Lekár po promócii musí absolvovať postgraduálne štúdium a minimálne jednu atestáciu v odbore, v ktorom by mal pracovať. Skladá sa z cirkulácie na základných oddeleniach a potom musí absolvovať praktickú aj teoretickú výučbu vo svojom odbore. Základná príprava trvá 5 až 8 rokov. Až po nej sa lekár stáva lekárom schopným samostatnej práce v základných odboroch. Vo vzdelávaní pokračuje až do konca života, špecializuje sa, robí špecializačné atestácie a získava certifikáty na užšie definované činnosti v súčasnej medicíne.
Po roku 1989 došlo v špecializačnej príprave vo všetkých postsocialistických krajinách k veľkým zmenám. Mnohé z nich neboli najúspešnejšie a aj u nás prispievajú k súčasnému nedostatku kvalifikovaných lekárov všetkých odborností. U nás existuje iba ťažko akceptovateľný paradox - napriek nedostatku všetkých druhov lekárov a zdravotníkov sa v tomto roku znížili počty nových študentov v našich lekárskych fakultách. Mladí absolventi našich fakúlt majú vážny problémom získať miesto s perspektívou intenzívneho postgraduálneho vzdelávania – nemocnice ich neradi prijímajú do zamestnania. Lekár počas špecializačnej prípravy musí pracovať pod dozorom skúsených, atestovaných lekárov a na nejaký čas musí odísť na prax do výukových nemocníc. Po celú dobu prípravy na atestáciu je zamestnancom domovskej nemocnice, ktorá ho platí. Ak sa pripravuje na špecializáciu ambulantného praktického lekára, nemocnica z neho nebude mať vôbec nič – nakoniec odíde z nemocnice do svojej ambulancie. V podstate predstavuje málo produktívnu časť zamestnancov a peňazí na personál je málo. Nemocnice by chceli prijímať iba hotových kvalifikovaných odborníkov a málo ich zaujíma, ako a kde má mladý lekár kvalifikáciu získať. Celý systém je zle nastavený.
Mladý lekár plný elánu, s vedomím kritického nedostatku lekárov si začne zháňať svoje prvé miesto a zistí, že oňho tu, v jeho rodnom štáte v podstate nie je záujem. Často mu na jeho žiadosť o prijatie do nemocnice ani neodpíšu. Je to paradox v štáte, v ktorom stále klesajú počty výkonných lekárov. Smutné a kruté, ale typické pre tento štát. Pre mladého absolventa je to ďalší kopanec od tohto systému. Politici si zrejme myslia, že mladí vydržia všetko, že musia sklopiť uši a čakať, až si ich niekto vyberie. Argumentujú zložením Hippokratovej prísahy, ktorá ich zaväzuje liečiť za akýchkoľvek podmienok. Väčšina z politikov pritom Hippokratovu prísahu nikdy nečítala – žiadnu z jej verzií – ani originál, ani socialistickú, ani súčasnú “demokratickú” verziu a myslia si, že táto prísaha je iba bičom na doktorov. Nie je to pravda. Zabúdajú na fakt, že žijeme v demokratickej spoločnosti v 21. storočí a lekár mal svoje práva už v antickom Grécku. Prakticky každý absolvent medicíny dnes (na rozdiel od nás v ich veku) slušne ovláda minimálne jeden cudzí jazyk (obyčajne angličtinu), má počítač a internet mu nerobí problém. Bez aktívnej znalosti angličtiny sa už ani u nás nedá medicína vyštudovať s vynikajúcimi výsledkami a nakoniec sa bez angličtiny nedá ani v praxi robiť. Mnohí z medikov boli počas štúdia na pobytoch v zahraničí a majú praktické skúsenosti s medicínou za našimi hranicami. A tak si odmietaný absolvent sadne k počítaču, pozrie si ponuky a napíše niekoľko listov do zahraničných pracovísk. Čuduj sa svete, na rozdiel od Slovenska sa mu veľmi rýchle vráti niekoľko ponúk na pohovor. Obyčajne mu ponúkajú miesto a garantujú aj podmienky na zvyšovanie kvalifikácie a prípravu na atestácie. Platové podmienky sú prakticky všade lepšie, ako je slovenská prax.
