Pataveda a výcvik policajtov

Začneme tým, že sa nenecháme zviesť okrajovými záležitosťami (pocitmi priamych príjemcov toho, čo policajti predvádzajú) a sústredíme sa na gro – teda ako taký policajný zásah vníma väčšina občanov. Pochopiteľne, vnímajú ho sprostredkovane, či už ako prizerajúci sa, alebo konzumenti médií, ktoré o razii v klube či o rozháňaní nepovoleného zhromaždenia informujú. No a povedzme si to priamo – čože už má ľudí na takej akcii zaujímať? Obyčajná kontrola dokladov nie je nič, čo by upútalo pozornosť, a tak sa záujem prizerajúcich, resp. médií sústreďuje na to, čo ostane – teda „akčnejšie“ momenty. A tu spočíva podstata problému. Veď sortiment toho, čo v tomto smere polícia ponúka, je mimoriadne chudobný – skrvavenie úst flautistu, kropenie demonštrujúcich vodným delom, či sem-tam sa na vybraného jedinca vrhne presila policajtov, ktorí príležitosť využijú na to, aby si „buchli“ ako kompenzáciu za nudu pri čakaní na povel na zákrok. V provnaní s tým, čo bežne vidieť vo filmoch, je to naozaj bieda... Skrátka, niet sa čo diviť, že prizerajúci občania sú nespokojní, keď zákrok polície im okrem nudy ponúka len veľmi málo zaujímavých zážitkov.

A práve tam sa ukazujú obmedzenia vedy, resp. jednotlivých vedných disciplín, ktoré už zo svojej podstaty skúmajú len „svoj piesoček“ (materiálové zloženie policajného protiúderového štítu, dĺžka a materiál obuškov, tlak a teplota vody vodného dela, optimálny pomer počtu policajtov a účastníkov zhromaždenia, a podobne), ale nie celkový (synergický) efekt. Skrátka, každá vedná disciplína má svoje ohraničenia, pri ktorých končí. Tam, kde veda končí, však pataveda ešte len začína, a tak je len prirodzené, že pataveda je mimoriadne vhodná práve pre problémy, pre ktoré je dôležitý celkový výsledný efekt – čo pre políciu nesporne znamená spokojnosť občanov.

Pataveda odhaľuje priamo podstatu problému, a tak to bude aj v tomto prípade. Z informácii na stránke Ministerstva vnútra o výcviku policajtov vyplýva, že prvky tzv. bojových umení tvoria dôležitú súčasť ich prípravy. A patavedcovi je okamžite jasné, že práve v tomto je zdroj všetkých problémov. Polícia evidentne v slovnom spojení „bojové umenie“ kladie dôraz na prvé slovo („bojové“) a prípravu policajtov orientuje práve smerom k získaniu bitkárskych zručností (do akej miery sa na tomto rozhodnutí podieľa vplyv hollywoodskych filmov je námet na ďalší výskum). Už základná analýza slovného spojenia „bojové umenie“ však vedie k celkom jednoznačnému a nespochybniteľnému záveru – v tomto spojení je podstatným (menom) „umenie“, zatiaľ čo „bojové“ je iba prívlastkom ... a teda zdrojom problémov je nepochopenie, resp. nesprávne určenie priorít pri rozhodovaní o náplni výcviku policajtov – namiesto umenia sa kladie dôraz na boj. Je pritom vcelku jasné, že je zásadný rozdiel či policajný zásah má charakter boja (bitky), alebo umeleckého výkonu.

Návrh ucelenej koncepcie výcviku policajtov s dôrazom na umenie ako kľúčovú prioritu pochopiteľne presahuje rozsah tohto príspevku. Pre ilustráciu však uveďme, ako by polícia mohla využiť umelecky orientovanú prípravu policajných jednotiek napríklad pri rozháňaní nepovoleného zhromaždenia. S využitím záverov nášho predchádzajúceho patavedeckého výskumu (J.Vyskoč: Slovenské ľudové bojové umenie. 2009, nepublikované) by to mohlo vyzerať napríklad takto:

Kým sa účastníci nepovoleného zhromaždenia schádzajú, policajti nepostávajú obďaleč a nenudia sa, ako pri klasickom prístupe. Namiesto toho im policajná muzička vyhráva rezké slovenské ľudové tanečné melódie, a policajti predvádzajú individuálne i skupinové slovenské ľudové bojové tance – o tom, že majú z čoho vyberať, svedčia aj názvy slovenských ľudových tancov ako „vyhadzovaná“, „na plece“, „vrtenec“, „váľaný“, „lakťový“, „šúchaná“, „divý“, „pod nohy“, „odzemok“ (varianty s obuškami či granátmi so slzotvorným plynom), „remeňový“, „popod ruku“, „búchaný“, „harmatanec“, „palicový“, „kvákací“, či „šalene“. A teraz zľava vbieha zástup policajtiek v slušivých kevlarových krojoch, pochytajú sa za obušky a rozkrútia veľké koleso, do ktorého gestami prizývajú aj prekvapených účastníkov nepovoleného zhromaždenia... Na tých prítomní zástupcovia médií i prizerajúci občania, zaujatí umeleckými výkonmi policajtov, stihli už aj zabudnúť. Zopár účastníkov nepovoleného zhromaždenia sa pokúsi zapojiť sa, ale bez tréningu nemajú šancu konkurovať tanečným výkonom policajtov a zožnú len piskot a posmešné poznámky prizerajúcich občanov ... zvyšní účastníci nepovoleného zhromaždenia po zistení, že nemajú čím by prilákali pozornosť médií i občanov uchvátených výkonmi policajnej muzičky, tanečníčok a tanečníkov, sa psychicky zlomia a sami sa rozídu.

Pochopiteľne, slovenské ľudové tance nemusia byť jediným druhom policajne využiteľného umenia ... v závislosti od zloženia účastníkov nepovoleného zhromaždenia by mohli byť účinné aj iné hudobné a tanečné žánre, prípadne aj ďalšie populárne druhy umenia (trebárs výstava karikatúr či umeleckých aktov, operatívne zorganizovaná práve v čase a tesnej blízkosti miesta konania nepovoleného zhromaždenia). Všestranná umelecká príprava policajných zložiek by umožnila použiť rôzne umelecké protiopatrenia a práve taký prvok prekvapenia by skomplikoval činnosť organizátorov nepovolených zhromaždení ... a tí, ak by chceli strhnúť pozornosť na seba, by sa museli tiež uchýliť k tvorivým umeleckým činom konkurujúcim tým policajným. Dôsledné využívanie umenia na nenásilný rozptyl nepovolených zhromaždení a podobných aktivít by evidentne zlepšilo obraz našej polície, a tiež významne prispelo k skultúrneniu spoločnosti. Naviac, slovenská polícia by sa mohla stať priekopníkom nových policajných metód aj v celosvetovom meradle (veď si to len predstavte – slovenskú políciu pozývajú na rozháňanie zhromaždení v iných krajinách ...). Dôsledné presadzovanie umenia do policajnej práce by nakoniec mohlo viesť až k zlúčeniu ministerstiev vnútra a kultúry a tým k zoštíhleniu štátnej správy, o ktorom sa tak často hovorí. Skrátka, samé pozitíva ... nie je teda už načase zabudnúť na vedecké prístupy a namiesto nich využívať potenciál patavedy?