ENTITA : CHRIS
14.
Zabudni na Jerryho. Veď sú to iba výplody tvojej fantázie, pomyslela som si. Ale ako si niektoré veci vysvetliť? To nie je fantázia. Ale jedno je isté – šibať mi z toho už rozhodne začína. Keby som povedala čo i len desatinu z toho, čo viem, tak by ma okamžite poslali na psychiatriu.
Asi týždeň na to, čo „Hviezda“ prerazila na prvé miesto hitparády sa Michal v jeden večer vrátil domov po službe. Ničím výnimočný deň. Opäť v saku, opäť rozbehaný, s kufríkom v ruke, s bozkom pre Danku aj pre mňa (ako vždy rovno na ústa). Sadol si do kuchyne a akosi podozrivo na mňa pozeral.
- Áno láska? Si hladný však?
- Keby len to. Mám pre teba, Danku a Eričeka prekvapenie! – potľapkal ma po bruchu.
- Aleeeee? ... a ako vieš, že tam naozaj je?
Stiahol úsmev a dvakrát striedavo pozrel na moje brucho a na mňa.
- Viem, že tam je. – povedal s istotou a objal ma. Kiež by to tak bolo. – Už je to jedno. Ja viem, že tam je a ... chcem to tak veľmi ako aj ty.
Opätovala som mu a to a opýtala sa, že čo je to veľké prekvapenie.
Trochu sa odsunul, aby sa znova priblížil a opreli sme si čelá a nosy o seba. Keď si svoj nos začal šúchať o ten môj, zasmiala som sa on odpovedal „Mám služobné auto.“
- Faaaakt? - vykríkla som nadšením na čo ma chytil za ruku a začal ťahať skrz chodbu k vchodovým dverám.
- Je vonku na parkovisku. Poď sa na neho pozrieť. Nové, nádherné.
Zo siedmeho poschodia, v zástere a neupravenú ma dotiahol von. No na schodoch som sa zastavila.
- To je ono. – povedal hrdo a rozhodil rukami. S nadšením dodal : „Nová Honda. Malá, ale šikovná. Také malé modré autíčko!“
Úsmev mi zmrzol na perách. Tlak sa mi zvýšil priamo úmerne s rýchlosťou tlkotu srdca.
Pred domom parkovalo malé rodinné azúrovo modré auto.
Malé modré autíčko.
15.
Chcela som poznať viac. Túžila som zistiť prečo sú veci tak ako sú a odpovede, aj keď skryté, sú zdanlivo tam, kde by ich najprv normálny súdny človek nehľadal. Možno som ja blázon. Ale okolo mňa sa dejú veci, na ktoré inde odpoveď nedostávam.
Chcela som vedieť, kto je vlastne Jerry, kto som ja a prečo prežívam to, čo prežívam. Na všetko mi odpovie minulosť. Moja vlastná. Minulosť mojej duše. Minulé životy. Chyby, zlyhania, šťastie, komu som ublížila a kto ublížil mne. Všetko sa to vracia a ja sa v spoznávam v situáciách, ktoré som v podstate prežila ... ktoré som prežila v minulých životoch a ostali zabudnuté, ktoré sú odpoveďou ... ktoré sú mi známe .
Zastavil som auto pred svojim domom a zostával sedieť. Deň bežal ako každý iný. V Európe zúrila vojna a my všetci sme mohli len so šťastím hľadieť na novinové titulky. So šťastím preto, lebo nás sa to bytostne netýka. Ach kam len klesla tá morálka! Ľudia sú schopní všetkého. A ja som sa tváril ako by som z tých šťastných ľudí najšťastnejší vôbec, ale ... no ták ... takú pretvárku zase nie som schopný robiť. Som novinár, hrať nie je úplne cudzie pre mňa, ale aj to má svoje hranice.
Aidan.
Jeho fotku som si asi pred polrokom nalepil niekde ku volantu. Bola už vyšedivelá a zožltnutá, budem sa musieť pohrabať v negatívoch a znova si ju vyvolať. Pozrel som sa bližšie ... kedy, že som ju odfotil? Asi tri mesiace pred jeho smrťou. Striaslo ma. Vyzeral byť na nej šťastný ... dúfam, že bol. Dúfam, že aj je.
Aid ... Jerry ... nie ... žiaden Jerry ... Aidan.
Prečo nás stále rozdeľujú? Žijeme každý život iba pre pár chvíľ?
V marci by oslávil desiate narodeniny. Aspoň mu kvety na hrob zanesiem. Prešiel som prstom po fotografií dúfajúc, že tam kdesi v diaľke, to skutočne cíti ako moje otcovské pohladenie. Ako už mnohokrát som si povedal, „Tak teraz začnem odznova ... na všetko zabudnem a ... začnem ešte raz.“ Keď ono to nie je také jednoduché. Povedzme na začiatok vystúpim z auta a ukončím svoj inak v celku úspešný deň.
