Zotrvačnosť myslenia

Klasický prístup vyžaduje, aby tí, ktorí aktivitu podporili, o sebe poskytli dostatok osobných údajov na to, aby sa dalo overiť či naozaj existujú, majú potrebný vek, štátne občianstvo či „správne“ trvalé bydlisko (napríklad ak ide o lokálny problém, ku ktorému sa majú vyjadrovať len ľudia ktorých sa to týka) ... takže napríklad meno, priezvisko, rodné číslo, adresa, musia sa niekde zaregistrovať, a podobne. Je to naozaj nevyhnutné? Ak je podmienkou aby aktivitu podporil stanovený počet občanov starších ako 18 rokov, naozaj je potrebné mať ich zoznam spolu s ich osobnými údajmi?

Trocha premýšľania naznačí, že zoznam osobných údajov podporovateľov aktivity je len jedno, nie však jediné riešenie ako dokázať splnenie takej podmienky. Predstavme si napríklad, že každý občan starší ako 18 rokov má zásobu jednorazových „kupónov“ a ak chce podporiť konkrétnu občiansku aktivitu, jednoducho odovzdá jeden „kupón“ jej organizátorom. Keď organizátori zozbierajú potrebný počet „kupónov“, odvzdajú ich spolu s petíciou/pripomienkou. Overenie splnenia podmienky pozostáva zo spočítania „kupónov“ a overenia ich platnosti ... ak sú „kupóny“ dobre skonštruované, nebude sa dať podvádzať a nebudú sa v súvislosti s petíciou či pripomienkou vyskytovať osobné údaje tých, ktorí ju podporili. Pochopiteľne, toto je len zjednodušený popis základnej myšlienky, rozpitvávanie ďalších potrebných detailov presahuje rozsah i zameranie článku na blogu.

Uvažujme iný problém ... ako preukázať, že mám viac ako 18 rokov? Opäť, jedna možnosť je poskytnúť o sebe súbor osobných údajov, na základe ktorých sa dá overiť že naozaj existujem a že som vo veku ktorý prevyšuje číslo 18 ... v podstate poskytnúť nadbytočné osobné údaje tam, kde stačí odpoveď typu áno/nie. Iná možnosť je poskytnúť neprenosný „kupón“, ktorý by potvrdzoval len to, že vek jeho nositeľa už prekročil stanovenú hranicu, teda žiadne nadbytočné (osobné) údaje.

Že je to príliš komplikované, nepraktické, atď.? Áno, ak uvažujeme realizáciu v papierovom svete ... koho by bavilo nosiť so sebou hŕbu rôznych „kupónov“ či potvrdení – to už ľudia budú radšej poskytovať svoje osobné údaje. V dobe internetu sa však čosi zmenilo – elektronické „hračky“, ktoré pri sebe ochotne a bežne nosíme, majú pamäťovú kapacitu ktorá bez problémov zvládne množstvo strán textu či obrázkov, takže nejaká rozmerová a pamäťová optimalizácia nás nemusí až tak trápiť (ich programovateľnosť je ďalšie plus). Rozšírili sa poznatky z kryptológie a súvisiacich disciplín, ktoré umožňujú splniť mnohé požiadavky kladené na koncept virtuálnych „kupónov“ v elektronickej forme. To, že v popisovaných situáciách sa ešte stále používajú postupy vyžadujúce poskytovanie nadbytočných osobných údajov, nie je teda spôsobené technologickými obmedzeniami, ale skôr zotrvačnosťou myslenia z doby papierovej.

Zdá sa, že taká zotrvačnosť myslenia sa často vyskytuje v štátnej správe, resp. u autorov rôznych legislatívnych predpisov, v ktorých sa popisuje aké údaje musí občan poskytnúť štátnej správe, keď niečo od nej chce. Zaujímalo by ma napríklad, či sa dá racionálne vysvetliť prečo pri podávaní žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám musí žiadosť obsahovať o.i. „...meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo,...“ (§14 ods.2 zákona). Ak zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevylučuje nikoho ako žiadateľa (§3 ods. 1 „Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii“) a na žiadosť o sprístupnenie informácií nie je potrebné mať nejaký definovaný dôvod (§3 ods. 3 „Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje“), načo preboha je nevyhnutné v žiadosti uvádzať osobné údaje žiadateľa? Je na to nejaký racionálny dôvod, alebo sa tam tá povinnosť dostala len ako prejav zotrvačnosti myslenia a zvyku úradníkov hromadiť (osobné) údaje? Keby sa informácie sprístupňovali len v papierovej forme a zasielali by sa poštou, tak potom niet sporu že je potrebné mať údaje potrebné pre doručenie poštovej zásielky, ale zákon pripúšťa aj poskytovanie inou formou - e-mailom, faxom, či osobným nahliadnutím do príslušného spisu - aký je v takých prípadoch účel vyžadovania a spracúvania osobných údajov žiadateľov?

Považujem za pravdepodobné, že podobné iracionálne hromadenie osobných údajov občanov štátnou či verejnou správou sa neobmedzuje len na tu vymenované príklady... Máme šancu, že sa to zmení? Bude často spomínaná informatizácia štátnej, resp. verejnej správy spočívať len v "preklopení" údajov a zaužívaných administratívnych postupov do prostredia IT, alebo dôjde aj k zmene myslenia a prehodnoteniu potreby zhromažďovania osobných údajov občanov pri každej možnej príležitosti?