ENTITA: KEĎ SEVERNÁ HVIEZDA PADÁ
10.
Panebože po toľkom čase!
Neschopná slov som sa dívala do tváre tej postavy. Do tváre toho neznámeho. Úplne uhraničená, prekvapená. Vedela som, že sa pripravujem na stretnutie s Jerrym. Vedela som, že sa stretneme ... celý čas som sa na to pripravovala. Celé štyri mesiace, no ani sekundu z toho som ne myslela, že to bude on. Že on je Jerry.
Kto on?
Ja vlastne neviem. Ale v okamihu ako som sa mu pozrela do očí som vedela, že ho poznám. Dôverne a veľmi dobre.
Možno aj to bol dôvod prečo ma teraz tak prekvapil. Celé to mohlo trvať pár sekúnd. Po nich sa tá nádhera rozplynula. Všetko akoby odrazu vzbĺklo. Hodilo ma to prudko dopredu. Pocítila som tvrdú podlahu, aj stisk rúk.
Po tomto návrate, takom bolestnom a nepríjemnom som prudko roztvorila oči. Kvapky vlhkého potu mi stekali v podpazuší. Bola som strnulá. Stláčala som snáď každý sval na tele.
Jerry.
Sklonila som pohľad a pošepkala : „To nie je možné!“.
Chris sediaci obďaleč sa iba pousmial. Povedal niečo v zmysle, že to hovorí každý na začiatku.
- To je ... blbosť! Nejaký klam!
- Stretla si ho?
- To nemohol byť on! Veď je to smiešne ... – nedokončila som . Bolo to tak reálne ... nevedela som, čo si mám myslieť. Aj keď som odišla zmätená, bez pozdravu, vedela som, že sa chcem vrátiť. Bolo to prinajmenšom zaujímavé.
11.
Oprela som sa o chladnú zárubňu. Povedal mi, že mám čistý číry zrak. Je to pravda? Zvykne mi lychotiť, ale to viete – ak má človek rád ...
Dívala som sa a videla ako môj tieň siaha až po stoličku. Vedľa nej bol stôl s dvoma šálkami čaju a z druhej strany stolička na ktorej sedel Michal.
Vedel o mne. Keď som prišla k zárubni, dosky, z ktorých je podlaha, zapráskali.
- Budeš tam stáť? Alebo si dáš so mnou čaj?
Odlepila som sa od zárubne.
- Ohrievam ti špagety.
- Vďaka. – odvetil a ja som sa rukami zaprela o operadlo plastovej stoličky na ktorej sedel.
- Ešte si to pamätáš? Zvykli sme pozorovať oblohu. Sedávali sme takto po večeroch a hľadeli na nebo.
- Pozrel dohora. Chytil ma za ruku a stiahol dole. Zasmiala som sa a dodala: „Dávali sme mená hviezdama snívali o tom, že budeme mať aspoň toľko detí ako ich je na nebi.“. Dala som si bradu na jeho rameno. Mal ho príjemne mäkké a pri tom chlapské ako jeho duša. Obaja sme súčasne vybuchli smiechom. Také klišoídne blbosti môžu vymyslieť iba deti. A že sme boli! Také prerastené.
- Božemôj, kto by sa o ne staral? – dodal.
- Stačí nám Danka, však? – povedala som, vzala svoju stoličku a sadla si vedľa neho. Ruky mi ohrievala šálka s horúcim čajom. Ohrievala mi dlane, brucho ... snáď v ňom bude mať svoj domov Erik. Držím mu tam miesto. Len a len pre neho. Vyhriate, príjemné, stvorené na počiatok.
Michal má pravdu. Aj on sa teší, to nepochybne, ale treba vedieť čo a kedy. Pohladila som si brucho a periférne som videla manželov úsmev.
- Myslíš na neho?
- Myslím na jednu z tých hviezd ... na nebi. – vzala som do dlane Michalovú ruku a položila si ju na vyhriate miestečko.