Dom bol prázdny chýbajú v ňom Beat aj Aidan. Obaja ma opustili. Obaja už začali ... odznova ... ja práve začínam. Položil som na kreslo svoju koženú brašňu v ktorej som si doniesol články, aby som doma pred spaním mohol trochu študovať a pripraviť sa na ďalšie dni.
„Beat je Michael v minulých životoch a Aidan je Jerry“ pomyslela som si a vzápäti pokračovala v sledovaní vlastných spomienok „Som novinár Ben ... niekedy v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Beat ma opustila a o dva roky na to zomrel Jerry ... vlastne Aidan na rakovinu. Opäť len chvíľa ... každý jeden život!!!“
Sadol som si do kresla. Oproti som mal inak pekne opracované drevené dvere do pivnice a tak mi napadlo ... ako som sa na ne díval. Pozriem sa.
Nesedel som teda dlho. S miernymi obavami som chytil ich kovovú kľučku a skúsil otvoriť. Boli zamknuté a to ma trochu upokojilo. Keď som si zbehol po kľúč do svojej spálne, kde som ho mal dobre schovaný v trezore a otvoril, ovanul ma vzduch nasýtený bolesťou a akýmsi zvláštnym pachom ... nepôsobilo to príjemne, no ja ... plný odhodlania som sa vydal po strmých schodoch dolu.
Pivničné priestory môjho domu sú vzhľadom na veľkosť a rozsiahlosť príbytku poriadne veľké. Otec ten dom postavil s predstavou, že tu bude pestovať vinič a v pivnici uchovávať víno. Ani nezačal. Prečo, to sa mi teraz rozoberať nechce. Pod schodmi som zabočil doprava a prešiel cez ďalšie mohutné dvere. Za nimi bolo niekoľko miestností za sebou, do ktorých nebolo spravené žiadne okno a v tej poslednej som sa zastavil. Rozsvietil som a v prítmí sa díval na holé zúbožené telo muža asi vo veku päťdesiat rokov, ktorý mal ruky v okovách a len tak bezvládne a odovzdane visel. A vôbec! Bohvie, či bol vôbec pri vedomí. Cez celé telo mal rezné rany, pomliaždeniny a modriny od mučenia, ktoré som mu vykonával vždy keď sa mi chcelo.
- Asi by som ti mal dať niečo jesť, lebo mi tu chcípneš. – preriekol som a pozrel sa na zem. Vedľa neho ležala miska s vodou, ktorú som tam dal predvčerom aj s handrou. Ovlažoval som mu tak ústa a žmýkaním som mu hasil smäd.
Pohol sa, ba dokonca vydal zo seba akýsi zvuk. Nebola to reč. Skôr bezvládne zastonanie.
- Čože pán doktor? Hovoríte nie čo?
„Je to Chris ... panebože veď je to Chris!“ povedala som si sama pre seba ... poznala som ho. Tak ako som poznala seba, ako som poznala Michala a Jerryho, poznala som aj Chrisa!
Nie nebol to pán doktor. Nie pre mňa. Človek, ktorý je tak neschopný, že nedokáže zabrániť smrti deväťročného nevinného dieťaťa, hoci o tom, čo sa blíži vie niekoľko týždňov dopredu nemôže ... sklonil som hlavu a vydal zo seba podobný tichý a trpký vzdych ... nemôže byť človekom a už vôbec nie doktorom, ktorý má ľudí liečiť a pomáhať im. Nemôže!
Aidan
Žijeme každý život iba pre pár chvíľ? A keď všetko vezme (Severná ) hviezda (!!!) ... sa naše cesty opäť dlho nepretnú.
Ja ťa ľúbim ... Aidan
Cítil som sa ako Boh. Zároveň som bol ponížený, rozhnevaný a ranený. Áno, to je ten správny výraz ranený a dlžný. A ten dlh som sa jedného krásne dňa rozhodol splatiť. Tak pre to tu dnes pán doktor kazí vzduch. Pri tom nikto z tých nemehiel ani netuší, že ho má pri sebe nenápadný novinár, ktorý prišiel inak o všetko čomu sa hovorí tak prozaicky že „rodina“.
Hral som človeka, ktorý šťastie hľadá v novom začiatku, veď koniec koncov nie je až taký starý a začať ešte môže, no cítil som krivdu, bolesť a strach. Tomu všetkému som sa díval teraz úplne bez studu do očí, no predsa len s akýmsi rešpektom. Do špinavých očí od karpín, potu, sĺz a prosieb, zakalených mdlobou a tušením blízkej smrti, ktorá dokončí a definitívne splatí dlh.
