ENTITA: POČIATOK
5.
Mohla som mať tak osem rokov a moje najlepšie kamarátky boli spolužiačky, bárbiny a spolužiačkine bárbiny.
Jerry bol môj imaginárny priateľ, ktorého som si vytvorila iba a iba pre seba. Meno som mu vybrala podľa myšiaka zo seriálu Tom a Jerry, ktorý milujú snáď všetky deti.
Jerry sa so mnou hrával.Bol môj, len a len môj. S nikým som sa nedelila o neho. To sa nerobí, nie pokiaľ sa mi toľko venuje. Bol len pre mňa vždy keď som chcela.
Isté veci sa však nedali. Keď som sa ho chcela dotknúť, predstavila som si ho stáť predo mnou. Sama pred sebou som sa tvárila, že je všetko tak, akoby bol ozajstný. Vytriezvenie muselo prísť. Prečo? Pretože som rástla a učila sa. Učila sa žiť samostatne a chápať, že len skutočný svet mi dá priateľov. A tí, čo sú v mojich myšlienkach a ideáloch, odídu do spomienok. Tak to má byť. Tak je to normálne.
Prečo si niektoré deti vytvárajú imaginárnych priateľov? Pretože na ne rodičia nemajú čas? Pretože majú pocit, že sa im krivdí? Pretože nemajú v škole alebo škôlke kamarátov? Pretože cítia nejakú potrebu, ktorú musia naplniť a je jedno akú? Áno, asi áno.
Jerry mi pomáhal. A moji rodičia ho akceptovali. Mamka sa o ňom so mnou aj rozprávala a veľmi sa jej páčil, keď som hovorila, aký je.
Bola som dieťa aj so svojím čarovným a neopakovateľným svetom v ktorom som si Jerryho zhmotňovala v tých najkrajších ideáloch, takého akého som ho vždy chcela mať. A po večeroch som tajne dúfala, že keď sa raz preberiem, bude sedieť na mojej posteli, pozdraví ma a od vtedy bude navždy súčasťou našej rodiny. Verila som v to. Modlila som sa v to. Z celého srdca som si to priala.
Raz som bola v izbe sama. Hrala som sa s bábikami a na pomoc som si prizvala aj červené, zelené a modré autíčko môjho mladšieho brata. Keď som hru skončila a ako poslušná dcérenka odkladala hračky do veľkého ružového koša pod stolom, zistila som závažnú vec. Jedno auto chýba.
Prehľadala som snáď všetko. Každý kút izby, kde som ho mala so sebou, každý roh, každý centimeter štvorcový a postupne čím ďalej tým viac som oslovovala svojho kamaráta, aby mi prišiel pomôcť.
Jerry pomôž mi.
Chceš aby braček plakal?
Chceš, aby bol ocko na mňa zlý?
Prosím pomôž mi, ty určite vieš, kde to je. Ty určite vieš.
Ale Jerry z nejakého dôvodu mlčal. Možno ho sám hľadal. Bola som si istá, že je ticho, pretože sám ho ešte nenašiel, no aj tak som naďalej prosila.
Keď som bola strčená pod stolom a pozerala, či náhodou sa nejakým zázrakom nedostalo za šuplíky prenikol mnou veľmi silný pocit prítomnosti kohosi cudzieho. Zľakla som sa. A to až tak veľmi, že sa mi lakte, o ktoré som sa opierala roztriasli a celé moje telo zamrzlo v tej polohe neschopné sa pohnúť. Za dverami som počula rodičov. Hlasy mi však odrazu prišli na toľko vzdialené, že som ani len nepomyslela na ich pomoc.
To niečo bolo bližšie a nestihli by prísť, kým ...
... kým čo?
Srdce mi bilo do hrude. Zatlačila som prsty do koberca. Ten strach nepochádzal z ničoho iného len zo samotného pocitu, že tu ešte niekto je. Nebol to on sám, koho by som sa bála. Bol to ten fakt.
Ale potom ... Strach zo mňa opadol. Jednoducho zmizol. Stratil sa. Také niečo som ešte nezažila, nepoznala, ale ... bolo to stále tu. Vyslovene chcelo, aby som sa nebála.
A ja som sa nebála. Jediný pocit, ktorý vo mne ostal ...
