Cestovanie moje kazdodenne

Cestou na nastupiste uhybam prekazkarom. Koncatiny mavaju nekontrolovatelne povetrim. Snazim sa splynut so stenou a jednu nevyfasovat. Ich najvascou vyzvou je stihnut vlak a pokusit sa vtisnut do skulinky zatvarajucich sa dveri. Vzduch sa precistil a ja sa mozem odlepit od steny. Posuvam sa k nastupistu v stade oviec a cakam na mavnutie zazracnym prutikom. Chvila nastava, vlak prichadza. Blaciace stado sa meni na svorku vlkov. Pardon, skokanov. Taky skokan sa snazi doskocit na jedine volne miesto vo vagone. Kolko noh pri tom zaboli, nezalezi, hlavne, ze sa k tomu miestu dopracuju prvi. A uz sa veziem, zakvacena medzi zberacmi. Zberaci zberaju informacie. Drzia sa tyce malickom, noviny maju zrolovane na velkost jedneho riadku a citaju co im oci stacia. Ani im nevadi, ze sa kvoli obrateniu strany opru o najblizsieho cestujuceho. Ved snad nespadnu, ten vedla sa mozno drzi tyce dvoma prstami a ten napor tu chvilu vydrzi, no nie? Vystupujem. Pozor! Skokani nepotrebuju byt prvymi len vo vagone, ale aj z neho. Uz je bezpecno, znova sa na chvilu prilepim k stene, prebehne stado prekazkarov, presuvam sa k vychodu a snazim nepotknut o citaca, ktory si nasiel konecne priestor na rozprestretie novin.

Ani sa nemusim trepat v snehu po kolena niekolko kilometrov, ani nezapriaham bricku a nevolam hijoooo, konko, hijoooo a stale mi nic nie je dost dobre.