Planovac

Tyzden pred show sa snazim zistit, kam to vlastne ideme. Dostava sa mi neurcita odpoved, niekde tam, musim to pozriet na mape. Nebudem do toho sprtat, toto je jeho akcia, akurat ma vecer pred odchodom zaujima, kedy rano vyrazame. Neverim vlastnym usiam. Ziadne vstavanie rano o piatej, vraj kedy vstaneme, vtedy vstaneme, naranajkujeme sa, dame si kavu, a vyrazime.

Rozlepili sme oci po osmej, dali sme si ranajky, vypili kavicku. Ide to prilis hladko. Toto sa na mojho manzela nepodoba.

Kym vyberam, co si do batozka na cely den zabalim (pred rokom sme na podobnej akcii vymrzli ako siroty), moj planovac skuma trasu. 

- Tato stranka je totalny smejd! Metro mame za rohom a posiela nas autobusom na stanicu metra pri centre. Chapes? A hned nam z toho spravi cestovanie na dve hodiny. -

- Ale tam ti ukazuje nejake prace, mozno preto nas to posiela niekam inam. Pozri sa poriadne. -

- Co to nepoznas!? Furt su tu nejake prace, - a ani sa neobtazuje precitat si oznam.

Dobalime, a vyrazame. Letecky den, cakaj nas, uz sa rutime!

Dojdeme k metru, vo vchode nas vita velka tabula. Moj panovac mi zacloni vyhlad a preleti po nej ocami.
- Deje sa nieco?
- Ale vobec nic, len vlak nebude stat v niektorych staniciach. Je tam vyluka.
- Pocuvaj, ale ked je vyluka, to znamena, ze vlak tadial nepremava.
- Co by nepremaval, jednoducho tam nezastavi.

Nebudem sa s nim hadat. Cakame na perone, uz druhy vlak ma konecnu o par zastavok.
- Ak dojde aj treti takyto vlak, ideme autobusom.
- No asi preto nas to tym autobusom posielalo rovno, - neda mi.
- Ale prosim ta, - nedovoli mu chlapska hrdost - snad by som si vsimol, ze planuju taku velku vyluku, ved by o tom museli mat niekde oznam. Ty si si nieco vsimla?
- Nie, mala som tento tyzden dovolenku. -

Dalsi vlak, rovnaka konecna, obratka na perone a sikujeme si to na autobus. Po desiatich minutach marneho vyckavania v mojom planovacovi vzkypelo. - Co ma toto znamenat!? To preto, ze tu robi sofera kazdy idiot. Jazdia ako v Afrike! Maju na vsetko cas. Mozeme sa otocit a ist domov, takto to nestihneme!

Nervozita v nom rastie z minuty na minutu a najvyssiu metu dosiahne, ked okolo nas prehrmi autobus, na ktory cakame, ale nie je v prevadzke. Z planovaca sa vali sprska nadavok. Viem, ze sa ukludni, az ked sa povezieme, tak som radsej ticho.

Autobus sa predsa len dokoprta a ja si blahozelam, ze sa moj organizator konecne schladi.
Omyl. Vadi mu vsetko. Autobus sa na jeho vkus privelmi vlecie, stoji na zastavkach (naco, ked tam nikto nestoji?! a este otvara dvere!), henti si vykladaju nohy na sedadla (tie paprce si povytieraju a potom si sadni!)...

- Prosim ta, ukludni sa, uz sa vezieme. -
- Ty by si ma mala podporit! Mala by si nadavat so mnou! -
Touto vetou mi vyrazil na chvilu dych, najprv na neho pozeram s dosiroka otvorenymi ustami (od prekvapenia som si ich zabudla zatvorit) a potom sa rozosmejem. Je mi to jasne. Kym nebudeme na mieste, nadavat neprestane, ale staci, ak mu obcas prikyvnem hlavou - jasne, mas pravdu - a budem mat pokoj.

Konecne dorazime k metru. Mojmu organizatorovi sa pusa nezastavi.
- Videla si takychto tupcov? Oni daju oznam za mrezu, to teraz mam strkat hlavu cez mreze, aby som si to mohol precitat? -
- Pod, - taham ho, - vedlajsi vchod je otvoreny. -

Prestal somrat, ale asi len lapal po dychu. Od zastavania metra mimo stanice (cakali sme na zelenu) sa uz nezastavil. A to nas caka este prestupovanie na inu linku, vlak, a specialny autobusovy spoj. V najblizsich dvoch hodinach ma prinuti nadavat s nim. Pri kazdom dalsom prestupe mam chut otocit sa a odkracat domov. Az mi mraz preje po chrbte, ked zistim, ze sme stihli uplne posledny autobus, ktory nas tam moze dopravit. Dorazi ma vetou: Keby som nevedel, ze sa tam tesis viac ako ja, uz cestovanie davno vzdam.

Samozrejme sme nestihli zaciatok, cestovanie nam trvalo rovne styri hodiny.
Naraz ale zazracne onemie. Zatvori usta aj mne, ked sa ho pytam, ci chce pivo - prisla si sem kecat, alebo sa pozerat!?

Nevnima nic okolo seba, len oblohu, lietadla, revanie motorov. Oci mu ziaria ako dietatu, ktore dostane vytuzenu hracku. Zvalim sa na stolicku a vychutnavam si "ticho".

Spiatocna cesta sice netrva kratsie, ale aspon prietrze mracien sa nad nami zlutovali. Sme kryti strechami autobusov a vlakov. Ani si neviem predstavit, ake perly by mu z ust vyleteli, keby sme do toho vsetkeho zmokli. Momentalne znova nadava: je to prilis daleko, uz nikdy na takuto akciu spojmi, buduci rok uvidis, aky rezim nahodim, ziadne vyvalovanie sa rano v posteli, budik zvoni o piatej, tato zenska nema doma zrkadlo...

Vypinam usi. Poznam mojho planovaca. A pritom stacilo malo. Precitat si cervene pismenka, poriadne precitat oznamy a vecer pred cestou skusit pripravit aj nahradnu trasu.