Kamery nás kontrolujú, kontrolujeme my kamery???

Môže sa nám to nepáčiť, ale tí, ktorí kamery inštalujú, majú na to spravidla silné dôvody ako ochrana majetku, verejného poriadku a podobne. Vo väčšine prípadov kamery ani zvlášť nevnímame, obzvlášť keď sú zamaskované tak, aby nevzbudzovali prílišnú pozornosť. Ale aj keď ich nevnímame, kamery nás snímajú a postupne pribúdajú ďalšie a ďalšie... V istom zmysle kamery kontrolujú (zaznamenávajú) naše konanie ... kto však kontroluje kamery?

Táto otázka nie je len teoretická, ako by sa mohlo zdať. Tu predsa nejde len o prípady, keď sa náhodne a jednorazovo vyskytneme v niektorom zázname ... ak monitorovanú oblasť navštevujeme častejšie, systematickým sledovaním a vyhodnocovaním sa dá o danej osobe získať viac informácií ako poskytne len jednorazový pohľad. Vieme vôbec, čo sa deje so záznamami kamier, kto si ich prezerá, za akým účelom a ako dlho sa skladujú? A v prípadoch, keď sú kamery ovládané obsluhou, môžme naozaj veriť, že obsluha kamery sa správa profesionálne a nevyužíva túto technickú vymoženosť na bližšie sledovanie vybraných osôb, ich správania sa, či niektorých častí ich tela? A že získané poznatky nevyužije aj na iné účely ako deklarovanú ochranu majetku či verejného poriadku? Veď je to celkom lákavé mať možnosť systematicky sledovať čo vybraná osoba robí, s kým ju vídať, prípadne objaviť jej drobné tajomstvá, ktoré sa usiluje skrývať...

Na takéto otázky sa dá nahliadať z dvoch pohľadov ... na jednej strane legislatíva ukladá nejaké povinnosti prevádzkovateľom kamier – čo môžu so záznamami robiť, ako dlho ich môžu skladovať. Kto však kontroluje, či prevádzkovatelia kamier naozaj rešpektujú platné “pravidlá”? Je vôbec prevádzkovateľ kamier povinný priznať (a komu?), že má kamery, koľko ich má, aký je ich režim, ako dlho uchováva záznamy a tak podobne?

Druhý pohľad na kamery a ich kontrolu je trošku netypický, má však tiež svoju logiku. Vyskúšali si ho viacerí účastníci tohtoročnej konferencie Computers, Freedom and Privacy, ktorí sa pokúsili o nastolenie rovnoprávnosti v zmysle hesla – keď ma kamery môžu snímať, môžem aj ja snímať kamery. V duchu tejto myšlienky sa v centre Seattlu pokúsili filmovať a fotografovať všetky kamery, ktoré objavili ... a ukázalo sa, že prevádzkovatelia kamier pre takto poňatú rovnoprávosť nemajú pochopenie. Diskusie s bezpečnostnou službou obchodov, či ich nadriadenými sa ukázali ako márne – otázka “keď ma kamera môže snímať, prečo nemôžem ja snímať kameru?” jasne presahovala ich schopnosti argumentácie.

Ktovie, ako by podobná iniciatíva dopadla u nás... obávam sa však, že podobne. Kamery pomaly pribúdajú, na ich používanie si zvykajú tí, ktorí nimi chcú chrániť majetok či verejný poriadok, a keďže sa to deje pomaly a postupne, zvykáme si aj my ... nielen na to, že nás niekto sleduje, ale predovšetkým na to, že tento vzťah je asymetrický – a my sme tí, ktorí “ťahajú za kratší koniec”...