- Prikúrila som mu ... aby prišiel do tepla.
- Ale veď ...
- Pssst ... – zastavila som ho – Premýšľala som. Ako dlho ešte chceme čakať? Mám cez tridsať a Danka mala deväť. Nechcem, aby bol väčší vekový rozdiel medzi nimi.
Držali sme sa za ruky a ja som dopila ovocný čaj, ktorými ohrial celú hruď až po brucho.
- Chcem Erika. Chcem ho čím skôr.
- Nie je to dobrý nápad. Nie teraz. Si uprostred veľkej série článkov, vydavateľ s tebou ráta a ...
- A čo? Pozrela som sa na neho a on hodil pohľad kamsi dolu na dosky terasy. – Ty máš dobrú prácu, ja mám dobrú prácu ... zvládneme to.
- Neviem či sa na to cítim ... to je obrovská zodpovednosť.
- Na čo chceš čakať?
Opäť pozrel hore.
- Neviem, ale v jednom máš pravdu. Aj ja chcem Erika. Viac ako hocičo iné.
Utíchol. Dívali sme sa do očí. Bol to jeden z tých momentov, pre ktoré rada spomínam. Boli síce tmavé, no iba pre to, lebo vonku bola tma a ja som v nich aj tak videla krásu. Mohla som sa jej dotknúť, ochutnať, preniknúť k nej a ohriať ju tak ako svoje brucho. Vziať si, čo môžem, dať čo musím a pozvať hviezdu k sebe, do lona, tam kde jej bude na začiatok najlepšie.
Pozrieť sa hore a vziať si ju.
Začala som tým, že som si hlavu položila na jeho rameno. Pozerala na nejasný obrys horizontu na severe. Prečo je taký nejasný? Je ako predstava? Je vôbec? Treba mu pomôcť? Odkryť závoj z čiernych nití a vytiahnuť na svet jeho krásu? Skúsim. Pohladenie pomôže.
O chvíľu nebo preťala jasná dlhá čiara.
- Videla si to? Praj si niečo!
Zavrela som oči.
Priala som si.
Ale skôr ako som stihla niečo povedať, Michal ma umlčal vlastnými perami.
Keď sme vošli do chaty, okamžite nás zarazil prenikavý zápach. Nebolo to od kachieľ, už dve hodiny nekúrime aj keď to bola prvá vec, ktorá mi napadla. Pozrela som na Michala, ktorý sa už tiež obzeral a hľadal zdroj. Po pár sekundách ma prekvapila jedna vec. Zľakla som sa a najprv som si myslela, že snívam.
Otočila som sa k manželovi.
- Ty si bol ... dnu medzi tým? – No nepovedala by som, pretože bol celý čas so mnou. Pomaly som sa otočila ku kuchynskej linke na ktorej stála biela mikrovlnka pred ňou tanier so špagetami, posypanými syrom a poliatými kečupom.
- Panebože ... – pošepkala som. Čo sa v mikrovlnej rúre vlastne ohrievalo? Niečo v nej muselo byť a pravdepodobne to tak smrdí. Bol to odporný zápach veľmi štipľavý.
Michal otvoril mikrovlnku. Urobila som pár krokov dozadu. Pre jej dvierka, ktoré sa otvorili smerom ku mne som nevidela dnu. Michal vytiahol von akýsi tanier, položil ho na stôl a nechápavo pozeral naň. Zarazilo ma to.
- Čo to je? – opýtal sa. Bola to akási neidentifikovaná roztečená modrá hmota ale keď som sa pozrela bližšie ruky sa mi roztriasli. Jasne bolo vidieť malé kolieska, imitáciu výfuku a zbytku plastovej karosérie, ktorá sa pod vplyvom mikrovĺn roztopila.
Modré autíčko!
