ENTITA: REQUIEM
17.
Biela ma obklopuje. Biela je mojim domovom. Biele je všetko, čo ma chce pri sebe. A ja sa nechám.
Je to po prvé, čo sa bojím. Myslím, že Chris to vie. Pomsta je dôvod prečo som tu. Musím byť opatrná. Nemôžem to len tak uťať ... musím nájsť zámienku ... a niekoľko ďalších informácií.
Človek sa spamätá až keď ho majú v hrsti a nemôže s tým nič urobiť.
Jerry stál predo mnou. Dnes sa neusmieval. Cítil to aj on. To napätie ... strach ... zlo?. Je to bytosť, ktorá ma sprevádza ... musí to vedieť ... vie o mne všetko! Kútiky jeho pier ostali nehnuté, no ruka, ktorou mi vždy dával signály o našej minulosti sa ku mne opäť načiahla.
- Poď, ešte ti niečo ukážem!
Ukáže? Niečo dôležité? Čo už môže byť dôležitejšie? Láska? No možno áno. Ale to by ma teraz len prekvapilo. Láska nie je dôležitá, ani minulosť. Dnes to nebude minulosť. Viem to. Dnes to bude niečo iné. Niečo, čo zmení môj život? Možno, ak to chcem. Chvíľka váhania. Sama sebe som položila otázku. „Prečo váham?“. Podať mu ruku? Vstúpiť opäť do sveta, kde všetko je možné? Dnes je to iné. Mám obavy.
Zdvihla som svoju ruku k nemu. Pomaly som mu ju podala.
Dotkli sme sa. Nebolo to tak príjemné ako obvikle. Jeho chlad bol dnes väčší, až som sa zľakla, či to je vôbec on. Je!
Moje telo sa odrazu naplo ako keď cezeň preletí elektrický prúd. Prudko som roztvorila oči. Jerry bol desivo kľudný. Pevne držal moju ruku a ja, aj keby som chcela som ju z jeho zovretia nemala šancu dostať.
Holografickú projekciu, ktorá bola akoby z dokonalého 3D kina, sprevádzal opäť ten pocit, že toto predsa poznám. Avšak premietaný film bolo iba šušťanie a zopár nerozoznateľných bodov, ktoré sa rútili okolo mňa. Sprevádzal to pocit dlhého pádu. Nekonečného pádu.
Padám!
Nevedno kam, nevedno ako, nekončí to. Rútim sa do akejsi nekonečnej priepasti. Moja rýchlosť sa stále zväčšuje. Mám pocit úzkosti, strachu, no zároveň opadáva zo mňa bolesť. Neviem, čo je lepšie. Nedokážem porovnať. Je to niečo nie normálne pre život, niečo ... ak sa tam dostanem, už nie je cesty späť ... z dna tej priepasti. Nedokážem to ovládnuť. Je to samovoľné a ja som len obeťou. Chcem sa vrátiť, ale nemôžem.
Uprostred tej ničoty, tej tmy, kdesi dolu, hlboko a ďaleko podo mnou som zazrel malý svetlý bod. O malú chvíľku (nie sekundu, ani pár ... čas som nedokázala merať ani odhadnúť, čas neexistuje) som pochopil, že to je bod ku ktorému smerujem. A že všetko – tá tma a tie nerozoznateľné body sa sformovali do tvaru akejsi rúry, akéhosi tunela, ktorý má tam v diaľke vyustenie, v tom svetlom bode koniec.
Je tam koniec tunela. Koniec bolesti. Koniec smútku. Koniec. Šťastie. Avšak veľmi blízko miesta z kade nie je návratu. Je to dokonca to miesto (ktoré však dôverne poznám)?
Vletela som tam.
Poznám to!
Dôverne.
Bolo to paralyzujúce, prudko ma to spomalilo. Musím (?) zastaviť.
To miesto je ... môj domov! Z tade pochádzam!
Biele ... všetko ...
„Pozri sa! Pozri sa dolu!“ – ozvalo sa. Prečo? Prečo mám opäť niekoho poslúchnuť? Prečo dolu? Je tam oslobodenie?