Pre ilustráciu skúsenosť z rodiny – môj syn išiel na pohovor do Kardiocentra v Drážďanoch, chcel byť kardiochirurgom ako otec, ale trápilo ho, že po skončení školy nevie spraviť ani poriadny chirurgický uzol. Dozvedel sa, že to nie je jeho problém – že je ich úlohou, ak ho už na chirurgiu prijmú, aby ho tú chirurgiu aj naučili. A tak sa tam vybral a prijali ho. Sme v EÚ – platí vzájomné uznávanie dokladov o vzdelaní. Okrem Veľkej Británie našim lekárom už nehrozia nostrifikačné skúšky. Ak niečo, tak musia spraviť skúšky z jazyka a možno nejaké diferenčné skúšky pre niektoré špecializácie - na to mu poskytnú čas na prípravu. A tak je tam doteraz – natrvalo. Nakoniec sa rozhodol, že predsa len tú chirurgiu robiť nechce, ale kardiológiu. Jeho šéf mu našiel a doporučil ho na dobré miesto na neďalekej kardiológii. Dnes je oberartzom, má dve nemecké atestácie a robí invazívnu a intervenčnú kardiológiu v plnom rozsahu a angiológiu. Potreboval ubytovanie, zariadenie domácnosti, auto a množstvo iných vecí – išiel do banky a bez problémov dostal pôžičku. Vy ste lekár a v kardiocentre? – to je v poriadku. Samozrejme mu dajú pôžičku, pretože vedia, že aj ako málo úspešný lekár im ju určite splatí.
Ale svet nie je ideálny a medicína má veľmi ďaleko od charity. Samozrejme, že náš absolvent bude mať množstvo problémov. Ak sa ukáže, že pre tú vysnívanú chirurgiu nemá predpoklady, rýchle mu to povedia a pošlú ho niekam inam. Život mladého doktora a chirurga zvlášť v nemocnici všade na svete nie je prechádzka rajskou záhradou. Je to iba drina, drina a drina – od rána do večera, 24 hodín denne, 365 dní do roka. Zvlášť v zahraničí. Príde do Saska alebo Švajčiarska a zistí, že im s jeho relatívne slušnou rakúskou nemčinou nerozumie skoro nič. Príde so štátnicou z angličtiny do Veľkej Británie, nebodaj do Škótska a tiež bude rozumieť len málo. V nemocnici ho ohúria množstvom skratiek o ktorých v živote nepočul a bez ktorých znalosti sa nepohne ďalej. Aj keď je šikovný, problémy má niekoľko mesiacov, najviac rok. Veľmi rýchle sa naučí to, čo je preňho z praktického hľadiska potrebné a rýchle naplní aj svoju databázu výkonov potrebných k atestáciám. Odborne rastie relatívne rýchle – v Izraeli som robil prvého asistenta mladému chirurgovi pri jeho prvej operácii srdca pol roka po jeho príchode na kliniku. Nemocnice sú dobre vybavené, čisté, vládne tam poriadok, dobrá organizácia práce a obyčajne aj dobrá atmosféra v kolektíve. A to je pre mladého človeka veľmi dôležité.
