Malo by nás to zaujímať? Veď ak ide o súkromný pozemok, jeho majiteľ má právo si ho takto strážiť – a verejnom priestranstve aj tak nemôžme očakávať nejaké súkromie, tak v čom je problém?
Problém môže spočívať napríklad v tom, že neexistujú základné pravidlá ani poriadna kontrola toho, kde sú kamery umiestnené, čo snímajú a kto a za akým účelom má prístup k ich záznamom. Problém môže spočívať aj v tom, že kamera môže okrem stráženej oblasti „vidieť“ aj viac – ilustratívnym príkladom je bezpečnostná kamera umiestnená na budove berlínskeho múzea, v ktorej zornom poli bola aj časť obytnej budovy oproti – a vďaka výkonnému „zoomu“ bola schopná zaznamenávať napríklad aj dianie v obývačke jedného bytu. Ktovie, či by si túto kameru médiá všimli, keby v tom byte bývala bežná rodina – keďže však kamera osem rokov zaznamenávala dianie v obývačke súčasnej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej , stala sa asi najznámejšou bezpečnostnou kamerou v Nemecku.
V prípade ústavného činiteľa je rýchle odstránenie takého, hoci aj neúmyselného, zasahovania do súkromia, vcelku jasné a neoddiskutovateľné, veď ide aj o otázku bezpečnosti. Ako by to však dopadlo, keby to bolo u nás a kamera by narušovala súkromie bežného občana?
Predovšetkým je otázne, či by si vôbec niekto všimol že dochádza k porušeniu súkromia – bežný občan nie je obklopený špecialistami na otázky bezpečnosti či ochrany súkromia, ktorí by také čosi mohli postrehnúť (mimochodom, ani ochranka Angely Merkelovej si tú kameru nevšimla), ani nie je pod pozorným okom žurnalistov dychtiacich objaviť čosi zaujímavé v jeho živote. A keby si to aj niekto všimol, aké má občan možnosti domáhať sa nápravy? Zdá sa, že minimálne – ak si odmyslíme zákon regulujúci odpočúvanie a monitorovanie pomocou „informačno-technických prostriedkov“, ochrane súkromia sa u nás venuje v podstate len zákon o ochrane osobných údajov – a ten sa otázky vzťahu ochrany súkromia a bezpečnostných kamier dotýka len minimálne – jedným odstavcom v paragrafe 10. Zjednodušene povedané, to, čo všetko kamera sníma a čo sa deje s jej záznamami, je na uvážení či dobrej (alebo zlej) vôli toho, kto ju dal inštalovať – zákonom stanovené povinnosti sú minimálne, resp. žiadne, kontrola žiadna ... a minimálna je aj šanca že by sa občan mohol úspešne domáhať odstránenia porušovania jeho súkromia.
Ochrana súkromia nie je u nás v popredí pozornosti – ani u politikov, ani u bežných ľudí. Máme síce Úrad na ochranu osobných údajov, ale ani ten neprekypuje nejakou viditeľnou aktivitou zameranou na zlepšenie celkového povedomia v tejto oblasti. A medzitým počet miest, nad ktorými bdie bdelé oko bezpečnostnej kamery, stúpa a my si na to zvykáme a už ich ani príliš nevnímame ... a zvykáme si aj na to, že pre ich používanie nie sú stanovené poriadne pravidlá a že voči ich prevádzkovateľom sme v nerovnoprávnom postavení...
Bezpečnostné kamery
Mlčanlivé a pozorné „oči“, ktorým nič neunikne a na rozdiel od ľudí sú v bdelom stave po celých 24 hodín, celý týždeň, mesiac, rok... Strážia majetok, verejný poriadok, nás všetkých. Policajti na ne nedajú dopustiť – po ich inštalovaní na uliciach sa vraj zvýši bezpečnosť, lebo pouliční zlodeji si rozmyslia či sa nechajú zvečniť pri ukážkach svojej zručnosti. Množstvo kamier inštalovaných v Londýne síce nezabránilo výbuchom v metre, ale významnou mierou pomohlo vyšetrovateľom rýchlo identifikovať páchateľov. A kamery budú pribúdať a spolu s nimi ďalšie aplikácie – napríklad kamery pri vstupe do „pubu“ spolu s vhodným softvérom dokážu medzi návštevníkmi rozlíšiť a upozorniť vyhadzovačov na známych „troublemakerov“. Počet miest, nad ktorými bdie bdelé oko bezpečnostnej kamery, stúpa a my si na to zvykáme a už ich ani príliš nevnímame...
