Ľuboš Zahradníček
Spoločne to zvládneme IV. (Teror v šatni)
Zahnal sa. Najprv som si myslel, že ma ide udrieť. Ozval sa kovový zvuk a rovno pred mojou tvárou mu z päste trčala čepeľ vystreľovacieho noža.
Vyštudoval som Leteckú fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Mám rád turistiku, hudbu (hlavne rock), filmovgé napätie a fotím - hlavne fotky z akcií. Mám rád toleranciu, neznášam extrémizmus, šikanovanie a varenú koreňovú zeleninu :) Zoznam autorových rubrík: Moja tvorba, Súkromné, Nezaradené
Zahnal sa. Najprv som si myslel, že ma ide udrieť. Ozval sa kovový zvuk a rovno pred mojou tvárou mu z päste trčala čepeľ vystreľovacieho noža.
Kráčal som s nimi po červenom koberci. Bolo vo mne akési vzrušenie a radosť, zároveň ľútosť pre všetkých tých, ktorí nemali to šťastie.
V túto noc sme sa ocitli za bariérou. Príliš ďaleko. Tá bariéra bola hranicou bezpečia. Pozerali sme sa na to miesto, ale neboli sme tam. Neboli sme v bezpečí. A náš cieľ bol dostať sa tam. Inak…
Videli sme v priamom prenose jasné a cielené poškodzovanie dieťaťa, navyše prezentované, ako to najlepšie pre neho. Prečo niekto nezasiahol? Prečo sa to beztrestne ukazuje verejnosti ako kladný vzor?
To, o čom píšem v nasledujúcom článku, nie je len, čosi, čo som niekde počul, že by to tak mohlo byť. Pracujem s deťmi a priame dôsledky príčin, o ktorých tu píšem sú jasne badateľné aj u nás. Ak chcete však extrémny učebnicový príklad – nech sa páči stať sa učiteľom v západnej Európe alebo v USA.
Nedávno sa mi pripomenul zážitok spred niekoľkých rokov. Cestoval som s mojim otcom v aute a v mysli som si prehrával jednu zo známych pesničiek od Karla Gotta. Keď auto zastavilo na parkovisku, otec zapol rádio. Zistili sme, že tú pesničku práve hrajú na stanici, ktorú sme mali naladenú. „Aká náhoda!“ povedal som si. No skutočný údiv vo mne vyvolala reakcia môjho otca, ktorý nezávisle na mne, chvíľu na to zamyslene povedal : „Na túto pesničku som práve myslel!“.
Skúsme si predstaviť prípad (alebo sériu prípadov), u ktorého nie je tak jednoduché prísť na príčinu, dokonca ani na spôsob a už vôbec nie odhaliť páchateľa. Takéto prípady samozrejme existujú. Problém nastáva, keď sa začnú vyskytovať hromadne a počas dlhého obdobia.
V roku 1966 v štáte Pensylvánia v USA za záhadných okolností zhorel 92 ročný Irving Bentley. Jeho telo našiel pracovník plynárenskej spoločnosti, ktorý práve vtedy robil v dome odpočet plynu. Telo podľahlo extrémnemu teplu, ktoré vypálilo do dvadsať centimetrov hrubej podlahy dieru. Ostatné horľavé predmety ostali nedotknuté.
Na svete existuje veľa fenoménov a záhad, ktoré dodnes nie sú uspokojivo vysvetlené. Od fenoménu UFO až po samovznietenie človeka, od záhadných zvierat až po nevysvetlené fyzikálne javy. Nepochybne zaujímavé je skúmanie, prípadne hľadanie tajomných bytostí a zvierat. Dnes sa pozrieme bližšie na fenomén Loch Nesskej príšery Nessie.
Možno bude lepšie jej povedať pravdu o sebe, pomyslel si. Celú pravdu. Nie je síce na to pripravená, ale rovnako tak ani on sám.
Ich oddych bol iba krátky. Keď ďalší deň skoro ráno začalo svitať, obaja sa urýchlene vydali na ďalšiu cestu ...
Bizarné zjavenie sa nehýbalo. Dokonca jej pripadalo, akoby ho voda ani neobchádzala, akoby svojim zvláštnym spôsobom nebolo súčasťou reality. Nevydávalo žiadne zvuky. Všetko okolo, aj keď v tme, žilo pohybom, voda tiekla, listy sa triasli pri pohyboch vzduchu, iba to tam stálo akoby zmrznuté v čase.
Od vtedy nevnímala čas. Bol jej ukradnutý. Strácal sa a plynul najprv v temnote úzkeho a dlhého tunela, zhmotňoval tmu a ich vlastné obavy pred tým, než sa pohli k jeho východu. Vedeli, že je to jediná vec, ktorú môžu urobiť.
Opäť sa ozvalo práskanie. Bližšie k dverám. Kroky akoby dvere obchádzali. Pokračovali pomaly, nemotorne (alebo až príliš „motorne“) ďalej, k oknu s poškodenou okenicou. Nick dvihol hlaveň brokovnice, namieril. Ukazovákom sa dotýkal kohútika. Bol pripravený kedykoľvek vystreliť.
Tušil, že sa niečo tam vonku zmenilo za tú chvíľu, ale nevedel čo. Pohli sa aj s Rose do zadnej miestnosti, aby zobrali posledné veci a v najkratšom možnom čase odišli v ústrety temného nekonečného lesa.
Na moment sa Denisovi zdalo, akoby jej z pootvorených úst vychádzala para, čo by mohlo znamenať že sa tu výrazne ochladilo. Možno to však značí, že príde niečo nevysvetliteľné, záhadné, paranormálne ... oni. Bolot o iba zdanie. Zvláštne bolo to, že si to uvedomili obaja naraz.
V tom cez poškodenú výplň okenice do chatky preniklo svetlo. Bolo to ostré svetlo ako z halogénového svetelného zdroja. Rose rýchlo urobila krok späť. Jej prízrak Richieho sa rozplynul.
V ľavo od nej stála malá bledá postava so sklonenou hlavou. Opierala sa chrbtom o stenu. Na zátylku mala vlasy strapaté a špinavé od hustej červenej krvi. Stekala jej na krk a nechávala tmavú stopu. Zrazu postavička dvihla pohľad dohora. Ofina sa jej na mŕtvolne bielom čele odhrnula. Bol to jej brat.
Elektronika by im bola na nič, internet nefunguje a mobilné siete sú vyradené z prevádzky. Možno je to práve to, čo ich ešte stále drží v nádeji pri živote. Čo kedysi pochovalo ilúziu Denisovho otca o bezpečí a záchrane.