Pokývala som hlavou a vážne sa začala báť. Netušila som, čo sa to tu vlastne deje. Nemám také autíčko, to v kancelárií je maličké a nebrala som si ho so sebou. To som nemohla byť ja! Nemohla!
Alebo áno?
12.
Vnemy z tohto sveta sa plynule začali strácať ...
Okolie sa zmenšilo, akoby sa deformoval priestor ...
Tá sila ...
Snaží sa ma vytiahnuť z tela!
Nebránim sa ...
Odrazu ... som tam.
Opäť ma zalial dobrý pocit, že som s ním. Vedela som (alebo len chcela vedieť), že je to čosi viac. Čosi, čo muselo prežiť veľmi dlhú dobu. Nevedela som si predstaviť ako dlho ... no bol to svet v ktorom sa dá všetko, láska nie je ničím zvláštna.
Mala som na srdci tak veľa otázok. Tak veľa vecí som sa chcela dozvedieť, akosi som vedela, že on mi ich môže povedať.
- Kto vlastne si? - opýtala som sa.
- Som niekto, koho hľadáš už veľmi dlho.
Nechápala som.
- Nemyslím si, že mi hneď uveríš. Ale ty ma poznáš. Zdieľame spoločný údel. Náš osud.
Údel? Prečo? Za čo? To slovo ma vystrašilo. Ja som to vlastne vedela. Pri tom ako to povedal, mi prebehlo mysľou : „Čakanie. To je náš osud.“
Jerry nastavil ruku a držal ju tak, kým som mu nepodala svoju.
- Poď. – povedal. Neváhala som ani chvíľu. Chytili sme sa. Myslela som si, že ma chce niekam odviesť. Nebránila som sa, ale on iba stál. Skrz jeho dlaň do mňa vchádzali akési impulzy. Cítila som ich ako mravenčenie, prechádzali z jeho prstov do mojej ruky a ďalej do tela. Zatiaľ sa nič nedialo, no za malú chvíľku sa biely priestor stratil a ja som jasne rozoznala predmety, ľudí, akúsi scénu. Spočiatku som sa zľakla, či nie som opäť späť, či som sa neprebrala vo svojom vlastnom nahom tele uprostred seansi, z kade som bola vyslaná mimo telo
... nie. To, čo som teraz pozorovala, čo bolo premietané v akomsi panoramatickom kine, bolo niečo, čo som dôverne poznala, aj keď som to nezažila, aj keď dávno zabudnuté mojím terajším životom.
Adam
To je Adam.
- Náš hrdina, ktorému sa cnie za mamičkou! - všetci vybuchli smiechom. Jeden z nich zamával nad hlavou papierikom a začal nahlas čítať pričom nie veľmi vierohodne napodobňoval plač. „Ja som si povedal, že ťa nájdem. Urobím všetko pre to. Buhuuuuuuuuu .... Predstavujem si že ma pohladíš, prikryješ a dáš pusu na dobrú noc, pretože ja som ešte maličký a každú chvíľu revem za tebou Buhuuuuuu ... aj teraz pozri ... buhuuuuuuuuuuuuu ...
Jerry. Volá sa Adam, ale je to Jerry. Poznám ho! Je to on!
Dívala som sa na neho a tvárila sa, že mi to je jedno, že ho nepoznám. Nechcela som sa do toho zapojiť. Bola tma a ja som mala strach. Hoci som dobre vedela, čo sa deje, že pomoc nepríde. Strach bol silnejší. Pevne som zvierala svoje učebnice, odvrátila zrak svojim smerom, popohnala svoje kroky preč, kým ma vidí iba on.
Mám jedenásť rokov a to čo teraz opäť znova prežívam sa odohráva na akejsi internátnej škole. Nechala som sa uniesť touto projekciou. Bolo to úchvatné ... znova prežívať niečo, čo sa už raz stalo ...
A možno ma vidia aj tí ostatní. Hanbím sa za to.
Ušla som.
Pred Adamom.
Pred sebou.
