Všetci chcú naše dobro...

Má to svoju logiku, no nie každému vyhovuje neobmedzené a svojvôľné "nazeranie" do jeho či jej života ... a aj preto je snaha konanie takýchto "dobrodincov" regulovať aspoň v tom zmysle, že ľudia majú mať možnosť sa brániť, možnosť aspoň obmedziť takéto aktivity, ak sú im nepríjemné, alebo ak s nimi jednoducho nesúhlasia. Aj zákon o ochrane osobných údajov možno označiť za snahu stanoviť aspoň základné pravidlá pre zhŕňanie niektorých citlivejších informácií, a dať ľuďom isté možnosti na obranu pred "dobrodincami".

Samozrejme, zákon o ochrane osobných údajov, ani po poslednej novele platnej od 1. mája, nie je ideálny – ktorý zákon však je? A nie, nie je ani zbytočný, ako tvrdia tí, ktorí argumentujú konkrétnymi skúsenosťami že ich osobné údaje sa vyskytujú na rôznych, často nečakaných miestach – nedá sa predsa čakať, že prijatím zákona náhle zmiznú všetky databázy, ktoré sa pred jeho prijatím hojne vyskytovali, kopírovali a predávali. Veď buďme realisti a neočakávajme od zákona čosi, čo predsa nemôže nikto stopercentne zabezpečiť ...

Priznajme si, že aj v oblasti ochrany súkromia sa potrebuje vyvíjať nielen zákon, ale aj ľudia samotní ... veď koľkí si ešte myslia, že ochrana súkromia spočíva len v ochrane osobných údajov. Ani zákon o ich ochrane však nerieši všetko... v podstate len systematické zbieranie osobných údajov nad rámec "domáceho použitia". Je však ochrana súkromia len o zbieraní osobných údajov a len mimo "domáceho použitia"?

Niektoré záležitosti sú intuitívne jasné ... ale len dovtedy, keď sa nedostaneme na “hraničnú oblasť”. Tak je to aj s chápaním práva na súkromie ... je zrejme jasné o čo ide i koho sa to týka ... naozaj? A čo deti – majú právo na súkromie? Od akého veku? Môže sa ich právo na súkromie vzťahovať aj voči rodičom? Alebo má byť obmedzené? Nakoľko? Kto o tom rozhodne – rodičia? Koľko rodičov ani nezapochybuje o tom, že "majú právo" vedieť, čo ich dieťa robí, a cítia sa teda oprávnení zisťovať hocijaké aspekty jeho života ... s odôvodnením, že to robia pre jeho dobro. Čím sa potom líšia od tých "dobrodincov", ktorí by tiež tak radi vedeli o nás čo najviac?

V skutočnosti sa od oných "dobrodincov" líšia ... minimálne v tom, že otázky ochrany súkromia v rámci domácnosti zákon neupravuje ... našťastie – aspoň ja osobne si neviem predstaviť zákon, ktorý by sa pokúšal tak regulovať naše životy. Na druhej strane sú rodičia voči deťom v oveľa silnejšej pozícií, ako sú voči nám rôzni "dobrodincovia" – od tých totiž nie sme tak závislí, ako sú deti od dospelých. Je teda len na nás dospelých, na našej vyspelosti, ako túto pozíciu použijeme či zneužijeme ... a či a do akej miery akceptujeme predstavu že nie sme to len my, čo si "zaslúžia" nejakú mieru súkromia. Aforizmus "Všetci chcú vaše dobro – nenechajte si ho vziať" sa predsa nevzťahuje len na dospelých, tí slabší (deti) sa však nevedia, resp. nedokážu sami brániť...