... ja to poznám.
... ja to dôverne poznám.
... nemám sa čoho báť, ba naopak ... je to ... niečo, čo prišlo ... a nesie dobro ... nie ... ono samo je ... dobro.
Pošepkala som „Jerry“ - meno svojho najlepšieho kamaráta.
Bol to on?
Splnila sa mi túžba? Tak silno som ... až naozaj prišiel?
Akýmsi šiestym zmyslom som zachytila, že to niečo začína meniť polohu. Otočila som sa, pozrela do izby. Nevidela som nič, ale bola som si istá, že tu je a že všetky otázky sú úplne zbytočné.
Takto teda vyzerá?
Bol to zhluk ... úplne priehľadný oblak, neviditeľný, vzduch, akýsi mrak pohybujúcej sa energie, ktorá mala svoj tvar.
Chýbajúce autíčko stálo uprostred izby na podlahe.
Oprela som sa o šuplíky, tak aby som videla do izby, kolená som si dala ku brade. Dýchala som kľudne. Nebol dôvod ani len na najmenšiu obavu.
Jerry prišiel až ku mne a dotkol sa ma. Poddala som sa tomu vlneniu. Len prvý pocit, myšlienka, ktorá sa mi prehnala hlavou, hovorila čosi o vlnení. Vlnení ako na mori, na ľoďke, ktoré som zažila, keď sme boli s rodičmi na dovolenke. Lenže už v tom okamihu ako som si to pomyslela som vedela, že to je čosi viac. Čosi viac ako iba prinavrátenie autíčka, čosi viac ako iba obyčajné
vlnenie.
V celej miestnosti sa vytvorila dokonalá rovnováha, krehká a geniálna.
Sedela som nehnute, tento krát v strachu, aby som tú zvláštnu rovnováhu nenarušila. Jerry bol tu. Pri mne. Prejavoval sa takto. Bol krajší ako som si ho vôbec kedy dokázala predstaviť. Aj keď som ho nevidela. Aj keď som ho nepočula. No na tú malú chvíľu prišiel, rozochvel moje bunky. Pochopil podstatu mojich snov a dal mi za ne síce nečakanú, ale asi najkrajšiu možnú náhradu – sám seba v tej najčistejšej podobe. Ja som spoznala, že tá modlitba, v ktorej som snívala, že raz príde sa splnila a teda nebola zbytočná.
V tom momente som si priala, aby ostal navždy. Nech to neskončí.
Avšak Jerry mi povedal : „Stále som tu s tebou. A aj keď táto chvíľa skončí a už ma nebudeš cítiť celým telom, v srdci ostanem.“
V tom okamihu sa roztvorili dvere do izby. Všetko to, čo robilo posledné chvíle, čo ma tak príjemné ukľudňovalo a upokojovalo, čo ma zohrievalo kdesi vo vnútri, kde sa vo svete fantázie plnia túžby na skutočné a zázraky nie sú ničím nadpozemským, všetko to sa stratilo, odišlo za drevenú dosku natretú na bielo a zmizlo. Ako keď niekto luskne prstom. Vo vchode sa objavila prekvapená mamička a ja som sa nezmohla na nič iné iba na spokojný pohľad bez slov, pričom ani na jej otázku som nereagovala.
Jerry bol preč.
Možno bol pri mne stále, možno ma stále ochraňoval, ale nikdy potom som to necítila tak intenzívne, nikdy po tom to vo mne nevyvolalo takú spúšť nedefinovaných pocitov a nikdy viac už neboli v tak dokonalej harmónií ako vtedy.
Toho zážitku z detstva som sa dlho nedokázala zbaviť. Žila som akoby v snoch. A teraz ... teraz sa mi vybavil.
KONIEC DRUHÉHO DIELU
ENTITA: MALÉ MODRÉ AUTÍČKO
6.
Som senzitívny človek, na čo som prišla veľmi skoro. Sú to veci, ktoré je lepšie nechať tak. Áno, pomôžu, ale stačí, aby sa posrala jedna maličkosť a .... pfúúúúúúú ....
Stála ta skúsenosť za to?
Dalo mi to niečo? Určite.