Pred strachom z pomoci. Nech si pomôže sám. Ale nie! Nemôžem byť taká krutá! Miluje ma! A ja jeho tiež. Zastavila som sa až pred dverami svojej izby a pýtala sa, čo tu vlastne robí? Prečo ho otec dal sem? To fakt nevie ... ? Nie, nevie. Alebo nechce vedieť. Bola som udychčaná, opierajúc sa o chladnú zárubňu, ani nie tak z toho behu ale ... z toho, čo som urobila.
Nie, to nie je možné! To sa nedá. Ja ho predsa ľúbim, to mu spraviť nemôžem.
Adam bol vo svojich dvanástich rokoch veľmi citlivý a uzavretý chlapec. Nemal veľa kamarátov a často sa stával obeťou posmechu a šikanovania. Áno ... tak trochu ho ľutujem. Od odchodu jeho matky ho vychováva iba otec, ktorý ho poslal do internátnej školy, posiela mu peniaze, ináč na neho úplne kašle. Zatiaľ čo moji rodičia žijú obaja spolu, dali ma sem vraj aby som si zvykla. Dívam sa na svet okolo seba ... nevidím budúcnosť ... nie jeho ... a bude mi chýbať.
Sedeli sme po tme opretí o stenu ... zamyslene hľadeli pred seba. Veľmi dlho bolo medzi nami ticho.
- Vieš ... – prerušil to - ... keď bola s nami mama, svet bol iný ... bol krajší.
Oprela som si o jeho rameno ruku.
- Nemysli si, že som na tom lepšie. Dnes som sa zachovala zbabelo.
- To rozhodne nie... urobila si dobre.
- Mohla som ti pomôcť.
- Nemohla ... aj tak by sa to stalo. Možno neskôr.
Pohladil ma po vlasoch.
- Ver mi. Je to tak lepšie.
- Kto ti môže pomôcť? Veď to ...
- Nechaj to tak. – otočil sa ku mne, dal si ruky na moje líca a zopakoval: „Nerieš to, dobre?“
Boli sme tvárami tak blizučko...
- Nemôžem sa na to dívať, počúvať to ... cítiť to ...
Bolo to odzbrojujúce. Kým som stihla ešte niečo povedať splynuli sme v nádhernom bozku.
Bude mi veľmi chýbať.
Keď som otvorila oči, neuvidela som jeho tvár, ani jeho dlhšie krásne vlasy, ale jeho dušu, lebo v tej tmesa nič iné vidieť nedalo, skôr cítiť. Je to Adam, je to on. Inak by som tú lásku necítila
- Dôležité je, že sme tu a teraz spolu!.
Vtedy som sa rozhodla, že mu to poviem. Rozmýšľala som, čakala na správny okamih ... vôbec príde taký? Mohla by som vyčkávať donekonečna. Je to o nás ... a ak nie, čo sa stane? Nie! Na všetko zabudnúť! Neobzerať sa. Jednoducho to spraviť. Nadýchla som sa, oblizla pery a s akousi zvláštnou bolesťou brucho vypustila : “Adam ... musím ti niečo povedať.“
- Áno?
Mala som slzy v očiach, ktoré on vidieť nemohol. Ale ja som ich cítila viac ako by som si priala.
- Budúci týždeň odchádzam.
Nastalo ticho. Ruka, ktorú si položil na moje rameno sa trochu pohla, jej prsty mierne stisol, urobil to asi mimovoľne. Tak! Mám to za sebou.
- Odchádzaš. – bolo to skôr konštatovanie ako otázka. – Ako odchádzaš?
- Preč zo školy. Preč z internátu. Odchádzame s rodičmi do Ameriky.
Ruka sa stisla trochu viac.
- Ale vrátiš sa, však? – otázka znela s podozrením. Nebola prázdna, bola plná obáv, lásky, akéhosi výkriku.
- Nie. Nevrátim sa.
