Hnusna bratislavska doprava?

Zavidite aj vsetkym ostatnym, ktori si ukoristia miesto, ked niekto vystupuje. Stojite na jednej nohe, do boku vas tlaci susedova taska, na chrbate mate prilepeneho dalsieho spolucestujuceho a na krk vam dycha najmenej 20 dalsich ludi. Ale ste radi, ze ste ako tak v blizkosti tyce, ktorej sa mozete pridrzat aspon ukazovakom. Spolocne nadavate na vodica, ak nahle pribrzdi a vy s davom padate a netusite, kam vlastne sa da v tejto tlacenici padat, nadavate na dopravu aka je predrazena a ake mizerne sluzby dopravny podnik ponuka. Ale vacsinou utrpne cakate, kedy sa objavi vasa zastavka. Predierate sa ku dveram uz dve zastavky skor, aby ste stihli vystupit. A aby toho nebolo malo, nastupil bezdomovec. Masa ludi sa zmenila na pretlak a okolo bezdomovca sa vytvorilo vakuum.

Ani cestovanie autom nebyva ziadna slast. Je skvele, ze vam na krk nedycha 20 dalsich cestujucich. No zapcham sa nevyhnete. Nedajboze niekto pred vami do niekoho "tukne", pripadne sa pred vase auto natrepe niekto, komu uz praskli nervy a vy ho musite pred seba pustit, ak sa chcete vyhnut hromadnej havarii. Za 10 minut ste sa priblizili k cielu o celu dlzku auta.

A pocuvate uz vela rokov, ako by Bratislave pomohlo metro.

Ani tak, ani tak. Stastni to vyvoleni, ktori byvaju od svojej prace vo vzdialenosti, ktoru rychlejsie prejdu na vlastnych nohach ako hromadnou dopravou.

Hromadna doprava vo velkomeste

Bola som rada, ze som ziskala pracu v odbore. Najprv nic-nic a potom sa vam v jeden tyzden nahrnu ponuky. Vybrala som si firmu, ktora sice sidli dalej, ale uz na pohovore som sa tam citila uvolnene a prijemne. Cestovanie? Ved metrom sa dostanete velmi rychlo kamkolvek...

Trochu vam moje cestovanie priblizim.

O cenach sa vyjadrim velmi okrajovo. Iba podotknem, ze tie nekrestanske sumy, ktore platim za dopravu po novom roku narastu o 17 percent (?, presne percenta som zabudla, ci o viac alebo menej, aj tak budem musiet cestovat a plateniu sa nevyhnem).

Do prace cestujem autobusom a dvoma "linkami" tolko ospevovaneho metra. Cesta by mi mala trvat 1 hodinu a 30 minut. Ano, spravny postreh. Pouzila som podmienovaci sposob.

Z domu vyrazam o siedmej hodine rannej. Kedze k tomuto idealnemu casu (1 a pol hodiny) sa moje spoje este neprepracovali (stale verim), som rada, ak do prace meskam len jeden den v tyzdni (zacinam o deviatej). Rano sa k vsak k "idealnemu casu" aspon blizim a pokial je na trasach "klud", do prace sa dostanem za 1 hodinu a 50 minut.

Cesta z prace byva horsia, za posledne 2 mesiace sa mi cas cestovania nepodarilo "zdupat" pod 2 a pol hodiny.

A to mam este stastie, ze mam moznost vyberu. Moje vlaky sa totiz stretavaju v troch staniciach. Prvy tyzden mojho cestovania volim najkratsiu alternativu. Zistujem, ze najkratsia sa stala najdlhsou. Nezmestila som sa do 3 vlakov, operator si ide do amplionu vykricat pluca, aby vsetci uhli, vodicovi sa podarilo zatvorit dvere na 5-ty pokus... Potom dalsich 10 minut smeruju vlaky do inych stanic.

Po prvom tyzdni sa vzdavam a volim tzv "pohodlnu" dlhsiu alternativu, inu zastavku (ta je prvou vacsou stanicou na trase, kde presadam z vlaku na vlak). Ak nie su velmi velke prestoje medzi spojmi, co znamena menej ludi, pohodlne sa usadim, obcas si dokonca vyberiem miesto, ktore mi najviac vyhovuje.

Dobre, uz sa veziem. Po chvili jazdy zostavame stat v tmavom tuneli. Neviem preco. Trva to uz dlhsiu dobu, obzeram sa okolo seba. Nie som sama. Spolucestujuci rovnako nic netusia. Navela-navela prehovori vodic. Stastna alternativa, cakame len na signalne svetla. Znova sa mozem ponorit do citania. (Horsiou alternativou je poplach na stanici, nech je kvoli comu chce, vtedy nikto netusi, kedy sa vlak pohne. Akurat vodic oznami, ze v tej stanici stat nebudeme.). Znova sme sa pohli a ak nebudu ine problemy, minimalne pol hodiny by sme mali cestovat bez vacsich prestavok.

