Davy
V sobotný večer pred Tenisovým centrom rušno: davy ľudí, množstvo áut a ešte sem odbáča autobus plný ľudí, ktorí s nadšením smerujú k hale. Niektorí sa srdečne vítajú, ako keby sa roky nevideli. Iní si telefonujú a pýtajú, kde majú miesta na sedenie počas koncertu. „Aspoň si zamávame!" kričí do telefónu dievča a ukazuje na horný rad stoličiek, kde zbadá skupinku mladých ľudí. Ale v publikum sú aj starší, aj deti, reholné sestry a kňazi. „Tú pani sme stretli na koncerte v Košiciach. Pamätáš sa?" hovorí manželovi dáma, ktorá sedí za mnou a spomína na novembrové vystúpenie Rubika. „A tamtá je z Vranova nad Topľou" ukazuje na ďalšiu.
Blíži sa 19-ta hodina a všetci plní očakávania pozerajú na pódium.
Disneyovka
Na javisku dav účinkujúcich. Svetlá v modrých a ružových odtieňoch. Ako v rozprávkach Disneya. To robí dojem. Na stupni pre dirigenta - on! Kamera pozorne sleduje jeho tvár, keď diriguje orchestru a zboru, čo diváci môžu sledovať na veľkých obrazovkách. „On je taký super!" počujem šepkať moju susedku. Ale počas koncertu niet času na rozprávanie, lebo skladby z výberu The best of nenechávajú publikum ľahostajným: ľudia spievajú a potleskom oceňujú umelcov za každé dielo. Medzi skladbami Piotr hovorí príbeh o každej z nich: ako vznikla a aký mala ohlas. „Túto skladbu som zložil pre istú hviezdu v Poľsku, ale nepáčila sa jej - spomína Rubik - keď sme ju zaradili do nášho repertoáru, dcéra hviezdy nemohla uveriť, že jej mama tento hit odmietla". Publikum tiež neverí a zapája sa, spieva a tlieska spolu s účinkujúcimi.
„Pred pár rokmi ma opustili moji spolupracovníci a zostal som sám - priznáva dirigent - a tak som zložil túto skladbu o prázdnych stoličkách". Určite sa niektorí z publika vedia stotožniť s Piotrom Rubikom, lebo väčšina zažila situáciu, keď sa im iní otočili chrbtom. Súcitia s Piotrom, ale zároveň vidia, že aj z tejto tragickej situácie dokázal výjsť ako víťaz - skomponoval pieseň, ktorou chytá divákov za srdcia. To dáva nádej: „Aj jemu sa v istom čase nedarilo a vie to priznať - hovorí po koncerte istá známa - je to ľudský človek, ktorý svoju vieru pokladá v Bohu" vysvetľuje.
Rychlokurz poľšitny
Pred koncertom informuje na Facebooku svojich fanúšikov, že už je v Bratislave. Udržiava s nimi kontakt a píše, že sa teší na stretnutie. V reakcii množstvo odpovedí verných fanúšikov, ktorí sa nevedia dočkať jeho vystúpenia. Niektorí sa chystajú na obidva jeho koncerty: v sobotu a v nedeľu. Komunikuje s nimi anglicky, ale počas koncertu sa prihovára po slovensky. Priznáva, že sa tento jazyk učí, ale ešte ho neovláda, a preto si prizval na pomoc tlmočníka. Ten niekedy nestíha prekladať, lebo tisíce fanúšikov hneď reagujú na slová Piotra a tlieskajú mu - asi niet lepšieho jazykového kurzu, ako ten, ktorý robí Rubik!
Keď sa koncert blíži ku koncu, dirigent pochváli publikum za jeho energiu a zapojí ho do spoločného spevu: „Len krátke vyznanie: kocham cie, kocham cie, kochany" vysvetľuje a na jeho pokyn si celá sála vyznáva lásku.
Zimomriavky?
„Po hudobnej stránke mi ten koncert nič nedal - hodnotí môj manžel, keď sa vraciame domov - a nedá sa to porovnať ani s rozprávkami Disneya, lebo tie boli dopracované do detailov aj čo sa týka hudby". Nepatri k Rubikovym fanúšikom a viem, že hudobné „chuťové poháriky" má veľmi vyvinuté. Podľa neho to bolo viac o textoch, čiže o viere v Boha. „Mal som zimomriavky, ale vtedy keď na pódium pozvali 9-ročné dievčatko" hovorí. Má pravdu, bol to príjemný moment a určite silný zážitok pre dieťa, ktoré vyhralo súťaž na najkrajšiu kresbu Piotra Rubika. Moment, keď si malá Dominika mohla zadirigovať orchestrom bude určite dlho spomínať.
Otvorené dvere
„Ale nie je to maličkosť priviesť do varu tisíce divákov" uznáva môj manžel a dodáva, že to bola skvelá propagácia Poľska. Aj môj istý poľský známy je prekvapený, že Piotr Rubik urobil takú reklamu Poľsku. „Som plný dojmov - hodnotí ďalší deň po koncerte - a klobúk dolu pred Slovákmi, že sa vedeli zorganizovať a usporiadať taký megakoncert poľskej hviezdy bez podpory poľských inštitúcií". Chvíľu sa ešte rozprávame a dospievame k názoru, že je to úspech, keď sa otvoria dvere do korán pred umelcom zo zahraničia. Najširšie sa otvorili dvere pred Poliakmi asi pred vyše 30 rokmi, keď sa sem dostala spevohra od Ernesta Brylla a Katarzyny Gertnerovej „Na skle maľované". Tú ale všetci poznajú v slovenskej verzii, rubikove piesne si spievajú v poľštine. „Keď sa obdiv Piotra bude zväčšovať, nie je vylúčene, že novoredenci budú dostávať meno nie Peter, ale Piotr, podobne ako tomu bolo minulý týždeň v košickej nemocnici, kde sa narodila prvá Šeherezáda" žartuje môj známy.
V Sibamac Aréne rozprávka končí, modré a ružové svetlá zhasínajú. Ale ľudia, ktorí odtiaľ odchádzajú žiaria energiou. Sedem tisíc divákov, ktorí sa v sobotu a nedeľu zúčastnili koncertov, sú už doma. Z rôznych kútov Slovenska píšu na Facebooku: ďakujem, Thank you, dziękuję Piotr!
Jednými zbožňovaný, inými kritizovaný. Intrigujúci.
http://kultura.sme.sk/c/5742111/slava-prisla-do-pol-roka.html
