Internetová generácia a reálny svet

„zabila“ jej virtuálneho exmanžela, bolo to niečo iné. Keď „majiteľ“ zabitého avatara objavil, že jeho predstaviteľ je mŕtvy, obrátil sa na políciu, ktorá vypátrala páchateľku ... neprekážalo ani to, že v reálnom živote žila niekoľkosto kilometrov vzdialená od „obete“ – zatkli ju a previezli k sebe do vyšetrovacej väzby. K činu sa síce priznala, ale vznikol kľúčový problém – z čoho ju vlastne obžalovať? Provizórne riešenie – podozrenie z neoprávneného prístupu do systému a manipulácie s údajmi bolo založené na tom, že na vykonanie svojho činu sa do systému prihlásila s prihlasovacími údajmi „majiteľa“ zabitého avatara. Na druhej strane, keďže tie údaje jej dobrovoľne poskytol po virtuálnej svadbe ich avatarov, dá sa diskutovať či šlo o neoprávnený prístup...

V Holandsku dvaja 14-roční žiaci reálnou bitkou a hrozbou nožom prinútili svojho o rok mladšieho spolužiaka, aby im odovzdal (previedol na ich účty) virtuálne „cennosti“ (amulet a masku), ktoré získal v rámci online hry Runescape, ktorú hrali aj oni. Obhajca páchateľov pred súdom argumentoval, že z právneho hľadiska uvedené veci vlastne neexistovali a tak nemohli byť ani ukradnuté. Sudca však odmietol tento argument s odkazom na právnu konštrukciu z iného rozsudku, podľa ktorého na účely trestného práva môže byť elektrina považovaná za hmotný objekt – a podobný princíp možno podľa sudcu použiť aj na uvedený prípad odcudzenia virtuálnych predmetov.

O tom, ako život vo virtuálnom svete ovplyvňuje, resp. môže sa preplietať so životom v reálnom svete, svedčí aj prípad z Veľkej Británie. Na začiatku bolo zoznámenie v chatroome, rozumeli si a tak sa v reálnom svete ona nasťahovala k nemu. Ich avatari v Second Life sa tiež dali dokopy – až kým v reálnom svete žena neprichytila svojho reálneho partnera ako so záujmom sleduje svojho avatara ako si užíva s virtuálnou prostitútkou. Nasledoval rozchod vo virtuálnom svete, zatiaľ čo v reálnom naďalej žili spolu. Po čase im schizofrenický vzťah začal komplikovať život a tak sa ich avatari opäť dali dokopy, dokonca zorganizovali aj svadbu avatarov v Second Life a neskôr aj svadbu v reálnom živote. Keď však reálna žena po čase zistila, že avatar jej manžela si začal s avatarom nejakej Američanky, podala žiadosť o rozvod reálneho manželstva.

Svoju cenu však majú aj analýzy, ktoré upozorňujú na závažné zmeny v správaní a myslení Internetovej generácie, predovšetkým také, s ktorými doterajší reálny svet akosi nepočítal. Napríklad, správa Ministerstva obrany Veľkej Británie upozornila, že „Facebook-ová generácia“ navyknutá na rýchlu a neobmedzenú výmenu informácií nevníma dostatočne vážne otázku bezpečnosti údajov, v dôsledku čoho ministerstvo stratilo svoju dovtedajšiu bezpečnostnú disciplínu.

Za zamyslenie stojí aj ďalší postreh z Veľkej Británie – významný predstaviteľ sudcovského stavu skonštatoval , že Internetom odchovaní mladí ľudia nezodpovedajú dosť dobre tradičnému charakteru porotcu, nakoľko nevedia počúvať – „Väčšinou sú technologicky zdatní. Mnohí získavajú veľa informácií z internetu, konzultujú tam a odvolávajú sa na to. Nepočúvajú. Čítajú.“ Náš právny systém je síce iný ako britský, ale je prinajmenšom na zamyslenie, či takáto strata schopnosti sústredenejšie počúvať sa nemôže (negatívne) prejaviť hoci aj v nejakej inej oblasti.

Ktovie, či sa u nás vôbec niekto zaoberá analýzou toho, ako sa vplyvom Internetu resp. informačných a komunikačných technológií menia návyky, preferencie, sociálne vzťahy a pod. Ani nie kvôli prípadným zaujímavým historkám, ale napríklad kvôli včasnému upozorneniu na črty, priority a zvyklosti, ktoré sú v rozpore s tým, čo sme si zvykli od ľudí očakávať akosi automaticky, a ktoré by preto mohli priniesť nepríjemné prekvapenia. Napríklad ako vyššie spomenutá neschopnosť sústredenejšie počúvať... Ešte lepšie by však bolo, keby také čosi zaujímalo aj „kompetentných“ – doterajšie strategické a koncepčné materiály však informatizáciu spoločnosti zužujú na budovanie nových systémov a aplikácií (poskytovanie nových služieb) a solídnejšie skúmanie dopadov na reálny život akosi uniká pozornosti. Niečo podobné možno skonštatovať aj o stratégii pre informačnú bezpečnosť, hoci aj pre túto oblasť by mohli byť zaujímavé včasné postrehy o prioritách či návykoch „Internetovej“ generácie s dopadom na bezpečnosť. Škoda.