Pustil moje rameno a zosunul sa dozadu. Chrbtom sa oprel o stenu a v jemných tieňoch vonkajších svetiel som videla, ako sedí na zemi, nohy má v kolenách pokrčené a čelom sa o ne opiera. Rozoznala som jeho dych. Čo teraz? Odvážim sa na niečo? Môžem vôbec niečo?
Bol citlivý, ale nikdy som ho nevidela plakať ... okrem dňa, keď som odišla. Posledné, čo mi povedal a na tie slová som nezabudla doteraz bolo : „Stále nás niekto rozdeľuje!“. Nepochopila som to, no to nič nemení na veci, že ma to ranilo a nemohla som zabudnúť.
Budova školy, brána ... bolo to ako vykúpenie a zároveň ako niečo nové, zvierajúce, ubíjajúce, nechávajúce Adama napospas osudu.
Stále nás niekto rozdeľuje.
Viac som ho nestretla. Neviem, čo s ním bolo, nepočula som o ňom.
„Drahá Niki, ak raz nájdeš tento text, prosím nezatracuj ma pre nasledujúce slová. Si moja jediná kamarátka. Vieš dobre, že nemám nikoho okrem teba. Teší ma, že aj keď si dievča, máš odvahu sa so mnou kamarátiť a to, že si sa vtedy nepostavila Vyvoleným, z toho si nič nerob, poradím si. Možno sa budeš smiať, ale pokiaľ dočítaš tento text do konca, tak splnil svoj účel. Pamätáš si na náš posledný večer? Na náš posledný bozk? Nezabudni! Ja nezabudnem! Mám ťa rád. Zbohom. Adam“
- Mám strach o Adama. – povedala som v jeden večer svojmu otcovi, keď som už ležala v posteli.
- Prečo? – prisadol si ku mne. „Terorizujú ho spolužiaci. Pokrikujú po ňom, kradnú mu veci a Adam mi raz povedal, že .. že niektorému veľmi ublíži. Nechcem aby to urobil.“ pomyslela som si, ale nepovedala to nahlas. Len si ticho spomenula, ako plakal v ten večer.
Áno Adam plakal, a mne to jedno nebolo. Cítila som, že ho to bolí a že ... Nesmie na to myslieť. Nemôže. - Len tak. – odvetila som a dodala, že napísal veľmi krásny text mamke, ktorý mu spolužiaci roztrhali. Povedala som aj to, že ju chce nájsť a že sa mu pokúsi pomôcť.
- Vidím, že ste si s Adamom rozumeli.
- Mám Adama rada. Nechcem, aby mu niekto ubližoval a tú mamku mu raz pomôžem nájsť. Ozaj, oci, ty by si nám nemohol nejako pomôcť?
Otec sklonil pohľad a pred tým, než ma pohladil po tvári odvetil „Vieš dcérka, s Adamom je to ťažké. Sme príliš ďaleko.“ pozrel na hodinky „Je pol desiatej, už ti zahasím. Dobrú noc.“ dal mi pusu na čelo, pred tým mi však odhrnul ofinu, čo ma tak zvláštne zašteklilo na čele.
Chvíľku na to, to už v izbe bola tma, som sa schovala celá pod perinou a ručnou baterkou si svietila na lepiacou páskou zalepený list papiera a čítajúc riadky, ktoré Adam napísal tento týždeň v škole a z ktorých si jeho spolužiaci robili náramnú srandu myslela na svojho kamaráta. Jedna moja časť nemôže a nechce uveriť, že sa možno už vôbec nestretneme.
„Drahá mama. Viem, že niekde tam si, tam v diaľke, v mojich myšlienkach a ja som si povedal, že ťa nájdem. Urobím všetko pre to. Posledné večeri zaspávam v mojej izbe, je to vtedy, keď kamarát už spí, no ja bezmocne hľadím na jeho siluetu a predstavujem si, že tam v tej posteli ležíš ty. Že vstaneš, pohladíš ma, prikryješ a dáš pusu na dobrú noc. Nechcem tak veľa a pevne verím, že to raz budem mať.“
Ležal kľudne, s otvorenými očami a hľadel do tmavomodrého sveta, ktorý sa rozprestieral pred ním a robil tiene, ilúzie, ktoré skrášľovali tento svet aspoň na chvíľu.
