Zanechávame stopy...

Časť vyšetrovania, súvisiacu s mobilnými telefónmi, možno zjednodušene charakterizovať asi nasledovne ... v čase únosu sa v blízkosti miesta únosu pohybovala skupina mobilných telefónov, ktorá sa bezprostredne po únose odtiaľ vzdialila. Z tejto skupiny boli krátko po únose zrealizované telefonické hovory na americký konzulát i do USA. Údaje o pohybe podozrivých mobilov (pred i po únose) priviedli vyšetrovateľov k hotelom a agentúram na prenájom áut a ukázalo pozoruhodnú zhodu výskytu mobilov v týchto miestach práve v čase, kedy sa tam v hoteloch prihlasovali, resp. v agentúrach si prenajímali autá isté osoby... A aj keď SIM karty boli zaregistrované na falošné mená a organizácie, pri prihlasovaní sa do hotelov a pri prenájme áut predložili tieto osoby platné US pasy ...

V diskusiách o tom, ako v súvislosti s využívaním moderných technológií zanechávame stále viac stôp, ktoré môžu o nás prezradiť viac, ako by sme si želali (a teda predstavujú možné ohrozenie súkromia), sa obvykle stretávam s tým, že ľudia v zanechaných jednotlivých stopách nevidia reálnu hrozbu ich súkromiu. Uvedený prípad snáď dostatočne názorne ukazuje, že nejde o to, čo prezrádzajú jednotlivé „zanechané stopy“, ale že kľúčové sú vzťahy, súvislosti, ktoré možno systematickým vyhodnocovaním množstva drobných, napohľad nevinných „stôp“ objaviť...

Keďže „elektronické stopy“ nie sú bežne ľudskými zmyslami postrehnuteľné, ľudia si obvykle neuvedomujú kde všade a v akom množstve ich zanechávajú – a čo všetko o svojich pôvodcoch vypovedajú a aké informácie sa ich inteligentnejším vyhodnocovaním a kombinovaním s ďalšími faktami dajú získať. Asi aj preto sa u nás málokto zaujíma o to, kde všade sú takéto údaje o ňom skladované, v akom rozsahu, na ako dlho, a kto všetko (okrem „orgánov činných v trestnom konaní“) má k nim prístup. Veď keď tam nie je rodné číslo či údaje o majetku, tak to predsa nie je potrebné chrániť, však? Zrejme aj preto u nás prakticky nepozorovať záujem verejnosti a médií, či dokonca diskusiu o už dlhšiu dobu pripravovanej smernici EÚ, ktorá by ukladala povinnosť providerom komunikačných služieb uchovávať isté údaje o zrealizovaných rozhovoroch, mailovej komunikácii a podobne. Vieme vlastne, aké stanoviská za našu republiku na túto tému prezentujú naši zástupcovia v EÚ, a na základe čoho sa tieto postoje formujú? Ide pritom o náležité vybalansovanie oprávnených požiadaviek polície (ktorá takéto údaje evidentne potrebuje) a požiadaviek na rešpektovanie súkromia občanov, resp. zabezpečenia zbieraných údajov proti prípadnému zneužitiu aj na iné ciele. A už ani nehovoriac o tom, že náklady na dlhšie uchovávanie a zabezpečenie obrovského množstva takých údajov predbežné návrhy mienia presunúť na providerov samotných, čo sa nemôže neprejaviť na cene ich služieb... Nezaujíma nás to?