Pamäť mi slúži. Viem ako to bolo. Presne viem. Akoby sa to stalo včera.
Prešiel mesiac, od kedy som nastúpila do roboty a nejaké tri týždne odkedy vyšiel môj článok s názvom „Entita“, v ktorom som tak trochu skryte ďakovala každému vrátane Boha a náhody, že som vôbec prežila ten pád. Cítila som sa plná elánu, tak zdravo dopovaná energiou, no pohľad na život sa mi zásadne mal zmeniť až neskôr. A to som si myslela, že je koniec, dám zbohom divným udalostiam a hurá staré koľaje života aj s neduhmi.
Vošla som do svojej kancelárie, kde ma už čakal šéf.
- Ahoj Boris.
- Ahoj... – odvetil a vybral si ruky z vrecák o ktorých vedel, že v jeho prípade nevyzerajú dobre. Niekoho mi pripomenul. Mal oblečené sivé sako, s červenou kravatou na bielej košeli a jeho vysokú postavu ešte zdobili biele ponožky ostro kontrastujúce s čiernymi nohavicami. Vždy to tak nosil. Otočil sa celým telom ku mne a pomaly sa začal približovať.
- Máš niečo špeciálne?
- Klasika ... ako vždy ... pozerala si internet?
- Nie, mala som?
- Tvoj článok zaujal ... Entita.
- Ani som nedúfala. Kritici sú namyslení blbci a hodnotenia dávajú podľa toho, ako sa vyspia ... a s kým. Tak či onak, predajnosť klesla, asi to nebolo svetoborné.
- Netrápi ma to. Očakávali sme pokles. Je predsa september. Inak zaujímavý názor, hlavne po tom, čo článok vyzdvihujú dobre, že nie do nebies.
- Faaakt? Čo sa stalo? – opýtala som sa prekvapene sadnúc a otočiac sa na stoličke.
- Prečítaj si to. Ja už musím ... – ukázal von z kancelárie. Ostala som sama. Dvere zavrel a vo mne to vyvolalo zvláštne pocity, akoby som odrazu nikoho nemala. Zavrela som oči, vedela, že to je iba klamlivé zdanie. Za chvíľu pominie.
Odrátala som pätnásť sekúnd, ... vlastne ani netuším, či to boli sekundy, no po tom čísle som oči otvorila. Kým som vzala do rúk prvý list, pero, kým stihla nabehnúť na počítači vítajúca obrazovka Windows, zamerala som svoj pohľad na vitrínku, ktorá bola pri stene, asi tri metre odo mňa.
Dívala som sa a poznala pamiatkové predmety za sklom, pohľadnice, staré vysačky, blbosti z keramiky a jedno malé modré plastové autíčko – ktoré som nedokázala zaradiť ... z kade ho mám?
Modré autíčko.
Jerry pomôž mi!
Chceš, aby braček plakal?
Chceš, aby bol ocko na mňa zlý?
Prešla som to ešte raz. Každý jeden som dokázala určiť z kade a od koho ho mám. Len jedno autíčko ...
... modré autičko ...
ktoré ...
... sa zrazu objavilo v strede izby ...
... tam bolo ako pes na oko ...
Vstala som a pomaličky s akýmsi pocitom zaujatia som podišla pred vitrínku. Kvokla som si a mala so ho pred očami. Bolo tam. Bolo skutočné. Ale z kade sa tam vzalo, som netušila.
7.
Bolo tesne pred štvrtou, keď som už pomaly odchádzala z práce s vedomím, že dcérka potrebuje vyzdvihnúť z družiny a manžel má robotu do siedmej. Zrovnala som si veci.
Modrý karisblok som vložila do svojej igelitovej tašky a na chvíľu som tak ostala stáť, opierajúc sa o stôl. Zadívala som sa do dvier naproti.
Koho mi pripomenul ráno šéf? Ruky vo vreckách. Odosobnený postoj a potom príjemné vyjadrovanie...
...navonok.
Zabolelo ma čosi. Bol to moment, keď by som sa neusmiala, ani keby som musela. Nešlo by to. Kútiky úst sa tlačili dolu a tak trochu k sebe.
Síce som sľúbila odpustenie, ale dokázala som niekedy? Bolo to veľmi bolestivé tak pred tým, ako aj potom.
