Hodnotový systém západných kultúrje opačný. Je postavený na predpokladoch, že ľudia sú vo svojej podstatemotivovaní predovšetkým chamtivosťou a túžba po majetku je najvyššímprejavom človečenstva. Takto vytrvalo praktizovaná chamtivosť a túžba pohmotnom majetku majú mať blahodárne účinky na celú spoločnosť, ktorá má vovlastnom záujme tieto hodnoty podporovať a odmeňovať. Princípom teda nieje sa deliť, ale zhromažďovať na úkorrozdeľovania. Tento princíp potláča v osobnom živote jedinca akýkoľvekzáujem o druhých ľudí alebo o svoje okolie, kým z toho sám nemánejakú formu zisku a redukuje sa na zásadu „každý sám za seba". Znamenáto, že tento princíp je už vo svojej podstate amorálny. Čoraz viaca usilovnejšie musíme pracovať, aby sa naša ekonomická situácia aspoňnezhoršila a náš uhol pohľadu sa tak zužuje na nás samotných. Plytvanieenergiou na druhých je stratou a „investovanie" energie do seba aspoňpredpokladá zisk. Veľkorysosť divochov z Patagónie tak nahradilkapitalistický zmysel pre reciprocitu - zaujíma nás, čo dostaneme na oplátku zapreukázanú „službu" a na druhej strane sa snažíme, aby sme nikomunezostali dlžní a „dal" a „mám vrátiť"udržiavame za každú cenu v rovnováhe. V konečnom dôsledku sa tak „daťdobrovoľne" divocha z Patagónie nahradilo dlhom či povinnosťou občanazápadnej demokracie.
Tento občan potom nevyhnutnechápe morálne správanie ako niečo v rozpore s ľudskými cieľmia túžbami. Morálku chápe ako niečo ľuďom umelo vnucované, čo by ho maloprinútiť rozdať svoj majetok alebo ako niečo, čo sa mu snaží dostať pod nechty,niečo, čo sa interpretuje ako „toto by sa malo" a nie napríklad „toto bysom chcel". Morálne správanie sa tak stáva niečím hmlistým a vzdialeným,niečím ťažko dosiahnuteľným. Domnievam sa, že je to pocit viny, ktorýu týchto občanov vyvoláva zlostné reakcie alebo ospravedlnenia typu„všetky hodnoty majú svoju váhu", „všetky názory sú si rovné" či „neobmedzujtemoje právo vlastniť". V súlade so spomenutým princípom sa uňhorozdeľovanie redukuje na stratu.
Podľa Kropotkina mravné poňatiev ľuďoch zmizlo v okamihu, keď začali žiť v štátoch. A jas ním súhlasím. Život štátu okrem moci či vlády charakterizujú zákony. Tiesú napísane a možno sa na ne odvolať. Morálne správanie prirodzene nemožnoidentifikovať ako zákony a teda sa ani ako zákony nemôžu zapísať, nanajvýšmôže ísť o tzv. zákony nepísané. Občan je povinný dodržiavať a rešpektovaťzákony a keďže v zákonoch nie je nič o morálnom správaní,morálka ho nijak nezaväzuje. Morálne správanie sa tak redukovalo na čosidobrovoľné, čo vlastne nikoho nezävazuje, dokonca ani k rešpektu.
Zaujimavé však je, že aj občaniazápadnej demokracie, kým sa stanú občanmi, majú hlboký zmysel pre morálnosť -dávno predtým ako sa naučia, čo to znamená povinnosť, dlh, peniaze, zisk,strata, investícia. J. Q. Wilson v tejto súvislosti poznamenal, že sozmyslom pre morálku sa rodíme. Inak povedané, evolúciou prešli sklony morálnehosprávania do našej genetickej výbavy. Pozorovanie malých detí ukazuje, žemorálne správanie nie je ničím, čo by vyžadovalo potlačenie prirodzených túžoba potrieb človeka. Psychológovia pozorujú u malých detí množstvápríkladov nezištného priateľstva, súcitu, snahy pomôcť, ochoty rozdeliť sa čicitlivosť na smútok iných. Deti prejavujú citlivosť pre duševné stavy omnohoskôr, ako získajú dostatok skúseností, ktoré by mohli takéto správanievysvetľovať. Dvoj a trojdenné deti plačú, keď počujú plakať inýchkojencov, aj keď na iné rovnako hlasné zvuky nereagujú. Prejavy smútkuvyvolávajú u 14 - mesačných detí plač, pofňukávanie alebo aspoň priťahujúich pozornosť. Jedenásťmesačné dievčatko, ktorá zbadala, ako iné dieťa spadloa rozplakalo sa, si strčila prst do úst a skryla tvár v matkinomlone. Jeden až dvojročné batoľa hľadí alebo tľapká ľudí, ktorí sa trápia, akoby ich chcelo utíšiť, snaží sa pre ne zohnať pomoc alebo im ponúka niečo, čo bymalo ich bolesť utíšiť - hračku, sladkosť, inokedy ich zase prikrývajú.Psychologička Lois Murphy vypozorovala, že deti v jasliach sa snažiautešiť kamaráta, ktorému sa niečo stalo a pomôcť mu - vypytujú sa ho,chránia, trestajú vinníka a žiadajú dospelých o pomoc. Deväťmesačnédievčatko rozruší, keď vidí svojho sedemročného brata plakať, ale nie je sicelkom istá, kto sa poranil, pretože nedokáže celkom jasne rozlíšiť medzi seboua bratom. Keď o dva mesiace jej brat spadne a rozplače sa,dievčatko si začne cucať palec a schová si hlavu v matkinom lone, abyzmiernila svoj strach. Zatiaľ jej nie je jasné, kto pociťuje bolesť.O niekoľko mesiacov neskôr dievčatko pochopí, že ona a brat sú dveodlišné osoby. Ak brat spadne, dievčatko pochopí, že si brat ublížil a jejsa nič nestalo. Jej smútok sa z čírej empatie premení na súcit s jehobolesťou. Teraz už nechce utíšiť len seba, dúfa však, že pomôže zmierniť ajbratove trápenie. Pretrvávajúci egocentrizmus ju však donúti ponúknuť bratoviniečo, čo by utešilo ju, ale nie jeho. Môže mu priniesť napríklad cumlík. Dodvoch až troch rokov dievčatko pochopí, že potreby rôznych ľudí sa rôznia.Pokúsi sa vžiť do postavenia toho druhého. Keď brat niečo bude bolieť, prinesiemu časopis o baseballe, pretože brat spí s baseballovou rukavicoua v TV pozerá všetky zápasy obľúbeného týmu.
