Neprichádzali žiadne pocity, ktoré som očakávala. Nebola som nešťastná, že sa už nestretávam so spolužiakmi (každý deň), vôbec som sa nezamýšľala nad tým, že jedna etapa môjho života je už za mnou, že to už nikdy nezažijem (ale chvála bohu). Nemala som na to čas. Všetko mi šlo akosi dvakrát pomalšie. Pomalšie som vstávala, raňajkovala, pomalšie som rozmýšľala alebo pozerala telku. Teda vždy, keď som ju zapla, šli reklamy, ktoré som po toľkých opakovaniach prestala vnímať ako celky. Takže som si všimla aj detaily. Napríklad reklama na Bonaqvu – má ofinu, má ofinu,..., v piatom zábere už nemá ofinu a na konci... má ofinu! No dobre, somariny, ale tak som žila a nad tým som sa rozčuľovala...
Teraz? Teraz oťukávam svet 10 hodín cesty lietadlom od vás. Som v Chicagu, teda nie priamo, ale dajme tomu, necelý týždeň a už mi tu pripadá väčšina vecí takých obyčajných, taká normálka. Prvé, čo ma prekvapilo a na čo som si musela naozaj zvykať, bola horúčava. Cez deň, večer, v noci, ráno. Vždy... Pre podtatranca zvyknutého nosiť kraťasy od pätnástich stupňov nezvyčajná dilema, čo si obliesť pri devädesiatich Fahrenheitoch. Ale nie, veď všade majú klimatizáciu... Takže keď vyjdete z príjemneho chládku von, môže vás rovno poraziť.
Iný patent ako doma majú kľučky, teda tu gule, kohútiky v umývadlach, sprchách, splachovanie je tiež trochu inak zabezpečené. Vždy som bola veľmi zvedavá, ako tu upečú na deň vďakyvzdania takého obrovského moriaka a až teraz som prišla na to, že to majú také obrovské rúry... Obrovské sú aj umývadla, aj keď riad umýva umývačka, to nehovorím aké majú chladničky a telky... No a ešte tu majú veľké práčky a žehlia nanajvýš košele. Neviem, čo tu je ešte väčšie... jój – postele. Ale to by mi naozaj vyhovovalo aj doma. Páčia sa mi tu šatníky, lebo už doma som túžila mať vstavanú skriňu. Celkom je mi tu sympatická aj doprava, taká jednoduchšia, aj keď je tu veľa áut. Totiž... nemajú tu kruhové objazdy, ktoré možno nie sú až také zložité, ale mám z nich panický strach. A... veľa domácnosti netriedi...
Ľudia... Neviem. Ešte som ich veľa nespoznala. Ale asi každý sa ma opýta, ako sa mi v Amerike páči. Mamka ma naučila, že sú na svoju vlasť hrdí a majú pocit, že je to to najlepšie, čo môže byť, nečakajú kritiku... tak hovorím, že sa mi tu páči. Ale že sú mimoriadni vlastenci, to hej, takmer na každom, každom druhom stĺpe a dome je zavesená americká vlajka.
Má to význam písať? Lebo vás nechcem otravovať vecami, ktoré už poznáte. Niekedy mám totiž pocit, že väčšina ľudí, ktorá blogy číta, má už nejakú takú skúsenosť. Ale možno sa mýlim...
No nič, idem si zakopať, lebo vraj to obrovské ihrisko je zase čerstvo pokosené (Mexikani sa včera potrápili). Keď budem mať niečo nové, tak vám dám vedieť.
lenka