Spomenula som si na svojich rodičov.
Ale čo ... nechajme to tak. Prehltla som tú trochu slín, ktoré sa mi nahromadili v tých sekundách v ústach. Mali zvláštnu pachuť, takú akú cítite vždy, keď nastane v živote situácia, na ktorú nemáte čo povedať, aj keď v tom momente by vysvetlenie maximálne bodlo.
Na dverách visel starý plagát, ktorý si tam nechal ešte šéf z čias, keď tu mal kanceláriu a ja som sa neunúvala ho dať dole možno aj pre to, že nebol až taký škaredý a nikto nemohol vidieť cez sklo do mojej kancelárie.
Quicksearch.com - vyhladávač, webhosting, inzercia, databázy, mapy, spoje, SMS, chat, elektronická pošta, ... vaše cesty internetom.
Zrak mi ostal na elektronickej pošte.
... ten hovor nie je pre teba.
„Prečo si ju nepozrieť?“ prebehlo mi mysľou. Prečo to robím? Veď som ju pred chvíľou pozerala, nemá zmysel...
Položila som tašku na zem a odhodlaná, že vypnem počítač som pohla myšou, no namiesto „Turn off“ som klikla na Internet explorer a otvorila si svoju e-mailovú schránku.
Neočakávala som to, ale skutočne mi tam svietila jedna neprečítaná správa.
Odosielateľ bol neznámy, akýsi ChoJ, predmet správy však bol „článok Entita“, čo definitívne vylučovalo, že by išlo o spam – nevyžiadanú poštu s prípadným vírusom pofiderného reklamného charakteru. Ktosi ma oslovil a mňa hneď napadlo, že to bude namyslený blbec ktorý otvoril oči a pochopil, čo to je kvalitný článok. Nie, to by som chcela veľa od nich. Starajú sa iba o svoje miestečká redaktorov a podsúvajú ľuďom rádoby šokujúce recenzie plné nezmyselného patetizmu, či už kladného alebo ponižujúceho charakteru.
Nie, musí to byť nejaký čitateľ, ktorý sa chce len trochu zabaviť, prípadne stráviť čas. Obsah správy totiž bol trochu zvláštny :
Dobrý deň
Vážená pani redaktorka. V jednom z vydaní Vášho denníka ma zaujal článok s názvom Entita. Na jeho konci píšete, že pokiaľ sa niečo podobné stálo aj čitateľom majú sa ohlásiť – článok bude mať svoje pokračovanie.
Moje meno je Chris a s niečím podobným mám skúsenosti, o ktoré sa môžem podeliť. Nakoľko môj časový fond je obmedzený, ponúkam Vám možnosť stretnúť sa hneď zajtra o ôsmej večer v kaviarni u Daniela na hlavnej ulici. Nemám Vám ako zaručiť, že nejde o srandu a že sa vážne chcem porozprávať a navrhnúť Vám zaujímavú možnosť spolupráce
Ak máte záujem obratom odošlite mail na moju adresu a potvrďte našu stretávku.
Teším sa na stretnutie.
Zatiaľ ostávam s pozdravom.
Chris
Najprv som neurobila vôbec nič. Dívala som sa prekvapená do monitoru, aby som vzápätí pomaly presunula pohľad na dvere. Ten plagát tam je už dlho, ale nikdy pred tým ma nenapadlo otvoriť si mailovú schránku len preto, že je tam elektronická pošta uvedená ako služba Quicksearch.
Z nejakého dôvodu ...
Sklopila som pohľad. Zahryzla si do pery a pousmiala sa nad tým. Hodiny hovorili jasnou rečou. Je desať minúť po štvrtej a mne už naozaj treba ísť. Vybrala som si malý papierik, na ktorý som napísala čas a miesto, ako poznámku, aby som nezabudla.
Keď som odišla z roboty, ostala vo mne nepríjemná pachuť z tohto dňa. Bol zvláštny a nie príjemný. Tento pocit vo mne pretrval celý večer.
8.
Bolo pár minút po ôsmej. Káva mi dráždila čuchové bunky a vyvolávala príjemné asociácie na domov, hlavne sobotňajšie ráno. Vonku bolo chladné počasie, ale ja som neľutovala. Mala som na sebe krémovú mikinu, ktorú som si iba nedávno kúpila v miestnom hypermarkete.