Špecializácia v medicíne je beh na dlhé trate, ktorý trvá roky, ale stojí zato. Ak je príprava systematická a mladý lekár pracovitý, ani si neuvedomí že má 30 – 35 rokov a špecializáciu vo vačku. Zistí, že sa mu otvoril svet, že je pripravený robiť vo svojej špecializácii všetko čo je možné a čo chce a môže ísť v podstate tam, kam chce. S certifikátom z Nemecka alebo Veľkej Británie sa mu otvára celý svet. Môj syn v kardiocentre v Drážďanoch stihol za cca 1 rok spraviť toľko transezofageálnych ECHO vyšetrení, koľko ich potreboval pre nemeckú kardiologickú atestáciu. Kým pracoval v Bratislave tak písal chorobopisy a k praktickým výkonom a technike ho skoro nepustili. Atestačná skúška nie je nikde prechádzka rajskou záhradou, ale na druhej strane, zamestnávateľ a kolegovia obyčajne pomáhajú. Musia vidieť, že kandidát niečo vie a má o prácu záujem. Ak vás prijmú do práce, očakávajú, že čo najskôr začnete samostatne robiť to, prečo vás prijali. Ak pracujete dobre, tak aj relatívne rýchle postupujete na rebríčku pracovných pozícií a funkcií. Ak nie, tak vás veľmi rýchle pošlú preč.
Nedá mi nespomenúť ako to bolo za našich mladých čias. Pripomínam, promoval som v roku 1972, neboli počítače, ani mobilné telefóny, ani internet. Občas sme mali prístup k zahraničným časopisom, na ktoré bol poradovník. Ako mladí kardiochirurgovia sme do zahraničia občas chodili – my zo Slovenska do socialistických štátov, najmä do ZSSR, z Prahy aj do Londýna a USA. Pre vedomosti zo slávnej londýnskej detskej kardiochirurgie Great Ormond Street (GOS) sme chodili do pražského Detského kardiocentra v Motole. Oni chodili do Londýna a my z Bratislavy k nim do Prahy. Na Slovensku to bolo vtedy jednoduché – funkčná kardiochirurgia bola iba v Bratislave. Až po roku 1989 sme sa na západ dostali aj my. Videli sme tam všeličo a veľmi nám to pomohlo. A stalo sa nám tam všeličo – pamätám si kolegu, ktorého angličtina nebola úplne perfektná. V Londýne si kúpil pekne vyzerajúce mäsové konzervy, aj mu chutili, až po čase prišiel na to, že sú určené pre psov. Na druhej strane sme si overili, že nie sme až tak zlí lekári, ako sme si mysleli. Krátko po príchode z Londýna v roku 1990 som v Bratislave spravil prvú úspešnú operáciu jednokomorového srdca typu TCPC (Total Cavo Pulmonary Connection) na Slovensku – pacient ešte pred pár rokmi žil. Dr. Kunovský pracoval v Austrálii u Dr. R. Meeho, v Londýne v nemocnici Great Ormond Street, ale aj v Glasgowe pracoval ako detský kardiológ a intenzivista a bol tam veľmi úspešný. Dr. Vodrážka bol kardiochirurgom v St. Pöltene v Rakúsku, Dr. Galvánek po vyhodení z NUSCHu úspešne pracuje v Nemecku. Prof. V. Hraška odišiel na školenie do Bostonu a po návrate rozvinul detskú kardiochirurgiu v Bratislave na svetovú úroveň. Potom odišiel zo Slovenska, zakladal detskú kardiochirurgiu v Hamburgu, roky pracoval v Nemecku (Deutsches Herz Zentrum Mníchov...) a nakoniec v USA ako šéf detskej kardiochirurgie univerzitnej nemocnice vo Visconsine. V súčasnosti je jeden z najvýznamnejších detských kardiochirurgov na svete. Dr. Kostolný sa školil pod Dr. Hraškom v Mníchove, dnes úspešne pracuje ako jeden z vedúcich pracovníkov v Londýne (GOS Hosp.). Dr. Nosál, dnes šéf Kliniky pediatrickej kardiochirurgie v NUSCH Bratislava je jediný predstaviteľ jedného z komitétov EACTS zo Slovenska. Intervenčný detský kardiológ a donedávna šéf Detského kardiocentra v Bratislave prof. Mašura ako prvý na svete katetrizačne uzavrel v Bratislave otvor v prepážke medzi srdcovými predsieňami novým zariadením - Amplatzovým oklúderom. Neskôr ako prvý takto uzavrel aj defekt medzi srdcovými komorami. Učil to