Myslel na svoju Niki.
A odrazu sa to rozplynulo. Šokovaná som pozerala ... nezažila som to ... nie v tomto živote ... Internát ... škola ... Adam ... Jerry ma stále držal za ruku a tie spomienky mi premietal skrz jeho dotyk. Pozrela som na neho. Srdce sa mi rozbúchalo, otvorila som ústa.
- Si to ty? Si to naozaj ty?
Ako som upriamovala na neho zrak, videla som ho. Nie priamo, akosi v jeho vnútri. Áno videla som Adama. Adama z internátnej školy. Adama, moju jedinú, krátku, skutočnú lásku. Bol to nepochybne on. V celej svojej kráse, ošlahávaný a skúšaný životom. To, čo mi ukázal nebolo ani trochu oslabené časom ani priestorom, pretrvalo to a teraz to vyšlo na povrch.
Bola to iba chvíľka. Prečo sme sa stretli iba na chvíľku? Prečo tá chvíľka skončila?
Stále nás niekto rozdeľuje!
Vtedy som si to všimla. Nie iba Adam ... panebože. Veď Jerry má toľko podôb, prebehlo mi mysľou. Nie iba Jerry ... nie iba Adam ... ale za týmito maskami som spoznala ďalšie a ďalšie. Nevychádzala som z úžasu.
Sestra a ranený vojak z vojenskej nemocnice ...
Parfumér a otrok zo stredovekého Paríža ...
Tulák a chudobná žena zo Španielska ovládaného inkvizíciou...
Súrodenci rozdelení vojnou a koncentračným táborom ...
... a mnoho ďalších jeho aj mojich tvárí.
Stále ... stále nás niekto rozdeľuje.
Zakaždým to je iba chvíľka. Každý život, ktorý žijeme. Pravidelne sa stretávame, aby nás osud rozdelil a aby sme museli oveľa dlhšie čakať kým sa znova stretneme ... opäť iba na chvíľku
Toto poznanie zmenilo môj život.
Viem, kto je Jerry. Tým by sa mohlo zdať, že môj príbeh je na konci.
Tak som to aj brala.
Avšak opak je pravdou.
13.
O nejaký čas som v rádiu počula pesničku, ktorá sa stala hitom. V kontexte s udalosťami, ktoré ďalej nasledovali krátko na to pôsobí jej text neuveriteľne absurdne až bizarne :
KEĎ SEVERNÁ HVIEZDA PADÁ
Pozri sa na hviezdy.
Čo vidíš?
Diery v duši,
Ktoré som v tebe zanechal
Ale aj nádej
Ktorá nás drží
Stále
Na Mliečnej ceste
Keď severná hviezda padá
Nesmieš veriť
Nejedz!
Nepi!
Nechci!
Plač múdrych žien
Vzduchom bude znieť
Pokiaľ uveríš ...
Prečo nás stále rozdeľujú?
Žijeme každý život
Iba pre pár chvíľ?
A keď všetko vezme hviezda
Za bariérou svetov
Sa naše cesty
O ktorých snívame každý deň
Opäť dlho nepretnú.
Ja ťa ľúbim
A preto ...
Keď severná hviezda padá
Odvráť sa!
Nedúfaj!
Nemysli!
Prianie všetko zmení
Matkine slová
Tíško splynú s tmou
Pokiaľ uveríš ...
Žijeme každý život
Iba pre pár chvíľ?
Ja čakám.
Raz prídu ...
Pokiaľ uveríme ...
KONIEC ŠTVRTÉHO DIELU