Predo mnou sedel Chris.
Bol to starší pán, upravený, elegantne oblečený a na prvý pohľad vyvolával dojem solídnosti. Premeriavala som si ho pohľadom a možno aj ľutovala, že som pristúpila na to stretnutie. Od počiatku mi čosi nahováralo, že to celé budem musieť brať s veľkou rezervou. Aj on si objednal kávu, vraj ju má rád. Zatiaľ to však bola jediná vec, ktorú sme mali spoločnú. Ani nahováranie si, že som tu pracovne nepomáhalo.
- Som rada, že Vás zaujal.
- Zaujal ma už len kvôli téme.
- Áno písal ste, že niečo podobné, ste zažil ...
- Nie ... nie zažil. Ja s tým mám skúsenosti a oveľa bohatšie, ako si dokážete vôbec predstaviť.
- Predpokladám, že Vaše meno nie je Chris. – pozrela som mu do očí zámerne, mojím cieľom bolo zneistiť ho. Začínala som používať prvky investigatívnej žurnalistiky, aj keď to nebola moja parketa. Zasmial sa.
- Nie . Samozrejme, že nie je. O svojom mene, by som zatiaľ pomlčal. To nie je o anonimite. Keby som chcel byť anonymný nenavrhnem osobný kontakt.
- Budem hádať. Chcete, aby som sa venovala v niektorej ďalšej časti článku vášmu príbehu, alebo ako to nazvať?
- Nestačila by na to ani osemstostranová kronika, nehladiac na to, žeby to bolo ako nosenie dreva do lesa. Nemám záujem o účasť vo Vašom príbehu.
- O čo máte teda záujem? Myslela som, že chcete prispieť do môjho článku. Prepáčte, pokiaľ tu nie som na to, aby som získala materiál na článok, tak nemám čas. – povedala som a čím ďalej tým viac som nadobúdala pocit, že čas odísť sa blíži.
- Ubezpečujem Vás, že Vás to bude zaujímať. A či o tom napíšete alebo nie ... nechám na Vás. – odpil si z kávy. – Ešte je horúca. – dodal s úsmevom a položil bielu porcelánovú šálku naspäť na tanierik. Oblizol si hornú peru.
Začínala som nervoznieť. Nemám čas na vlastnú rodinu a nie na to, aby som trávila čas s nejakým dedkom, ktorého nepoznám, v zabudnutej kaviarni, v meste, pri káve, ktorú si môžem v rovnakej kvalite urobiť aj doma, kecaním o nezmysloch.
- Je to všetko pravda, čo ste písala v tom článku? Skutočne ste to zažila?
Nepríjemná otázka. Sklopila som pohľad a potichu dodala „Áno.“
- Veríte na duchov?
- Nie. Neverím.
- Čo to podľa Vás bolo?
- Halucinácia? – odpovedala som otázkou. Sama som tomu neverila, ale zároveň som bola v stave, keď som sa nevedela ešte rozhodnúť, čomu veriť. Nemala som poriadne usporiadané myšlienky a článok som písala len na základe toho, čo som si pamätala a ako som to prežila. Žiadne úvahy, žiadne závery, žiadne otázky.
- A Halucinácia Vám zhodila inak pevne položené sluchádko? – usmial sa. Ani pri najväčšej snahe to nedokážete normálne vysvetliť ... a k tomu si uvedomte, čo ste cítila.
- Bola som v šoku ... – povedala som ako na protest.
- Áno, vtedy je človek veľmi citlivý na mimozmyslové vnímanie ... ktoré ste evidentne zažila.
- Čo mi to tu hovoríte?! Chcete snáď povedať, že to bol duch?
- Máte lepšie vysvetlenie? Okrem toho, ja netvrdím, že to bol duch. Ale verím na niečo, čo deti volajú Anjel strážny. Bytosť, zhluk nabitých častíc, alebo si to nazvite ako chcete. Je to niečo, čo tu je. A má to každý z nás. Akurát len málokto má schopnosť to vidieť, alebo dokonca kontaktovať.
