Keď štát zabúda na ochranu súkromia

neslávne známy návrh novely zákona o elektronických komunikáciách a návrh novely zákona o zdravotnej starostlivosti. V obidvoch ide o vytvorenie a prevádzkovanie rozsiahlych systémov spracúvajúcich osobné údaje – v prvom prípade o telefonických hovoroch, SMSkách, e-mailovej komunikácii a pod., v druhom prípade detailnú zdravotnú dokumentáciu.

Zhromažďovaním obrovského množstva osobných údajov v nejakom informačnom systéme nevyhnutne dochádza k zmene situácie v oblasti ochrany súkromia dotknutých osôb (v uvedených prípadoch v podstate ide o väčšinu populácie na Slovensku). Keď už nič iné, tak sa zvyšuje počet miest, kde sa tieto údaje vyskytujú, počet osôb, ktoré k nim (potenciálne) majú prístup, a uľahčuje sa vytvorenie kópie týchto údajov – čo zvyšuje riziko či už úmyselného alebo nedbalostného porušenia súkromia obyvateľov tejto krajiny. Napriek tomu predkladatelia obidvoch návrhov otázku dopadu pripravovanej normy na obyvateľstvo vybavili šmahom ruky – "nepredpokladá sa negatívny vplyv na obyvateľov", resp. (v prípade novely zákona o zdravotnej starostlivosti) dopady sú len pozitívne - "príspevok k zabezpečeniu zvýšenej úrovne poskytovania zdravotnej starostlivosti". Očakávať, že po tomto akosi samozrejme bude niekoho trápiť otázka ochrany súkromia dotknutých osôb ešte predtým, ako sa niečo stane, sa mi zdá až príliš optimistické.

Nie je náhoda, že predkladatelia návrhu zákona musia spolu so samotným materiálom predložiť aj tzv. doložku vplyvov – minimálne tá ich núti, aby sa aspoň zamysleli nad možnými dôsledkami toho, čo pripravili. Ako však dosiahnuť, aby medzi možné dopady na obyvateľstvo zvažovali aj dopad na ochranu súkromia? Je to drobnosť, ja viem, a chápem aj to, že je lákavejšie pracovať na rôznych stratégiach a koncepciách ... domnievam sa však, že ani obyčajná "drobná práca" by pritom nemusela ostávať bokom.