Oproti bytu, kde som s rodičmi bývala v paneláku vo Vroclavi, bývala pani Krysia s rodinou. Vyrastala som spolu s jej dcérou. Keď pani Krysia išla do pôrodnice, starali sa moji rodičia o jej staršie dieťa, keď do pôrodnice išla moja mama, ja som trávila čas u susedov. Potom sa moja sestra hrala s mladšou dcérou susedky. Keď sme niekam cestovali, na náš byt dozerala samozrejme pani Krysia. Keď jej došiel cukor alebo múka, zaklopala nám na dvere, aby si chýbajúce ingrediencie požičala. A to nehovorím o tom, ako si moji rodičia so susedmi navzájom pomáhali „zháňať" potraviny za čias hlbokej krízy. Všetky rodinné oslavy sme prežívali spolu: spolu sme smútili, spolu sme sa radovali. A keďže som v takých podmienkach vyrastala, zdalo sa mi to štandardné.
No štandardné to ale nebolo, o čom som sa presvedčila, keď som sa presťahovala do Bratislavy. Bývala som v dvoch lokalitách hlavného mesta a v žiadnej som také susedské vzťahy nezažila. So susedmi sme sa poznali len z vidienia, nevedeli sme o sebe skoro nič. Nemala by som ani odvahu si od nich požičať cukor, a ani odo mňa si nikto nič nepýtal. Neviem, ako by sme dopadli, keby niekomu z nás vytopilo byt počas našej neprítomnosti.
Keď sme sa s manželom presťahovali na vidiek postupne sme sa zoznamovali s novými susedmi a dnes je to tak ako za starých čias s paňou Krysiou: spolu prežívame rodinné radosti a smútky, navštevujeme sa, nielen kvôli požičaniu si cukru, či múky. My proste SU-SEDÍME, sú-citíme, sú-ladíme, sú-hlasíme... A je nám dobre. K prehĺbeniu susedských vzťahov došlo, keď sme zrušili plot medzi našimi záhradami. Vtedy sme zistili, aký fajn ľudia vedľa nás žijú. Niektorí sa čudujú a priam sa pýtajú, kedy si plot postavíme znova. Toľko je plotov medzi ľudmi, tých fyzických a mentálnych, že niet sa čomu čudovať, keď cenou za to je necitlivosť, prázdno, či... sucho tak ako v prípade na začiatku spomínaných obyvateľov istého paneláku.