- Kto ste? – opýtala som sa s úškľabkom a oprela sa o operadlo, čím som vytvorila oveľa väčší odstup. Ako by som sa chcela pred Chrisom chrániť.
- Predstavil som sa snáď, nie? – odvetil s úsmevom. - Som zástupca organizácie ChoJ ... Children of Jesus alebo sa voláme aj Severná hviezda.
- Children of Jesus? Myslím, že stačilo. – začala som sa baliť.
- Netušíte koho máte pred sebou.
- Ale tuším. Člena akejsi sekty.
- Prečo sekty? Nenazývajme to sekta.
Vytiahla som z peňaženky desať EURO a hodila ich na stôl.
- To je za kávu. Dovidenia.
- Netušíte naše schopnosti.
Vstala som a bez pozdravu ráznym krokom odchádzala.
- Ste neprofesionálna! Umožníme Vám stretnúť sa s tým. Umožníme Vám stretnutie s Jerrym.
Zastavila som.
Čo povedal? Ako to nazval?
Jerry?
Modré autíčko.
Uprene som sa dívala pred seba. Ľudia sedeli v kaviarni, akýsi pár odchádzal, po ulici kráčali ďalší, možno prichádzali, ale väčšina si smerovala svoje kroky ďalej a vchod, ani mňa si nevšímali. Nebola som schopná sa pohnúť. Ako je možné, že ...
Otočila som sa. Neschopná slov som len pozrela na Chrisa, ktorý dvihol obočie. Ako môže vedieť o Jerrym? Jerry predsa zomrel spolu s odchodom môjho detstva. Nikomu som o ňom nehovorila s výnimkou rodičov. Potom už vôbec, tak ako ...
- Chcete povedať, že nebol vaším anjelom strážnym? Porozmýšľajte nad tým, sme Vám kedykoľvek otvorení.
9.
A odvtedy začínajú udalosti brať pomerne rýchly spád. Dokonca ešte ani v ten deň nebolo všetkému koniec. V živote každého človeka je určite obdobie, keď sa dejú veci, ani čo by ich stihol sledovať, chápať súvislosti. Len nečinne prizerá neschopný nejakej zmysluplnej reakcie, necháva plynúť veci tak, ako to osud chce sám a nikto mu do toho nekafre.
Tak presne niečo podobné som prežívala.
Výťah sa ako vždy nachádzal na najvyššom poschodí, na čo je obyčajne moja reakcia, že si to vezmem po schodoch. Šesť poschodí mi ešte nerobí problém, aj keď sa situácia po tom zranení začala pomaly ale isto meniť. V ten deň sa mi nechcelo. Pozerala som na červené svetielko a odrátavala sekundy, tak asi ako človek ráta ovečky, keď nemôže spať.
Bola už tma. Dávno. Na schodisku nefungovalo osvetlenie a ja som bola unavená. Najvhodnejšia kombinácia.
Výťah došiel na prízemie. Prekvapená a znechutená som zistila, že ani v ňom svetlo nesvieti. Ktosi opäť vybral žiarovku. Ale nie. Už sa to nestáva. Pred rokom sa niekto z nášho bloku vyžíval v kradnutí žiaroviek z výťahu. V jedno ráno ju tam správca dal a večer, keď sa vracal z práce už tam nebola. Takto to išlo asi dva týždne.
Potom mal dotyčný asi prebytok žiaroviek, alebo ho to jednoducho prestalo baviť (pochybuje, že pomohol ten list, ktorý sme vylepili na všetky výťahové dvere, v ktorom sa písalo, že to nie je vtipné, nie je frajer a že má dôjsť radšej za správcom, keď chce žiarovky, že mu ich dá). Ja si myslím, že to boli nudiace sa deti. A potom, keď ich aj toto začalo nudiť, tak prešli na inú zábavku.
Nastúpila som, lebo iná možnosť cestovania na svoje poschodie už neexistuje. Dvere sa zavreli. V takmer úplnej tme, neschopná rozoznať tlačidla, som ich hmatom odratávala. Keď som došla na sedmičku, stlačila som.
Výťah ma vyviezol, no v okamihu, ako som otvorila dvere a tie sa ukázala v celej svojej ošarpanej paráde vo svetle z bytu na proti, všimla som si, že som nesprávne. Číslo na dverách bolo päť.
