V obálke bola výzva na lekársku prehliadku v telocvični, už len dohodnúť termín. Odosielateľom bolo atletické oddelenie školy a ja som si šťastne poskočila, že predsalen na mňa nezabudli. V polovici augusta niekoľko dievčat zo dvadsiatich tisícok študentov college začalo trénovať. (v americkom školskom systéme nasleduje po strednej škole college)
Dva týždne sme trénovali každý deň, od tretej do pol piatej, a pomaly spoznávali jedna druhú. Dievčatá odchádzali, aj pribúdali - Cecie prišla z prázdnin z Mexika, Jenny bola taká dobrá, že nemusela ani tréningy, Ali došla len na jeden či dva zápasy, Mariso nemohla prísť vždy, lebo bola aj v Cross Country tíme. A tej babe, ktorá chodila vždy s napudrovaným ksichtíkom, nedovolili hrať, lebo nebola zaregistrovaná na dostatočný počet hodín. Amy sa zranila tak, že už som ju dokonca sezóny ani nestretla...
Tak tu nás máte, po prvom zápase, priateľskom, doma:
Bitka o dresy nebola hrozná, síce bolo aj sklamanie, že "nemajú moje číslo."
Divákov nebolo veľa, ale keď sa hrá, tak aspoň ja som ich nevnímala. Raz som uprosila aj môjho rodiča nech príde, keď mi veľmi silno protestoval, že sa mu nechce teda rozhodne sedieť na tom slnku, že oci.
Prestávky boli zväčša bieda, hlavne keď sme prehrávali. Tréner na druhej fotke v pozadí stvára rýdzo nové konšpirácie, zväčša to musel robiť kvôli zraneniam. Nepamätám, aby sme dohrali zápas bez zranenia alebo s počtom jedenásť. Nuž... všade sú problémy, však. Takýmto spôsobom som sa ja dostala z postu stoppera v prvom zápase, cez midfieldera vo väčšine a dokončila som posledných tohtoročných tridsať minút v pravom útoku.
Prvý turnaj bol vcelku úspešný (len nie pre nás;-)), ale gól sme dali aspoň jeden. Zápas s nemeckým družstvom bol celkom vyrovnaný, s dievčatami z Norimberskej univerzity sme mali asi dva či tri tréningy, na prvom sme im museli dať odporúčania, kde majú ísť nakupovať a kde sú dobré kluby a že my s nimi nemôžeme, pretože nad povolenou vekovou hranicou bola akurát asistentka trénera. Mimochodom, mňa na fotkách zaručne spoznáte podľa toho, že sa domnievam, že sa ešte nefotí (som pätnástka).
Po zápase sa musí pricapiť na všetky ubolené svalíky ľad. Máme skvelého školského lekára Jeffa. Vďaka mu za to všetko mastičkovanie a obväzovanie.
Jackie hrala pravého midfieldera - stredopoliara. Veľmi šikovného.
A naša brankárka Ursula:
No a po prázdninách som začala tú každodennú rutinu... na štvrú do práce bez meškania. S dievčatami som odohrala ešte niekoľko zápasov, ale len cez víkendy, na tréningy sa mi darilo chodiť sporadicky a ak, tak len na trištvrte hodiny. Tím dosť cestoval, mali sme tak dva tri zápasy týždenne, niektoré menej úspešné, niektoré priveľmi úspešné. Skončili sme vraj druhé v regióne (z koľkých som sa nepýtala). Ešte jedna v zelených dresoch s trénerským dohováraním:
Nejaké z akcií:
Tieto "červené" hrali naozaj skvelo, musím uznať:
Zápasy kolegov mužov mali v sebe toooľko dynamiky - kým sme sa my dostali od jednej bránky k druhej, tak to aj trvalo.
Naša brankárka dostala s kolenom do nosa. Chvíľu sa nemohla spamätať, tak bola pauza. Aj mne sa raz podarilo vykopnúť loptu tak, že to Lola dostala do nosa. Meno si pamätám, lebo kým vzlykala a ja som sa cítila neuveriteľne previnilo, ich tréner k nej napochodoval s krútiacou hlavou "Lola, Lola..."
No a potom, v play off niekedy v polovici októbra, hrozitánska zima bola, cez prestávku stuhli svaly...brrr, v ten zápas sme vypadli. Teším sa na budúci rok, veľmi veľmi. Zistila som totiž, že vôbec nie je dôležité, či je Jenny na pohrebe mamkinho brata strýka, Sarah je na rehabilitačke na tri týždne a má zakázané hrať a už vôbec nie je dôležité, či vyhráte. Lebo prišla som na to, že hlavná vec je, že ste tím. A aj veľmi pekná vec je to... niekam patriť.
Inak, zháňame hráčky, nemáte záujem?
Som v kontakte s Dominikou, ktorá sa mi raz ozvala s otázkou čo má robiť alebo kde má ísť ak chce hrať futbal (na Slovensku). Dlho sa snažila niečo nájsť, aj keď sa jej veľmi nedarilo. Síce sa dostala do dievčenskej futbalovej triedy na strednej, ženský futbal sa veľmi nekonal keďže podobnú túžbu zdieľala iba s dvoma či troma inými dievčatami. Minule mi poslala fotku so správou, že mali turnaj s tímami zo zahraničia - Talianmi, Chorvátmi, Portugalcami - a ich tím skončil prvý.
Dôležité je, že chcete. Teda, je to to najdôležitejšie.
Mimochodom, prala som minule a prisaháááám, že som nemala NIČ červené medzi tými snehobielotami, no a vytiahnem vám ružové podkolienky. Tak som sezónu dohrala v takých "nežných", nech len vidia, že som dievča:-))
lenka
