Počas cesty sme míňali figovníky, pomarančovníky, citrónovníky a papájovníky. Nič z toho som predtým nevidel, a tak som sa to dozvedel až neskôr. Konečne prichádzame do mestečka, ktoré leží 2 700 m.n.m. V meste sme strávili večer a noc a bola to iba medzizastávka na ceste do hôr. Na večeru som mal hot-dog s papájou, ktorý chutil naozaj dobre a dokonca mi z neho ani nebolo zle. V meste sme sa ešte snažili nájsť interner, čo sa nám podarilo a tak sme konečne dali vedieť domov. Tomáš pred naším odchodom ešte vybavoval rôzne povolenia, ktoré sú pri vstupe do národných parkov v Kolumbii nevyhnutné.
Na džípoch sme vyrazili do tábora Kanwara, kde nás čakali 2 aklimatizačné túry. Kanwara leží vo výške 3 900 m.n.m. a na túry sme išli do výšky 4 366 a 4 950 m.n.m. O aklimatizácii som si predtým na internete pozrel čo najviac a tak som teoreticky vedel, čo ma čaká. Ako som zistil, naozaj len teoreticky. Aklimatizačné túry boli bez akejkoľvek batožiny, iba s vodou. Prvá túra netrvala dlho, takmer celá cesta išla po lúke, stúpanie bolo mierne. No každý krok sa robil veľmi ťažko, dýchalo sa zle a bolela ma hlava. Príroda bola ale krásna, stretli sme niekoľko pasúcich sa koňov a odmena za celý výstup bol krásny výhľad. Kamkoľvek som sa pozrel, všade boli vrcholky kopcov a nikde nebolo vidieť, kde sa hory vlastne končia. Zostup nebol náročný, hneď po príchode do tábora sme si dali acylpyrín, ktorý nám mal pomôcť od bolesti hlavy a urýchliť aklimatizáciu. Bolo to posledné miesto, kde boli pred trekom sprchy a záchody, a tak sme to všetci aj patrične využívali. Na druhý deň nás čakal náročnejší výstup k ľadovcu na Ritacuba Blanco. Náš cieľ sa nezdal ďaleko, najskôr sme kráčali dolinou, no stúpanie, ktoré nasledovalo neviem naozaj k ničomu prirovnať. Bolo to jednoznačne to najvyčerpávajúcejšie, čo som kedy musel zvládnuť. Oddych som potreboval veľmi často, každý krok bol extrémne namáhavý, nohy sa vliekli a ľadovec sa vôbec nepribližoval. K tomu všetkému sa pridávala aj bolesť hlavy a brucha. Takmer polovica ľudí výstup vzdala, ja som veľakrát na otočenie myslel, ale nevzdal som to, a urobil som dobre. Počasie bolo úplne jasné, a tak sa predo mnou na vrchole objavil obrovský ľadovec, z ktorého vystupoval vrchol končiara. Výhľad bol taký úžasný, že som zabudol na všetku únavu a bolesť a rozhliadal som sa dookola, či to naozaj môže byť také krásne. Čakal som na hore na Dominiku, ktorá to tiež nevzdala a tak sme si spravili niekoľko fotiek a začali zostup. Ten bol nanešťastie ešte horší ako výstup, bolesť sa vystupňovala a prišlo mi naozaj veľmi nevoľno. Do tábora to bolo naozaj ďaleko, a obaja sme boli neskutočne unavení, ale museli sme pokračovať. Nakoniec sme úplne zničení a s bolesťami dorazili do tábora, kde nás čakala iba karimatka a spacák, žiadna teplá posteľ.
5 ľudí sa z rôznych príčin rozhodli ostať v tábore a nezúčastniť sa treku. Niektorí ochoreli, iní sa báli, že by to nezvládli. Zvyšok sa už s plne naloženými ruksakmi vybral do hôr a nikto okrem vedúceho nevedel, čo nás čaká. V podstate išlo o stúpanie do sediel a zasa zostup do dolín. Prvý deň nás čakalo iba jedno mierne sedlo, táborili sme pri jazere. Ďalší deň to už bolo horšie, pretože nás čakali 2 sedlá, prvé hneď pri jazere a bolo z neho vidieť druhé, ktoré sa zdalo neskutočne ďaleko a vysoko. Navyše sa blížila hmla a bola zima. Po ceste nám došla voda a tak sme museli hľadať nejaký prameň, ktorý sme nakoniec úspešne našli. Už keď sme si mysleli, že budeme v sedle, zistili sme, že skutočné stúpanie je ešte len pred nami. Keďže sme mali naložené ruksaky išli sme naozaj pomaly. Keď sme boli pod sedlom dali sme si prestávku, chodník ani nebolo vidieť a bolo už veľa hodín. Stúpanie bolo pre mňa plné strachu, ale na druhej strane krásne. Išli sme po sutinovom chodníku, ktorý bol veľmi úzky, pod nami plesá z ľadovcov a nad nami Ritacuba Blanco a ľadovce. V sedle strašne fúkalo, a tak sme sa nerozhodli čakať na zvyšok a zostúpili sme dolu, kde sme mali táboriť. Medzitým sa zhoršilo počasie, bola veľmi zlá viditeľnosť a pomaly sa zotmievalo. Noci na treku boli kruté, takmer každú noc mrzlo a spanie v zime veru nie je nič príjemné.
Zvyšok treku pokračoval v podobnom duchu, stúpali sme do sediel, potom zasa klesali, ale stále sme mali okolo seba hory, krajina sa menila a naozaj sa bolo na čo pozerať. Jeden raz sme sa dokonca kvôli hmle na obrovskej skalnej plošine stratili a tak sme ani neprišli k nášmu cieľu. Posledný deň nás čakali dve sedlá, obe boli náročné. No posledné bolo pre mňa pravdepodobne najnáročnejšie, pretože sme pred ním zostúpili úplne dolu a potom sme išli do sedla kľukatým chodníkom, ktorý mi pripomínal tatranskú Ostrvu. Poslednú noc bola najväčšia zima a zároveň to bola jediná noc, kedy som musel ísť v noci na WC a bolo to naozaj príšerné. Odvoz z táboriska bol vozom, ktorý každý deň zváža mlieko a miestni ho nazývali lechero. Odviezli sme sa až do El Cocuy, kde sme sa konečne najedli. Bolo to naše prvé skutočné jedlo po vyčerpávajúcom týždni. Grilované kura sme zjedli tak rýchlo, že obsluhujúci nám nestihol priniesť ani taniere.
Trek sme všetci zvládli bez zranení a v plánovanom čase. Bola to skvelá skúška odvahy, vytrvalosti a odhodlania. Ja som si vyskúšal spanie v stane a myslím, že mnohí z nás posunuli hranice svojich možností o kus ďalej. Bolo to úžasné a moje dojmy sú poctivo zapísané v zošite. O tom, ako prebiehal zvyšok cesty v Kolumbii sa dočítate v tretej časti blogu o Kolumbii.