Kým som sa však vrátila, zarazil ma divný zvuk, ktorý pomerne ticho pretínal chodbu. Boli to vzlyky.
Ženské vzlyky a vychádzali z bytu, do ktorého dvere boli otvorené a z ktorého pochádzalo aj to svetlo. Pomaly som vykročila vpred, pretože mojím zvykom je pomáhať ak treba. A tu možno je treba. Dvere od výťahu sa zavreli. Ja som zatiaľ videla len cez pomerne úzky otvor medzi dverami a zárubňou presvetlenú chodbu. Bola prázdna.
Prišla som až do vchodu a nahliadla dnu. Vzlyky boli silnejšie. Nikoho som však nevidela.
- Haló? – ozvala som sa. Odpoveď neprichádzala. Pomaličky som odtisla ťažšie bezpečnostné dvere. Odpoveď neprichádzala, ale vzlyky bolo počuť stále. Vošla som. Vystrašene som stála pozerajúc na zavreté dvere od ktorejsi miestnosti v byte, ktoré boli tri metre odo mňa. Znepokojivé zvuky vychádzali z tadiaľ. Nemala som v úmysle ísť ďalej. Vôbec. Či by odpoveď prišla, alebo nie.
Trochu som sa rozhliadla. Elegantne zariadená chodba, na ľavej strane vešiak na kabáty a pod ním skrinka na topánky. Podlaha bola z kachličiek. Naproti boli vchody do kúpelne a záchodu. Stena bola príjemne upravená, viselo na nej pekné, moderné zrkadlo. Hneď vedľa mňa bol malý stolík s dečkou, na ktorej bola miska s klúčmi. Vedľa misky boli položené malé vreckové kalendáre .. také, ktoré sa robia ako reklama pre organizácie. Na čelnej strane som dokázala prečítať vírazný nápis ChoJ. Načiahla som sa. Vzala jeden kalendárik do rúk. Nemala som v úmysle kradnúť. Nepremýšľala som takto. Keď som sa pozrela pred seba, zamrela som od ľaku.
V prítmí pred dverami stála postava muža. Díval sa na mňa. Bol len v tielku. Ramená mal potetované. Mal vypracovanú postavu a jeho pohľad nebol prívetivý.
Nevedela som čo na to povedať.
Nebol zo mňa prekvapený. Vyzeral, akoby ma očakával. A akoby to chcel využiť na dosť drsné vybitie si zlosti tým, že ma vyhodí.
- Ja ... počula som ... asi je všetko v poriadku. – sklopila som pohľad a pomaly sa vytratila z bytu. Nedívala som sa za seba. Obišla som výťah, náhlivo som prešla k tmavému schodišťu a takmer po pamäti vyšla na svoje poschodie.
Až v byte som si uvedomila, že ten kalendár mi ostal v ruke. Pozrela som sa naň a nápis ChoJ – Children of Jesus vo mne vyvolával akési znepokojenie, ale pri tom aj túžbu, pokoj ... otázky.
Kto sú Ježišové deti?
10.
Ovocný čaj, z ktorého už dávno prestala stúpať para dráždil moje chuťové a čuchové bunky. Prehnala som si ho po všetkých zákutiach mojich úst, nechala doznieť a keď mozog vyslal signál „spracované“, pomaličky som prehltla. Osviežil moje vnútro a nechal vo mne pocit lahodného úprimného pohladenia. Pocit nevinnosti. Rovnaký pocit vo mne vyvolalo to, čo som mala pred sebou, na čo som myslela.
Malý plastový kalendárik s nápisom ChoJ.
Pocit nevinnosti silnel, až by sa dalo hovoriť o akejsi forme vzrušenia. Všetko utíchlo. Pre mňa úplne všetko. Počula som iba vzduch pravidelne svištiaci skrz moje nozdry.
Teraz to nemôžem zastaviť!
Zastavila som. Dych. Všetko nadobúdalo konkrétne, no pri tom prazvláštne tvary. Celý môj život. Tak ako som ho nespoznávala.
