Židia sa najprv stali zločincami. Stali sa „chorobou na tele nemeckého národa", ktorej „liečenie bolo jednou z najdôležitejších podmienok pre vypätie síl, ktoré si v roku 1938 vynútilo proti vôli celého sveta zjednotenie veľkonemeckej ríše."[1] Göring na spomínanom zasadnutí nemeckej vlády vymyslel pokutu miliardu ríšskych mariek židom nemeckej štátnej príslušnosti za vraždu diplomata von Ratha vo Franckúzsku. O dva týždne neskôr, časopis Das Schwarze Korps vyzýval na vyhladenie židovského podsvetia „práve tak, ako v našom sporiadanom štáte vyhladzujeme zločincov, t.j. ohňom a mečom." Štátny tajomník Josef Bühler v roku 1942 tvrdil, že žid je ako „nositeľ nákaz eminetne nebezpečný a sústavnou šmelinou neustále rozvracia hospodársku štruktúru krajiny."
Existencia židovskej kriminality však bola len abstrakciou, v skutočnosti neexistovala. Neustále živenie tejto témy však umožnilo, aby bola stále na očiach a stala sa tak skutočnosťou - z otázky kriminalizácie židov sa stala otázka židovskej kriminality a lož sa stala pravdou. Aby sa žid mohol stať kriminálnikom a jeho delikty sa mohli evidovať ako židovské, muselo sa jasne definovať, kto je to žid. Slovami obergrüppenführera Heydricha, dôležitým predpokladom pri riešení „židovskej otázky" bolo „presne stanoviť osoby prichádzajúce do úvahy."[2] Zákon o ríšskom štátnom občianstve, ktorý v roku 1935 židov zbavil práv a postavil mimo spoločnosť, určil, že „židom je ten, kto pochádza z troch prarodičov, ktorí sú svojou rasou úplnými židmi," pričom neskorší „evakuačný zámer" rozlišoval aj miešancov prvého a druhého stupňa.
Nacistická byrokracia disponovala ohromujúcimi štatistickými údajmi o „židovskom probléme". Viac dát umožnilo lepšie poznať „problém" a teda ho aj účinnejšie „riešiť." Heinrich Hoffman napríklad odporúčal v „rozsiahlom meradle používať sterilizáciu."[3] Počítalo sa celkom s 11 miliónmi židov, ktorí mali byť postupne umiestňovaní do „tranzitných ghiett", „ghiett pre starých" a „pracovných táborov". Jedným z nacistických zámerov bolo, aby opatrenia viedli „prakticky organicky ku ghettám." Spočiatku nacisti umožňovali a podporovali vysťahovalectvo židov mimo „životný priestor nemeckého národa". Vysťahovávanie dokonca financovali židia a židovské politické organizácie - do konca októbra roku 1941 sa takto vysťahovalo 537 000 židov za pomoci zahraničných židov v hodnote 9,5 milióna dolárov. Aby sa nacisti „vyvarovali" toho, že by v Nemecku „ostali sproletarizovaní židia, postupovalo sa podľa zásady, že zámožní židia musia financovať vysťahovanie nemajetných židov."[4] Neskôr sa však Hitlerovi otvorili možnosti na Východe a „miesto vysťahovávania nastúpila ako ďalšia možnosť riešenia evakuácia židov na Východ."[5]
Od minulosti k budúcnosti a naopak existujú paralely medzi rasovo a etnicky ohraničenými „problémami": ghettá, rezervácie, sterilizácie. Víťazoslav Móric v roku 2000 odporúčal vytvorenie rómskych rezervácií a Ján Slota chcel o dva roky neskôr znížiť rómsku pôrodnosť bicyklami. Táto téma bola nedávno aktuálna pre Richarda Sulíka, ktorý navrhol rómske ženy finančne motivovať k sterilizácii a Vladimír Palko sa pre zmenu dožadoval štatistík o rómskej kriminalite. Ak existujú paralely medzi „problémami" a „otázkami", tak existujú najmä v spôsobe, ktorým sa na problém pozeráme a logikou otázok, ktorými problém definujeme. Prapôvod majú v absolútnom oddeľovaní a ohraničovaní my - oni, ja - nie ja, zdôrazňovaní často fabulovaných odlišností. Heinrich Himmler v prejave pre skupinu veliteľov v Poznani v roku 1943 povedal: „Otázka, či iné národy žijú v blahobyte alebo kapú hladom, to ma zaujíma len potiaľ, pokiaľ ich potrebujeme ako otrokov pre našu kultúru, inak ma to nezaujíma."
Logika „rómskeho problému" sa často nelíši od logiky „židovskej otázky", aj keď sa táto logika môže líšiť v štruktúre cieľov. Netvrdím, že väčšina ľudí chce poslať Rómov do plynu, predsa každý pozná nejakého toho príma Róma, aj keby bol jeden jediný. Ale zároveň je tu presvedčenie, že ak sa stále pýtame otázkami, ktoré si položili nacisti, pozeráme sa na problém aspoň čiastočne logikou nacizmu, o ktorom sa tvrdí, že je neopakovateľný a prekonaný. Ak je to tak, téma „rómskeho problému" naznačuje, že logika nacizmu až tak prekonaná nie je a možno by sme sa mali pýtať inak. Jedno je však isté: v takejto situácii by som nechcel byť Rómom na Slovensku a chcel by som vidieť tých, ktorí by si to vymenili.
[1] „Židovská otázka ako faktor nemeckej zahraničnej politiky v roku 1938", obežník nemeckého ministerstva zahraničných vecí, Berlín, 25. január 1939
[2] Protokol z I. porady o konečnom riešení židovskej otázky, Berlín, 20. január 1942
[3] tamtiež
[4] tamtiež
[5] tamtiež
