Informatici a tí druhí - musia spolu žiť, mali by si aj porozumieť

prácu dvoch sociológov z Oxfordskej univerzity . V nej skúmali neobvykle vysoké zastúpenie „inžinierskych“ profesii v teroristických a iných zoskupeniach orientovaných na násilie – a práve tzv. „inžinierske“ postoje (mindset) ilustrované vyššie (prvé tri vety prvého odstavca) im vychádzali ako jeden z faktorov vysvetľujúcich skutočnosť, že podiel „inžinierov“ medzi teroristami je podstatne vyšší ako podiel iných profesii a tiež ako podiel „inžinierov“ v populácii...

Sociológmi argumentovaná súvislosť medzi „inžinierskym“ myslením a predpokladmi pre zaradenie sa medzi teroristov je nepochybne lákavá téma na diskusiu, ale tu sa jej nebudem venovať (predpokladám, že autori onej štúdie si už od inžinierov v ich okolí na tú tému „zlizli“ svoje... :-) Pre mňa bola tá práca zaujímavá tým, že pripomenutie existencie onoho „inžinierskeho“ myslenia ma doviedlo k opätovným úvahám nad niektorými javmi, na ktoré som v praxi informačnej bezpečnosti narazil.

Kto sa v tejto oblasti chvíľu „motá“, všimne si, že bezpečnosť IS sa bežne vníma ako viacmenej technický problém, ktorý sa pohodlne hodí na plecia informatikov (správcov systému). Podľa mojich skúseností patrí väčšina z nich medzi entuziastov, ktorých baví konfigurovanie a nastavovanie všakovakých parametrov tak, aby im zverené systémy boli čo najbezpečnejšie. Výsledkom je, že po tejto (technickej) stránke je systém spravidla slušne nastavený ... pozornejšie preskúmanie bezpečnosti systému ako celku však obvykle ukáže (potenciálne) problémy tam, kde končí technika a začína svet ľudí („neinformatikov“). Veď asi každý správca systému aj o polnoci vysype z rukáva hŕbu historiek ilustrujúcich aké hlúposti, aj s bezpečnostnými dôsledkami, dokážu popáchať používatelia systému, aké prapodivné predstavy o systéme a jeho bezpečnosti má manažment organizácie, a tak podobne. A to všetko aj napriek úsiliu, ktoré správca systému či jeho kolegovia vynaložili a denne vynakladajú na snahu im tieto veci vysvetliť...

Pôvodne som si myslel, že podstata problému spočíva v tom, že informatici proste nedokážu vysvetliť niektoré veci okolo počítačov a ich bezpečnosti „neinformatikom“ takým spôsobom a takým jazykom, aby ich druhá strana pochopila (a začala sa konečne správať rozumne :-) . Zdalo sa mi, že je to dôsledok toho, že vo vzdelávaní informatikov absentujú niektoré témy, ktoré by mohli pomôcť prekonať takúto komunikačnú bariéru – komunikačné zručnosti, kurzy asertivity, prednášky z rétoriky (aby na školeniach dokázali upútať poslucháčov), alebo hoci základy manažmentu (pretože nestačí len vedieť ako by sa ľudia okolo informačného systému mali správať, aby nekazili jeho bezpečnosť ... takéto predstavy je potrebné aj uviesť do praxe a ak informatik chce uplatňovať len silové metódy vedenia ľudí účinné v dobe otrokárstva či nevoľníctva, tak potom asi neuspeje). Po prečítaní zmienenej sociologickej práce som však zneistel - veď ja som na to nahliadal len ako na technický problém chýbajúcich komunikačných zručností a vôbec ma nenapadlo, že by tu svoju rolu mohlo zohrávať akési typické myslenie informatikov (nie nepodobné onomu inžinierskemu).

Dá sa diskutovať o tom, či existuje typické myslenie ľudí trebárs z Bratislavy, východného Slovenska, zo Záhoria, Kysúc ... seriózna diskusia by však nemala byť ovplyvnená predsudkami, emóciami a podobne. Netrúfam si kategoricky tvrdiť, že existuje niečo ako typické myslenie informatikov ktorým sa odlišujú od iných profesií, na druhej strane moje skúsenosti takéto niečo naznačujú. Preto by som uvítal seriózny výskum v tomto smere - existuje niečo také? Ako sa vlastne také myslenie vytvára? Dá vôbec ovplyvniť? (ako?) Mení sa s vekom? A podobne. Nie ako sa toto myslenie prejavuje vo vzájomnej komunikácii informatikov medzi sebou (ktorú celkom pekne nedávno popísala kolegyňa blogerka), ale v komunikácii informatikov s neinformatikmi. Nie, nejde mi o to, kto je na vine že sa nevedia dohovoriť (veď je úplne jasné, že by stačilo keby sa neinformatici začali správať rozumne... :-) ale o to, či sa takáto komunikačná bariéra dá prekonať vhodnými „úpravami“ informatikov, napríklad v rámci ich vzdelávania.

Stále sa domnievam, že na vytváranie myslenia informatikov má istý vplyv aj obsah ich vzdelávania - veď ak sa tri či päť rokov študenti venujú predovšetkým teoretickým či technickým aspektom informačných technológií, nejako ich to asi poznamená, veď aj oni sú len ľudia :-) Pravda, otázka je či to, ako sa počas štúdia formuje „netechnická“ časť myslenia študentov informatiky, príslušné vzdelávacie inštitúcie vôbec zaujíma... O jednej výnimke som čosi počul - na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity v Brne sa pedagógovia už niekoľko rokov pokúšajú obrátiť pozornosť študentov informatiky aj na netechnické aspekty života - napríklad vo forme takých (voliteľných) predmetov, ako „Divadelná hra“, „Psychológia v informatike“ či „Folková hudba“. Neviem o tom, že by sa na niektorej slovenskej univerzite resp. fakulte vychovávajúcej informatikov cielene pokúšali o podobné „poľudšťovanie“ informatikov, osobne si však myslím že by niečo také mohlo byť celkom prospešné. Pretože neinformatici tu skrátka sú a budú, je ich viac ako informatikov a nedá sa od nich izolovať ... takže informatici s nimi budú musieť komunikovať - a teda okrem teoretických a technických poznatkov by sa im hodilo aj čosi, čo by takú komunikáciu uľahčilo. Nie len technická zručnosť, ale spôsob myslenia... Pretože v informačnej spoločnosti, do ktorej skôr či neskôr dorazíme, budeme (jednotlivci, ale aj organizácie a celá spoločnosť) ešte viac ako teraz závislí od toho, ako budú fungovať všakovako poprepájané systémy - a ich náležité zabezpečenie bez spoluúčasti neinformatikov nebude možné. Tak sa snáď oplatí vynaložiť úsilie aj na to, aby si informatici a neinformatici dokázali lepšie porozumieť.