Ešte si však bude musieť chvíľu počkať.
Chris sa usmieval. Nemohla som to vidieť, nebola som vo svojom tele. Oči mal matne biele, držal ma za ruku, zatiaľ, čo ja som prežívala opäť situáciu, keď som ho v ktoromsi minulom živote mučila ... usmieval sa.
Tajomne, zákerne ...
16.
O niekoľko dní sa v bloku pokazil výťah a všetci sme boli nútení chodiť po schodoch na naše poschodie. Keď som sa raz vracala domov z práce, na piatom poschodí ma zarazil čudný zvuk, ktorý mi doľahol do uší. Znel vzdialene a povedome ... akoby som ho už počula. Otočila som sa a cez sklenú výplň dverí som videla chodbu.
Plač múdrych žien bude vzduchom znieť
Pokiaľ uveríš ...
Tmavú, svetlá pozhasínané ... aj vonku už nastalo šero. Zvuk bol skresľovaný ozvenou, odrážajúcou sa od betónových kamenných dlaždíc, no spoznala som v tom ženské vzlyky.
Áno, počula som to už. Presne na tomto poschodí.
Vystrašil ma vtedy ten holohlavý chlap.
Pomaly som otvorila kovové dvere, ktoré oddeľovali schodište od chodby. Pánty zavŕzgali. Nenamazané. Držala som ich tak akoby som sa bála pustiť. Akoby sa mali s desivým rachotom zavrieť, vystrašiť ma k smrti a zobudiť akúsi nepomenovateľnú príšeru spiacu za omietkou v stenách, hladnou len po strachu a ľudských mozgoch. Fuj. Odporná predstava. Príšera je len jednoduchá vec – obyčajné neznámo, ktoré nás svojou rozlohou zožiera a ničí.
Musím ho prekonať.
Vykročila som do chodby a odrazu sa mi zdala nekonečná. Akoby som išla za cieľom, ktorý sa vzďaľuje rovnako rýchlo ako sa ja pohybujem.
Prišla som k dverám.
Áno, sú to tie isté dvere.
Tie isté vzlyky.
Akoby sa to opakovalo. To isté, ešte raz.
- Haló? – zavolala som a vzlyky prestali. Akoby sa ma zľakli. Nastalo hrobové ticho. Postrčila som dvere a urobila krok do bytu. Cítila som neuveriteľnú prázdnotu, niečo zvláštne, akúsi slabosť, oťaželi mi ruky aj nohy, striaslo ma. To nebol strach, nebála som sa. V tom byte bolo čosi zvláštne. Čosi, čo vysávalo energiu. Cítila som to na rukách, na koži, po celom tele. Premohla ma slabosť a únava.
- Je tu niekto? – opýtala som sa s námahou prekonávajúc som sa išla som ďalej. Čo ak tu bude opäť holohlavý? Vyzeral fakt hrozne! Čo ak ... možno to má na svedomí on. Nie, nesmiem na nič také myslieť.
Zastavila som sa. Zarazil ma neuveriteľný neporiadok. Miestnosť bola ako po výbuchu. Uprostred všetkých tých papierov, poprevracaného nábytku a rôznych vecí a kusov vecí sedela postava ženského pohlavia. Bola v špinavom a roztrhanom oblečení, strapaté a mastné vlasy jej lemovali tvár a roztrasenými rukami si zvierala kolená k brade. Plakala. Hojdala sa zo strany na stranu.
Vypadala ako troska.
Poprekračovala som tú hŕbu rozhádzaných papierov a zbavila sa akéhokoľvek strachu. Vedela som, že v tom byte okrem tejto ženy nikto nie je a možno jej aj treba pomôcť. Sedela tam v tom neporiadku, ktorý evidentne urobila sama v akomsi amoku, úplne osamote a odovzdane.
Opatrne som sa sklonila k nej a opýtala sa, či jej mám nejako pomôcť.
Neodpovedala, ale registrovala ma.
- Nemôžete mi pomôcť. Nikto mi nemôže pomôcť.
- Som vaša susedka zo siedmeho poschodia. Možno nájdeme spoločnú reč.
Kývla s akýmsi zvláštnym úsmevom rukou a prehrabla si mastné vlasy dozadu.
- Vyzerám ako nenormálna. Však.
Chcela som jej povedať, že to nie je pravda a že vyzerá úžasne, no obe sme si boli vedomé, ako na tom je.
- No ... dá sa to spraviť. Ani by to až tak dlho netrvalo ... snáď.
- Vy ... vy si to nedokážete predstaviť.
- Ja to vidím.
