Mamka má v Chicagu sestru a brata. Koncom júna mala pohovor na veľvyslanectve v Bratislave, ale vízum jej nedali. Bola z toho celá nešťastná a ja, v snahe upokojiť ju jej šepkám: „Mami, nebój, ešte vyhráme zelenú kartu...“ To som ešte netušila, ako som blízko pravdy.
Mám taký tik, začínam vždy v strede. Tak od začiatku. Ten je v decembri ´003, tesne pred Vianocami. Mamkin brat nám zavolal, nech si vyplníme formuláre na tej a tej internetovej adrese, treba pokúšať šťastie. Pre mňa začali ťažké chvíle, z každej strany otázky typu: Máš to? Vyplnila si to? Nakoniec to ani nestihneš do uvedeného termínu! A tak som po večeroch upravovala fotky na určené pixely, teda skôr som sa snažila zistiť, ako sa to má urobiť.
Žrebovať sa malo koncom apríla. Nič neprišlo. Tak fajn, možno o rok...
Tri týždne po už spomínanom výlete do BA, mamka dostala veľkú obálku. Mojou lámavou angličtinou som preložila úvodné vety rozsiahleho dokumentu, ktorý hovoril o tom, že mamka, s číslom vyše šesťtisíc, je výherkyňou zlosovania, ocitla sa medzi 90 000 zelenej karty chtivými z celého sveta. Kartu vraj môžu ročne prideliť päťdesiatim tisícom, takže ak splní všetky podmienky a poponáhľa sa, dostaneme všetci doživotné víza.
Začali sa vybavovačky, naše fantazírovanie, čo by bolo, keby... Naši sa vložili do toho úplne celí (a aj značnú časť svojich úsporov), vraj – pre našu budúcnosť.
V auguste formuláre vyplnené prekladateľkou putovali do Kentucky. Čakali sme na odpoveď. Nikomu sme nevraveli nič, našlo by sa hojne neprajníkov a chváliť sa neistými vecami sa naozaj nevypláca. Tak prešiel september, október, november, rozlúčili sme sa aj s poslednými nádejami, kým nám neprišla pozvánka na pohovor do Prahy. Bolo 16. decembra. V Prahe sme mali termín 4. januára. List blúdil asi mesiac niekde po Švédsku, lebo predsa Sweden a Slovakia je takmer jedno a to isté. Našťastie, rodné listy, vysvedčenia a všetky tie úradné dokumenty sme už mali preložené, potrebovali sme len aktuálny výpis z registra trestov. To, ako nič nemôžeme mať bez problémov, teda ako ocko spadol zo strechy deň pred Vianocami, vám poviem nabudúce, dôležité je, že po Novom roku sme ako tak došli do hlavného mesta našich susedov, aj odborná lekárska prehliadka u lekára na to špecializovaného ukázala, že nikto z nás nemá AIDS a množstvo iných chorôb, ktoré ani nepoznám a na ambasáde nám dali do pasov nálepky, podľa ktorých by sme mali vycestovať do 3. júna.
Aké jednoduché, však? Aký šťastný koniec, však? Ja neviem. Odlietam po maturite. Teším sa, to áno. Ale zároveň si citlivejšie uvedomujem, ako to tu mám rada. Moje Tatry, môj les, moje prechádzky. Mojich priateľov, mojich slovenských ľudí... A tam nebudem mať nič z toho. Ešte som nepovedala, že tam ma čakajú neúprimné americké tváre, maximálne konzumná spoločnosť, ktorú neviem, či mám rada, všade lacno dostupná čokoláda a moja závislosť na nej...
Ale najviac ma aj tak trápi rodina. Rozdelená rodina. My. Málo spolu. Nikto z nás si to nechce pripustiť, ale slovo MY už nebude také samozrejmé.
Ak by som mala ešte vysvetliť ten začiatok, tak mamka je tam od prvého februára, šla niečo zarobiť na letenky. Viete si predstaviť, ako to u nás vyzerá? Nie? Nevadí, raz to porozprávam. Ale teraz sa mi už nechce.
Všetko je na niečo dobré. A na niečo zlé. Tieto slová ma ešte nesklamali.
lenka