invazívnych kardiológov po celom svete. Ja som v pozícii školenca pod prof. Vidnem v Tel Avive operoval a dokonca som tam robil prvého asistenta mladému chirurgovi pri jeho prvej operácii srdca, čo tam nebolo normou. Od roku 1994 som sa podieľal na organizácii prvého mimobratislavského kardiochirurgického pracoviska v Banskej Bystrici a v roku 1995 som sa stal primárom novovzniknutého kardiochirurgického oddelenia a vedúcim lekárom Kardiocentra. Operovali sme väčšinu dospelých pacientov s vrodenými chybami srdca zo Slovenska. Ako prví na Slovensku sme začali operovať aortokoronárne bypasy na bijúcom srdci bez použitia mimotelového obehu srdca a zaviedli sme menejinvazívne kardiochirurgické techniky na bijúcom srdci. Ako prvý lekár na Slovensku som získal európsky kardiochirurgický certifikát FETCS (Fellow of European Board of Thoracic and Cardiovascular Surgery). Bez pomoci MZSR sme z iniciatívy Dr. Zajaca z Leteckej záchrannej služby v Poprade a oddeleniami anestézie a intenzívnej medicíny začali organizovať systému záchrany ťažko podchladených pacientov najmä z lavínových a iných nešťastí v horách s pomocou vtedy v tejto oblasti novej techniky - mimotelového obehu krvi. Na konferencii v Novej Lesnej sme dolaďovali teoretické a praktické podklady, rozdelili sme spádové územia jednotlivých kardiocentier a dohadovali sme praktické postupy udržania života týchto pacientov počas transportu a najmä počas prvých fáz ich zohrievania v nemocnici. Ja som potom musel zo Slovenska odísť a práce na tomto poli sa pomaly zastavili. Niečo sa v tejto oblasti spravilo, niekoľko pacientov sa zohrialo, ale za funkčný systém sa to nedá označiť.
Smutno mi bolo, keď som spomínal na veľké sľuby, ktoré sme od politikov dostávali pri otvorení bystrického Kardiocentra v roku 1995. V skutočnosti sme nedostali skoro nič. Práve naopak, celú dobu čo som bol v Bystrickej nemocnici sme bojovali o prežitie. Materiál potrebný pre mimotelový obeh nám pomáhal zháňať kolega pracujúci v Rakúsku a dávali nám to ako dar. S neskôr otvoreným košickým Kardiocentrom sme na tom boli približne rovnako – vzájomne sme si požičiavali materiál, aby sme vôbec mohli operovať – aj tak sme mohli spraviť iba niečo viac ako 100 operácií ročne. Kvalitu pomoci politikov pre kardioprogram ilustuje nasledovné: Zazvonil mi telefón z MZSR – jeden z riaditeľov úradu ministra mi s radosťou oznámil, že už vyriešili náš problém s oxigenátormi (zabezpečujú výmenu O2 a CO2 počas mimotelového obehu krvi) a tie čo sa im podarilo získať sú dokonca na viacnásobné použitie. Nezdalo sa mi to, tak som sa pýtal ďalej – vysvitlo, že nakúpili vtedy nové vyvíjače kyslíka pre ľudí s chronickými ochoreniami pľúc – išlo o zariadenia pre kardiochirurgiu nepoužiteľné. Čo s nimi spravili neviem. Keď som sa dožadoval realizácie sľubov (najmä dodávok materiálov) bol som zlý. Keď som operoval, bol som pre nemocnicu drahý – takže pre nich bol optimálny stav operovať iba občas. Že na to doplácali pacienti, ktorí sa operácie nedočkali? – o tom bolo zakázané hovoriť. Nakoniec sa rozhodli, že sa ma zbavia – zbavili ma primariátu, riaditeľ zhromažďoval materiál na to, aby ma mohli zlikvidovať. Mali jediný problém - nevedeli nájsť na mňa žiadne odborné pochybenie. Ale v kardiochirurgii sa kedykoľvek môže stať čokoľvek – ak raz zastavíte srdce aj v najlepších podmienkach ho už nemusíte naštartovať a pacient vám zomrie. A tak som ako 55 ročný kvalifikovaný kardiochirurg zo Slovenska odišiel. Som jedným z tých, ktorí tlak nadriadených nevydržali a odišiel som do Čiech. Tak, ako väčšina odídencov, neplánoval som sa vrátiť - iba ak na dôchodok. A tak sa aj stalo.