- To nie som ja ! To na koho sa dívate nie som ja. Je to moje telo ... ktoré je čímsi ovládané.
- Počujete hlasy a tak podobne?
- Žiadne hlasy ... je to akoby ste sa ponárali do vody ... hlbšie a hlbšie ... ten tlak, akoby vám išlo hlavu rozpučiť a odrazu urobíte vec, ktorú nechcete urobiť, neplánujete, ktorej sa vyslovene bránite ale telo neposlúcha ... robí ... akoby robilo to, čo chce niekto iný. – rozplakala sa. – Ja už nemôžem ... ja už dlhšie nemôžem.
- Pomôžem Vám. Poďte ku mne na kávu. – povedala som bez rozmyslu a až potom si uvedomila, že Michal ani Danka nie sú doma, vrátia sa až niekedy v noci a ja mám teda kopu času.
U mňa doma sme sa zoznámili. Predstavila sa mi ako Hilda a až keď mi podávala ruku som si všimla, že má tričko a na jeho ľavej strane je obrázok s modrou formulou. Odhadla som to na tričko na spanie a ten obrázok ma zarazil.
Hilda sa rozhovorila. Pracovala ako učiteľka na vysokej škole s titulom profesor v odbore Botanika. Sú to asi dva roky, čo ju kamarátka nahovorila navštíviť jednu prednášku. Nechcela jej dopredu nič povedať, iba že bude veľmi prekvapená a možno sa jej to zapáči. Sú tam super ľudia. Má tam kopec kamarátov a dozvie sa veci, o ktorých ani netuší, že existujú. V tom čase bola zrovna v rozpoložení, v ktorom potrebovala kontakt s okolím a nové známosti jej prišli skutočne vhod. Zdanlivo. Prednáška ju skutočne zaujala a na jej konci sa bolo možné prihlásiť na osobné stretnutie a na takzvané lekcie. Garancia, že je možné s tým prestať kedykoľvek mala byť stopercentná. Tušila som. Aj na základe vizitky ChoJ s tým ich logom padajúcej hviezdy, ktorú som videla na stolíku pred dverami v jej byte, no bála som sa opýtať. Bála som sa, že by si mohla myslieť, že som jedna z nich. Nie že bála – ono to bolo veľmi pravdepodobné. Len som ticho počúvala a nevychádzala z úžasu.
A potom to prišlo. Hilda povedala a to si pamätám presne : „Viete čo? Nikdy si s nimi nič nezačínajte. Keď už raz niečo skúsite a zveríte sa im do rúk, po istom čase vás budú mať v hrsti a nebudete sa vedieť z toho dostať. Je to ako droga. A ja vám aj presne poviem, kto sú to. Je to sekta a majú skratku ChoJ. Dokážu preniknúť do vášho vedomia a ovládať ho na diaľku ... oklamú vás báchorkami o minulých životoch, získajú si vás tým, že dostanete odpovede na problémy, ktoré prežívate teraz ... pričom Vám zničia život. To má byť tá odpoveď?“
Nenachádzala som slov. Aj som zabudla, že mám, pred sebou svoj čaj, že chladne, možno už úplne vychladol a nikdy nebude taký dobrý ako keď ho človek popíja ešte teplý.
Oprela som si hlavu do dlaní a vážny výraz na mojej tvári nebol len tak – nejaké mimikry.
- Ste jedna z nich? Však? – nečakane sa opýtala moja susedka. Prudko som dvihla pohľad na ňu, a snažila som sa vyzerať prekvapene. „Ako to vie?“ pomyslela som si a dostávala sa čím ďalej tým viac do akéhosi zvláštneho oparu nemohúcnosti a tušenia zlého, ktorému sa nemôžem vyhnúť. Zajtra mám sedenie. Znova ... pôjdem? Mám ísť? Ako to ukončiť? Potrebujem Jerryho a tie odpovede tiež. Ešte to nie je u konca. Ešte nie ... bude vôbec niekedy?
- Kedy to začne?
- Môže to byť kedykoľvek. Neodpovedala ste mi.
- Myslím, že už by ste mali ísť.
Hilda vstala a bez slova smerovala ku vchodovým dverám. Ja som ostávala sedieť.
- Hilda? – ozvala som sa, keď sa už takmer stratila za dverami. Zastavila sa, ale svoj pohľad stále smerovala na chodbu.
- Nie, nie som s nimi.
Bez slova zavrela za sebou a ja som ostala aj naďalej sedieť, neschopná a unavená a prekvapená z toho, čo tu odznelo v poslednej hodine.
Všetko tak má byť ... všetko ...
Plač múdrych žien vzduchom bude znieť. Pokiaľ uveríš ...
KONIEC PIATEHO DIELU
