Práve som sa vrátila z tréningu. Spotená, unavená, zablatená, vlhké vlasy – lebo pršalo, a šťastná. S množstvom dobrej nálady, ktorú si pre istotu ešte schovám, aby som sa s úsmevom aj zobudila. Povedala som si, že večerný beh, futbal, basket a všetky tie pohybové aktivity nateraz obmedzím, aby som sa mohla sústrediť na maturity, ale to nemá význam. Čas, ktorý mi obmedzeniami vznikol vypĺňam ničnerobením a tak som teraz nabehla na starý režim.
Futbal som začala hrať pred rokom, vtedy vzniklo prvé futbalové mužstvo športuchtivých báb v širokom okolí. Na prvý tréning, v starých teniskách a fľašou minerálky, nás prišlo asi sedem, z čoho bol náš vtedajší tréner dosť sklamaný, potom sme priberali ďalšie dievčatá, náš najvyšší počet dosiahol myslím číslo 15. Ak zápas, tak sme sa ako tak pozbierali na jedenástku, ale momentálne chodí na tréningy asi päť skalných. Viete, myslím, že keď o týždeň budeme trénovať s novým (a vraj pekným) trénerom, príde nás oveľa viac. Prídu aj tie, ktoré to dávno nechali. Tie, ktoré začali hrať, lebo mali pocit, že ich to zviditeľní.
A ako to celé vyzerá? Dvakrát do týždňa začneme jedným – dvoma kolami okolo ihriska, naťahovačky, bežecká abeceda, prihrávky, neskôr možno budú aj strely na bránu, ale nemá nám kto chytať (a zatiaľ ani dirigovať), takže v tom sme sa obmedzili a potom hráme na malé bránky. Je to občas sranda, len naša kapitánka má takú silnú strelu, že raz za čas prídem domov s šesťuholníkovými modrinami alebo párkrát mi poriadne vybila dych (ale nedala gól).
No a zápasy? Hrali sme s chalanmi, žiakmi, no tí nás zbuzerovali, že čo to máme za kondičku. Viete si nás predstaviť vo veľkých mužských červených dresoch, s tričkami po kolená a niekoľkokrát zahnutými trenkami? A hlavami obalenými v červených šatkách s bielymi hviezdami, aby sme boli trochu originálne? Bolo to srandovné. Ak by sme chceli ísť do ligy, potrebovali by sme sponzora, lebo by sme museli veľa cestovať, a samozrejme by sme potrebovali aj viac poctivých báb, ktorým by to robilo radosť.
Viete, mám rada futbal. Nepozerám ho v telke, ja nesledujem žiaden šport. Môže byť zápas akokoľvek úžasný, môžu hrať tie najhviezdnatejšie mužstvá, nepozerám. Na šport cez obrazovku mám jednoznačný názor, presne taký ako na varenie: Zaberá príliš veľa času. Mne prináša radosť hra a beh mi vynahradí obľúbenú čokoládu. Síce sa necítim nijako príťažlivá, vždy mi poriadne očervenie tvár a skučeravejú mi vlasy okolo tváre, preto by som aj uvítala, keby náš coach bola žena. Ani netúžim byť v nejakej lige, mne stačí ten pocit, ktorý získavam.
Použila som výraz ženský futbal a teraz sa nad tým zamýšľam. Predstavila som si prsnaté blondíny, pre mňa ten pravý obraz ženstva, ako kopú, snažia sa kopnúť do lopty, sem-tam niektorá zavzlyká nad zlomeným nechtom. Myslím si, že väčšina futbalových fanúšikov, mužov, by na takýto zápas neprepla ani keby tieto atraktívne blondíny hrali v plavkách. No ale veď ja to chápem. Žiadne hviezdy. Menej dynamiky. Menej propagácie. Menej zelený trávnikJ. Ženský futbal je menej zaujímavý...
Už ani neviem, či som chcela povedať to, čo teraz poviem, teda napíšem. Myslím, že ak by ženy chceli vypnúť, mali by si ísť zabehať. Myslím, že ak hrám futbal alebo robím veci typické pre chlapa, nemusím byť nejaký polomuž. Robím to preto, lebo sa cítim potom fajn.
lenka
