Nakupovanie. Asi jediná vec, ktorú ovládam dokonale, no keď niečo nutne potrebujem, nikde to nenájdem, aspoň v Prešove nie.
Ten je preplnený lacnými obchodmi, v ktorých spravidla nakupujete iba v najväčšej nutnosti. Tieto lacné obchodíky, poväčšine vlastnené čínskymi spoluobčanmi, sú preplnené už pri zopár ľuďoch, keďže medzi miliónmi vecí sa úzkymi uličkami len veľmi ťažko prebíja.
Stačilo!!! Povedala som si jedného dňa. A tento sľub som s veľkou radosťou splnila. Buď pôjdem nakupovať do vedľajšieho, väčšieho mesta, Košíc, alebo ostanem pri trinástich obchodoch v Prešove.
Dnes hľadám sukňu a boty. Začínam v Inter sporte, prechádzam do Sport pro, Cherokee, Kenvela, Bati, Rodi, Adidasu, AV Ropy, Exi sportu, Terranovy, Limasu, Collinsu, Marinni a končím troma skaterskými obchodmi. Nie, žeby sa mi nechcelo ďalej menovať, ale v treťom najväčšom meste na Slovensku viac nenájdete.
Sukňu som si našla aspoň nejakú, no boty žiadne.
Ale opisovať podmienky v tomto meste nebolo zámerom napísania tohto článku. Išlo mi o inú vec. V jednom z menovaných obchodov som sa zastavila pri vešiaku so šortkami. Neďaleko mňa si postaršia pani v červenej čiapke, dlhom sivom kabáte a čiernymi ošúchanejšími čižmami, pozerala tričká. Za ňou stála predavačka, ktorá sa tvárila, že preberá nohavice. Teraz sa mi už oči od tejto situácie nemohli odlepiť. Pani položila tričko a bola na odchode. Predavačka zdvihla svoju asi stokrát prepúdrovanú tvár a s výrazom : „Čo tu tá chce!“ sa na ňu pozrela. Tento výraz sa od nej dal očakávať. No ja som si asi po celý čas naivne myslela, že v každom obchode platí : „Náš zákazník, náš pán!“
