Zodpovedá naše chápanie súkromia dnešnej dobe?

Začnime hoci s„filozofiou“ súčasného zákona. Zákon sám osebe pochopiteľne vychádza z direktív EÚ ... základné chápanie ochrany osobných údajov v EÚ bolo formované niekedy v prvej polovici 90. rokov minulého storočia, čiže nemalo by byť prekvapujúce, keby sa ukázalo, že v niektorých aspektoch sa súčasnosť začína vymykať z pôvodného rámca ochrany osobných údajov. Konkrétne, náš zákon o ochrane osobných údajov je v zásade postavený na ochranu záujmov občana (jednotlivca) pred inštitúciami – prevádzkovateľmi databáz obsahujúcich osobné údaje. Hoci to vyplýva z celkovej konštrukcie zákona, náš zákon toto ešte pre istotu (?) spresnil vsunutím §2a, ktorý výslovne uvádza, na ktoré prípady sa zákon nevzťahuje . Zjednodušene povedané, zákon nechráni záujmy (súkromie) občana v prípadoch, keď jeho osobné údaje

a) spracúva iná fyzická osoba pre vlastnú potrebu v rámci výlučne osobných alebo domácich činností (ako príklad sa spomína vedenie osobného adresára alebo korešpondencia), alebo
b) získal ktokoľvek (fyzická osoba, ale hoci aj organizácia) za predpokladu, že ich získal „náhodne bez predchádzajúceho určenia účelu”, „bez zámeru ich ďalej spracúvať” a „nie sú ďalej systematicky spracúvané“.

Otázka je, čo viedlo zákonodarcu (resp. Úrad na ochranu osobných údajov) k vsunutiu takýchto výnimiek do textu zákona. Osobne si síce viem predstaviť niektoré argumenty v prospech tejto vsuvky, na druhej strane by sme nemali prehliadať skutočnosť, že súčasné znenie tohto paragrafu umožnilo napríklad verejne demonštrovať niečo, čo sa intuitívne vníma ako porušenie súkromia jednotlivca. Mám tým na mysli divadielko s prehrávaním videozáznamu a zverejňovaním platov manažérov, ku ktorému sa znížil predseda vlády – vďaka súčasnému zneniu §2a sa tak názorne ukázalo, že porušenie súkromia, ktoré nie je dovolené (resp. je sankcionovateľné) prevádzkovateľovi informačného systému, je „dovolené“ hocikomu, kto také údaje získa „náhodne“ a ďalej ich „nespracúva systematicky“. Potenciál na zneužitie nie je malý, veď stačí si len uvedomiť že na to, aby zákon prestal chrániť súkromie občana, v podstate stačí, aby niekto, kto nie je výslovne spojený (ako používateľ či prevádzkovateľ) so systémom, ktorý také osobné údaje spracúva, osobné údaje vybraného jednotlivca „náhodou našiel“ a napríklad ich zverejnil – a keď už boli raz zverejnené ...

Diskusiu, či aspoň zamyslenie, si však zaslúži aj tá časť uvedenej výnimky, ktorá sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré osobné údaje „spracúvajú pre vlastnú potrebu“, resp. v rámci „domácich činností“. Je to vlastne len zvýraznenie základnej filozofie zákona, ktorá ohrozenie súkromia občana vidí hlavne zo strany organizácií, ktoré prevádzkujú databázy obsahujúce osobné údaje. Je azda čas na diskusiu (na akceptovateľné riešenia asi ešte nie), či takéto chápanie ohrozenia súkromia (osobných údajov) nie je príliš zúžené. Napríklad – má zákonná ochrana súkromia končiť pred dverami bytu? Veď keď už ľudia dokážu zanietene diskutovať o domácom násilí, o týraných ženách (i mužoch), dá sa hovoriť o nároku na súkromie a o jeho porušovaní v rámci domácnosti? Napríklad, ak člen domácnosti na spoločne využívanom počítači nainštaluje keylogger (pre laikov – softvér alebo hardvér schopný zaznamenať všetko, čo sa na klávesnici napíše) aby potom mohol sledovať čo všetko zvyšok domácnosti na počítači robí, ide o narušeniu súkromia? Alebo to tak uznáme iba vtedy, ak pôjde o súčasť psychického týrania partnera/partnerky? A čo keď nejde o domácnosť v klasickom chápaní rodiny, ale jednoducho o zoskupenie ľudí, ktorí spoločne po nejakú dobu obývajú nejaký priestor (internát, bývanie v podnájme, a pod.) – aj tam sa dá hovoriť o nároku na súkromie? Nemusí pritom ísť len o keylogger, stačí aj nenápadne umiestnená webkamera...

Ak sa na to pozrieme ešte dôkladnejšie, dá sa vôbec vymedziť, kde a za akých podmienok môže človek mať nárok na niečo ako súkromie? Veď medzi zavretými dverami bytu a trebárs ulicou ako verejným priestranstvom existujú aj ďalšie možnosti. Napríklad, nedávno som mal po niekoľkých desiatkach rokov príležitosť zažiť pobyt v nemocnici – a vďaka profesionálnej deformácii som túto skúsenosť tentoraz vyhodnocoval aj z hľadiska súkromia. Samozrejme, nejaké absolútne súkromie v takejto situácii nemožno očakávať, otázka však je, či jedinou alternatívou je len absolútna strata súkromia pacienta počas jeho pobytu v nemocnici, alebo či existuje niečo medzi tým, čo pacient môže očakávať či prípadne aj vyžadovať. A vieme to „niečo“ aj nejako upresniť? Tu predsa nejde len o prístup k zdravotnej dokumentácii pacienta, teda klasiku ochrany súkromia pacienta, ale hoci aj možnosť jeho prípadného fotografovania, ktoré je dnes vďaka mobilom dostupné prakticky hocikomu ... takisto aj možnosť, že sa fotografia či videozáznam objaví niekde na Internete. Aj v takomto prípade ide o to, či pripustíme že k porušeniu súkromia môže dôjsť aj zo strany inej fyzickej osoby.

Ak si rozoberieme vplyv informačných technológií na súkromie jednotlivca, nepochybne v začiatkoch boli hlavnou hrozbou organizácie, ktoré na rozdiel od jednotlivcov mali lepšie predpoklady získať a využívať príslušné IT prostriedky a zariadenia. Súčasnosť je však už iná a kvalitné a výkonné IT prostriedky sú dostupné aj jednotlivcom, dokonca aj technologickým laikom a stále nižším vekovým kategóriam (u ktorých sa často nedá očakávať tak zodpovedné správanie, ako v prípade dospelých...). Škála možných hrozieb pre súkromie sa nepochybne rozšírila ... a tak sa snáď oplatí zamyslieť, či sa primerane upravilo aj naše vnímanie súkromia, a tiež či existujúca legislatíva v tejto oblasti vystačí len s kozmetickými úpravami (aj keď aj tie sú nepochybne dôležité), alebo je potrebné upraviť aj základnú „filozofiu“ ochrany súkromia. A to som spomínal len vplyv IT - nemali by sme zabudnúť hoci aj na to, že dostupnosť genetického vyšetrenia z dodanej vzorky sa priblížila možnostiam obyčajných ľudí, čo má tiež svoje dôsledky na súkromie. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s touto situáciou pri príležitosti novely zákona o ochrane osobných údajov vyrovná Úrad na ochranu osobných údajov.