Prišiel som do Brna. Predstavte si, oni tam odo mňa nechceli nič iné, len aby som robil to, čo som vedel – čo najviac operoval. A vybavenie pracoviska? Videl som mnohé západné pracoviská a to moje nové pracovisko - Centrum Kardiovaskulárnej a transplantačnej chirurgie (CKTCH Brno) pod vedením profesora Černého bolo a stále je jedno z dvoch najlepších kardiochirurgických pracovísk v ČR. Navyše, v CKTCH sa okrem kardiochirurgie aj transplantujú srdcia, pečene a obličky. Videl som tam úspešnú transplantáciu srdca, pečene a obličky u jedného pacienta – spravil ju prof. Černý ako tretiu na svete. V tom čase som mal určite najviac asistencií pri transplantáciách pečene zo všetkých slovenských chirurgov, pretože v SR sa vtedy transplantácie pečene nerobili. Technologicky aj ľudsky bolo a je CKTCH na vyššej úrovni ako väčšina pracovísk, ktoré som videl. Asi im lepšie platia ako u nás na Slovensku. Kardioprogram v Čechách bol finančne nastavený tak, že sme zarobili toľko, aby sme mohli každý rok obmieňať technológie za desiatky miliónov CZK – iba z toho, čo nám poisťovne zaplatili za výkony. A vedeli sme sestry aj lekárov veľmi slušne zaplatiť. Najmä preto je dodnes Česko v kardioprograme jedným z lídrov v Európe – na rozdiel od nás, ktorý sa stále potácame na chvoste Európy a pritom je kardioprogram výstavnou skriňou každej vlády. V čase, keď som prišiel do Brna (2003) bolo iba v meste Brno viac katetrizačných stolov ako na celom Slovensku. Smiali sme sa, že keď sa niekto pred nemocnicou chytí za srdce, má za niekoľko desiatok minút v srdci zopár stentov (výstuží srdcových ciev po ich roztiahnutí balónikom) – preto tam treba byť v gestách opatrný. Na Slovensku v tom čase pacienti na takéto výkony čakali mesiace – ich stav sa zhoršoval a zomierali, ale politikom to bolo a stále je jedno.
Smutno mi bolo, pre veľa vecí. Keď som zistil, že v CKTCH má každý z výkonných chirurgov svoje vlastné inštrumenty – my v Bystrici sme mali jednu sadu, ktorú sme si chránili ako oko v hlave. Polovica sestier v CKTCH bola zo Slovenska, väčšina mala domov už v Brne. Potrebovali ste konzultovať iné pracovisko, na telefóne sa vám v skoro 100% ozval slovenský lekár – mnohí hovorili po česky, ale bolo poznať odkiaľ sú. Potrebovali sme preložiť pacienta do rajónnej nemocnice, zavolali sme a dohodli sa o preklade – otázka slovenského lekára, s ktorým sme preklad dohovárali bola jediná – kedy nám pacienta pošlete. Žiadna diskusia o tom, že nemajú miesto a podobne, ako v Bystrici, iba konštruktívna diskusia o pacientovi.
Ešte sa pýtate, prečo na Slovensku lekári a sestry nezostávajú – a nie len oni, aj mnohí ambiciózni študenti a iní kvalitní a perspektívni občania tohto štátu?