Vzdy si vydychnem, ked sa moj vlak vynori z podzemia a ja "chvilu" cestujem po povrchu. Na mojom telefone sa zjavia prve palicky signalu, zavolam manzelovi a opatrne odhadujem cas mojho prichodu. Caka ma najhorsi usek cesty. Usek medzi dvoma stanicami, ktory podla casoveho harmonogramu trva 9 minut (za 7 mesiacov sa to vlaku podarilo presne 2x). Oznamia, ze su tam problemy so signalizacnymi svetlami, alebo cakame, kedy sa uvolni peron... a viem, ze ten cas sa predlzi na dvojnasobok.

Presli sme tento usek. Mozem si ulahcene vydychnut? Prave sme prisli do stanice, kde sa tato trat "rozdvojuje" a vodic nam po dlhej ceste oznami, ze vlak uz dalej nepokracuje nasim smerom (som rada, ak to nezabudne zahlasit, aj to sa mi uz stalo). Vystupim na peron, podla poctu ludi zistim, ze toto nie je prvy zmeneny vlak... Operator zahlasi, ze vlak nasim smerom pojde o 5 minut. A ja len utrpne sledujem, ako sa z minuty na minutu viac a viac zaplnuje nastupiste. Vlak dorazil, sice po 10-tich minutach, ale dorazil. Nepodarilo sa mi nastupit. Do druheho ma vtlaci masa za mnou stojacich (prepracovala som si pri prvom neuspesnom pokuse na poziciu v prvom "rade"). Chvilu bojujem s tymi, ktori sa snazia vystupit. Uz len 5 zastavok. Je podozrive, ze "tetu" z pasky vystriedal hlas vodica. Tomuto vlaku zmenili konecnu stanicu. Znova vystupujem. Do vysnivaneho konca cesty (metrom) mi zostavaju uz len 3 zastavky. Volam manzelovi, ze moj cas mojho prichodu sa posuva. Neviem odhadnut o kolko. Moze to byt 25 minut, ale kludne este hodina. Ked konecne vystupim z metra, caka ma dalsia nocna mora. Autobus. Okom lovca skumam pocet ludi na zastavke.

1. Plna. Dobre znamenie, autobus tu moze byt kazdu chvilu. Na svetelnej tabuli si precitam, ze pride o 6 minut. Skvele. Potrebujem nikotin.

2. Prazdna. Autobus prave odisiel. Mam cas. Aj mam strach pozriet na svetelnu tabulu, kedy asi pride dalsi. 17 minut. Potrebujem nikotin.

(Casovy harmonogram pre autobus vylepeny na zastavke - cierne na bielom - tento autobus premava v case od 7 rana do 8 vecera kazdych 8 az 10 minut = informacia, ktora je snom vsetkych cestujucich. Realitou je dalsi spoj o 20 minut).

Volam mazelovi placlivym hlasom. Sprav mi vela caju.

5 minut do prichodu. Snazim sa prepracovat na prve pozicie (nikdy neviete, kde zastavi). Konecne ho vidim. Mavam ostosest rukou s cestovnou kartou, aby som co najvac vytrcala z davu a zastavil, ked nie priamo predo mnou, tak co najblizsie (osvedcilo sa to na 70 percent). Rychlo hladam miesto na prizemi. Musim si sadnut. Sialena jazda moze zacat. Tito vodici si myslia, ze svoje meskania dobehnu, ak vystartuju na plny plyn, po par metroch prudko zabrzdia, znova vystartuju, znova zabrzdia. Celou cestou brzda, plyn, brzda, plyn. Na poschodie sa stveram zriedkakedy. Pokus zist pri tomto style jazdy po schodoch je pre mna prisilny adrenalin.

Moja zastavka, musim sa pripravit, stisnem tlacidlo STOP, pevne sa drzim, nech pri brzdeni nepreletim cez zatvorene dvere, rychlo vystupujem a odtahujem kabelku, aby si ju autobus neodviezol so sebou.

Uz len 5 minut chodze. Uz som doma. Je pol deviatej vecer.

Manzel sa v tyzdni vzdal pomyslenia na teplu veceru. Nevie varit. Opravujem, nevedel varit. Coraz castejsie ma caka doma na stole tepla vecera.

Viem, ze ma nikto nenuti zit v tomto meste, nikto ma nenutil prijat prave tuto pracovnu ponuku, ale pri tomto cestovani si spomeniem, ako som hundrala na bratislavsku mestsku dopravu...