Jedným zo základných predpokladovmorálneho správania je to, čo Kropotkin nazval zmyslom pre pospolitosť. Morálnesprávanie si vyžaduje empatiu, analýzu a porozumenie. Správať sa morálneznamená pociťovať zodpovednosť za druhých ako osobnú povinnosť alebo záväzokvenovať pozornosť druhým, vychádzať im v ústrety a nemyslieť len na seba.Aby sme sa mohli správať morálne, musíme cítiť puto, ktoré nás spájas druhými. K morálnemu správaniu nás podnecuje skutočná empatia.Musíme chápať pocity iných ľudí, ich myšlienky a potreby. Musíme byťschopný vžiť sa do ich obáv. Musíme vidieť svet ich očami. Aby sme mohlivenovať pozornosť druhým, musíme si byť istí sami sebou. Musíme uznať, že sinašu pozornosť zasluhujú z toho prostého dôvodu, že sú to ľudské bytosti.Anna Freud tvrdí, že altruistické správanie pramení z procesu podvedoméhovnímania vzájomnej podobnosti - snažíme sa druhým pomôcť, pretože sa podobámea uspokojujeme tak svoje vlastné potreby. Niečo podobné tvrdil aj AdamSmith, ktorý pôvod mravného citu nehľadal v náboženskom či mystickomvnuknutí, ale v obyčajnom cite vzájomnej sympatie. Ak pred nami bijúdieťa, vieme, že dieťa trpí a naša predstavivosť nás núti predstavovať sibolesť dieťaťa na vlastnej koži, ak o tom nevypovedá detská trpiacatvárička alebo jeho slzy a to je pohnútkou pre zakročenie. Čím je predstavivosťrozvinutejšia, čím väčšej empatie sme schopní, tým silnejší bude náš mravnýcit. Rozvoj empatie a snaha konať dobro nás dovedie k zvyku konaťv súlade s mravným citom.
V spoločnosti, kde princípomsú voľné dohody a nie spísané zákonníky, domnievam sa, morálka má dôležitúúlohu. Je potrebná, aby sa zabránilo sociálnemu chaosu a všeobecnémuničeniu a nanajvýš v takejto spoločnosti je dôležité, aby si ľudiauvedomili svoju vzájomnú závislosť. Teda morálka má byť niečím spoločnostivlastným, čo vychádza priamo z ľudí, keďže sa nie možné odvolať nanapísané. Má byť prirodzeným cieľom ľudských túžob, nie vzdialeným ideálom.V takejto spoločnosti si morálka zvlášť vyžaduje kultiváciu človečenstva,ktorej prostriedkom má byť výchova. Keďže, zmysel pre spravodlivosť je vrodený,aj deti bolestne pociťujú nespravodlivosť. Už keď majú dva roky pri požičiavaní hračiek a striedaní sa pri hresa deti učia, čo je a čo nie je morálne - každé z nich sa dožadujesvojich práv. Rodičia sa môžu hnevať, prikazovať, podplácať či prehovárať, alezákladným dôvodom, prečo sa dieťa chce hrať s ostatnými je potreba byťprijímaný. Väčšinou sa deti hrajú, keď rodičia nie sú nablízku. Dochádzak dohadovaniu, prejavom veľkorysosti, čo sú prvé lekcie spravodlivosti.Deti sa naučia, čo to znamená s niekým vychádzať, dohodnúť sa s nímči inokedy prijať porážku. Pri hraní s ostatnými dieťa poznáva vzťahyzaložené na vzájomnom rešpekte, dovtedy sa stretáva len s rešpektomk autorite dospelých. Medzi kamarátmi sa naučí, že rešpektovať trebakaždého, pravidlá vznikajú vzájomnou dohodou a dieťa sa naučí, že princípspravodlivosti platí vo všetkých vzťahoch. Teda nie kázeň rodičov, ale detskéhry nás učia spravodlivosti. Tu niekde sa rodia naše názory na morálku, zaktorými si stojíme v dospelosti. Tu sa učíme, že právo je založené navzájomnom rešpekte a nie na užití sily a prevahy.
Zverejnené v samizdate Bieda Ducha č. 6 v roku 2006
