Kto sa na Slovensku vyjadrí k téme kyberterorizmu?

Témou najnovšieho číslo časopisu Euro-atlantic Quarterly (magazín o medzinárodnej bezpečnosti, ktorý vydáva Slovenská atlantická komisia) je kyberterorizmus. Na prvý pohľad sú výsledky úsilia redakcie časopisu celkom pôsobivé – téme sa venuje päť článkov, jeden rozhovor, jedna minianketa a rubrika „Face 2 face“ – niečo ako diskusia dvoch oslovených odborníkov k špecifickej otázke interpretácie pojmu kyberútoku v kontexte NATO. S témou naviac súvisí aj prehľadový článok o kybernetických zločinoch („šmrncnutý“ zmienkami o terorizme) a rubrika Trendy, ktorá prináša úvahu „Informačná vojna a ozbrojené sily“ a článok „Obrana pred kybernetickou vojnou“.

Pochopiteľne, samotný počet príspevkov ešte nie je všetko. Ale aj laika, ktorý nemusí vedieť kvalifikovane zhodnotiť kvalitu jednotlivých príspevkov, by mohlo zaraziť, kto sa vlastne vyjadruje k tejto téme. Z uvedených 5 článkov k téme čísla sú dva prekladom z anglických originálov (ako autori uvedení „výskumník z NATO Consultation, Command and Control Agency“ a bližšie nešpecifikovaný „poradca bezpečnostnej politiky pre východnú Európu“). O autoroch zvyšných troch článkov sa uvádza, že jeden je z ČVUT Praha, ďalší je „analytik bezpečnosti IS“ a posledný je „obchodný a produktový riaditeľ“ komerčnej firmy, ktorá sa venuje dátovej a komunikačnej bezpečnosti. Partnerom redaktorky v rozhovore bol „National liaison officer“ pre Slovensko v Európskej agentúre pre sieťovú a informačnú bezpečnosť , v miniankete (otázka „myslíte si, že Slovensko je schopné odolať kyberútoku?“) odpovedali zástupca šéfredaktora štvrťročníka, redaktor mienkotvorného denníka, „projektant bezpečnostných systémov“, „IT špecialista bankového sektora“, „bezpečnostný konzultant“ a „bezpečnostný špecialista“. No a v rubrike Face 2 face sa k položenej otázke (je kyberútok smerovaným na členskú krajinu NATO len národnou záležitosťou, alebo sa dá prirovnať k ozbrojenému útoku na členskú krajinu NATO s dôsledkami vyplývajúcimi z príslušného článku tejto zmluvy?) vyjadrovali „bezpečnostný analytik“ z Rakúska, zatiaľ čo Slovensko reprezentoval poslanec NR SR (bývalý minister obrany).

Pozoruhodná je absencia zástupcov štátnej správy (ako „National liaison officer“ v ENISA je za Slovensko nezávislý expert). Prečo sa k téme nevyjadril zástupca Ministerstva financii, ktoré „má pod palcom“ informatizáciu verejnej správy – žeby sa systémov verejnej správy hrozba kyberútokov netýkala? Alebo Ministerstvo vnútra – keď šlo o povinnosť telekomunikačných operátorov a poskytovateľov Internetového pripojenia uchovávať komunikačné údaje všetkých klientov a sprístupniť ich policajným zložkám, ministerstvo za také vážne obmedzenie súkromia občanov argumentovalo (aj) bojom proti terorizmu – žeby zrazu nemalo čo povedať k téme kyberterorizmu?

Akosi sa mi nechce veriť, že by redakcia časopisu, ktorý sám seba charakterizuje ako „výsledok spolupráce odborníkov zo slovenskej a zahraničnej bezpečnostnej a zahraničnopolitickej komunity“ pri oslovovaní potenciálnych prispievateľov k téme čísla dôsledne ignorovala štátnu správu a nepokúsila sa získať vyjadrenie aj od jej reprezentantov. Ak to skúšala a neuspela, prečo neuspela?