Teraz to modré autíčko nemôžem zastaviť! Už prešla príliš dlhá doba, čo som odhodlaná dôjsť do cieľa. Niekoľko mesiacov cvičení, spoločných seansí a príprav na niečo, čomu som spočiatku vôbec neverila a isté pochybnosti sú vo mne doteraz.
Ale som zvedavá. Zvedavosť je môj motor.
Z úvah ma vytrhli rázne kroky, ktorých zvuk sa odrážal od vysokých mramorových stien, stropu a nádherných sôch okolo. Otočila som sa. Bol to Chris. Prišiel až ku mne. Položil si ruku na moje rameno.
- Môžeme? – opýtal sa. Otočila som sa naspäť a prstom pohladila nápis ChoJ. Prikývla som. Po prvý krát som pocítila zimu z prievanu v tomto kostole. Jeho teplo rúk však bolo niečo, pocit čoho vo mne evokoval pokoj a radosť. Vždy to prišlo a vždy to bolo krásne. A čím častejšie sa to opakovalo tým som sa dostávala ďalej a ďalej.
Sústredene som sa dívala do očí osoby, ktorá sedela predo mnou. Držali sme sa jemne za ruky. Už mi nevadilo, že sme všetci úplne nahí. Že sedíme na tvrdej drevenej podlahe, že sme natlačený na sebe. Poznala som stav, do ktorého sa mám čo najrýchlejšie dostať a ktorý rozhodne nie je konečnou zastávkou.
Pred tým, než mi stlačili ruky pevne mi ešte prebehlo hlavou „Teraz alebo nikdy!“. Bolo to odhodlanie. Silné, hraničiace možno až s posadnutosťou ... ale ja viem, čo chcem a idem si pevne za tým.
Celkom dobrovoľne ba dokonca rada som nechala aby sa vnemy z tohto sveta sa plynule stratili. Zvuky nahradilo akési svišťanie ako keď sa hrozne rýchlo pohybujete a predbiehate pomalšie autá na diaľnici. A neustále zrýchľujete. Okolie sa začalo zmenšovať. Akoby sa deformoval priestor. Akoby ma čosi vťahovalo do seba. Zavrela som oči a ... nie to ma nevťahuje do seba ... práve naopak, ťahá ma to von! Tá sila ... snaží sa ma vytiahnuť z vlastného tela. Cítim to na zátylku. Nebránim sa. Je to ukľudňujúce, obohacujúce, príjemné ... chcem ísť tam, kde mi je príjemne. Chcem ísť za tým pocitom ... chcem sa oslobodiť od obmedzujúceho zovretia mojej telesnej schránky.
Súčasne sme všetci otvorili oči. Mali sme ich biele ako sochy ... to však nikto z nás nevidel ... realitu vôbec nikto nevnímal. Všetci sme boli v onom bdelom stave. V tom priestore mimo vlastných tiel. Necítila som stisk rúk, necítila som nahotu ani chlad.
Som ďalej. Určite. Cítim to. Mám telo. Také isté – avšak nie to, čo sedí dolu a „medituje“. Všetko bolo biele. Podlaha, po stranách aj hore. Všetko splývalo takže nebolo možné určiť, kde tá podlaha končí, ako vysoko je vrch alebo kde a či vôbec sú steny. Ustálilo sa to.
Vzhliadla som pred seba a v celej tej belobe som uvidela stáť postavu.
Nedokážem povedať, čo mala oblečené, nedokážem povedať ako vyzerala ... jednoducho vyzerala. Bola otočená chrbtom ku mne, dívala sa smerom ako ja.
Táto ťažko rozoznateľná postava človeka, avšak jasná, nedalo sa ju popliesť s vlastnou predstavou mi bola povedomá.
Kam ju len zaradiť? Otázka za milión. Nezodpovedateľná. Nie, teraz nie. V tomto ani v žiadnom mne známych stavov mysle. Cez to všetko, keď sa otočila ku mne, bolo to akoby mi niekto strelil facku.
Rozšírila som oči, otvorila ústa.
Je to možné?
Usmiala sa na mňa. Bolo to neskonale úprimné. Moje oči sa zvlhčili, nahnali do kútikov slzy. V okamihu som prišla na odpoveď. Prikryla som si pery a pošepkala: „Panebože, po toľkom čase!“
KONIEC TRETIEHO DIELU