Aj keď som nikoho nevidel, poslúchol som. Pozrel som sa dolu. Podo mnou sa beloba rozostupovala. Uvidel som jasný obraz. Jasný a bdelý natoľko, že to NEMOHLA byť halucinácia.
Díval som na niečo neuveriteľné. A predsa reálne.
Na svoje vlastné telo.
Andrej.
Áno, to som ja.
Už je ten čas?
Pochopil som. Tam dolu je moje telo. Moje posledné telo, ktoré som obýval, s ktorým som žil, s ktorým som trpel, s ktorým som prežíval šťastie. Okolo stáli ľudia v bielych plášťoch. Pobehovali, oživovali ma, robili s mojim telom zvláštne, bolestivé veci. Čosi mi položili na hruď a keď všetci ustúpili, hruď sa mi prudko nadvihla, opäť padla dolu. Zopakovali to niekoľko krát.
Chcel som sa vrátiť? Mohol som? Prežil som krásny život. Nepremárnený, plný ... avšak svoju jedinú lásku som viac nenašiel ...
Už je čas .. .vidím to.
Sledujem svoju telesnú schránku a uprostred nej vidím akési hodiny. Dni ... hodiny ... minúty ... všetko ukazuje nulu ... sekundy sa k nej tiež blížia.
Mohli by ma oživiť. Technicky. Ale aj tak to majú márne ... bráni im v tom čas. Ten, čo neexistuje. Ten, ktorý sa naplnil. Ten, ktorý je nepodstatný.
Nechcem sa vrátiť. Nie do sveta zla, bolesti, smútku a obmedzenosti vlastnou telesnou schránkou.
„Svoj osud ste ešte nenaplnili. Ešte sa viac krát stretnete, kým naozaj budete môcť ostať spolu. Ešte niekoľko životov a len ak tvoja karma dosiahne dostatočnú úroveň ... Máš však na výber.“
Pozrel som sa a skutočne. Predo mnou boli dvoje dverí. „Čo je za nimi?“ pýtal som sa. Je za nimi ona? Tá duša, ktorú hľadám?
„Buď vstúpiš do ľavých a vrátiš sa na svet ako nový človek s novým životom, s novými šancami a skúškami v ktorých si pred tým zlyhal, aby si ich napravil a opäť sa stretneš so svojou spriaznenou dušou avšak len na chvíľu ... „
... za bariérou svetov ... sa naše cesty ... opäť dlho nepretnú ...
Za tými dverami nie je nič iné ako môj osud. Za obidvoma. Rovnaký, no predsa trochu odlyšný. Keď pôjdem do ľavých dverí narodím sa ako Martin niekde v strednej Európe pred koncom druhého tisícročia. Nájdem svoju lásku, budeme mať dve deti, Danku a Erika, aby som pred narodením druhého zahynul pri autonehode. V tom živote sa moja láska bude volať Agnes. Teraz to bude devät rokov. Opäť len chvíľa, aj keď asi najviac doteraz.
Stále nás niekto rozdeľuje!
„Ak sa rozhodneš vôjsť do pravých dverí, zostaneš astrálnou bytosťou a nenarodíš sa hneď do ľudského sveta. Budeš plniť úlohu strážcu svojej lásky. Budeš riadiť jej život tak, aby sa stalo to, čo je predurčené. Budeš stále s ňou, pravdepodobne sa s ňou nikdy nestretneš. Nanajvýš ťa môže ucítiť ako prítomnosť niekoho. Pokiaľ aj dostaneš šancu sa s ňou stretnúť, tak opäť iba na chvíľu.“
Mám na výber.
Ktoré dvere? Stretnúť sa iba na chvíľu v skutočnom živote tak ako doteraz, alebo byť s ňou stále pričom o mne nebude vedieť?!
Vybral som si.
- A sme teraz tu, v tomto bielom priestore.
Roztvorila som oči hneď ako sa toto krásne predstavenie skončilo.
- Splním si svoju úlohu ... musím ťa varovať.
- Pred čím ma chceš varovať.
- Za krátko sa tvoj život zmení. Budeš skúšaná a prídeš o niečo veľmi cenné. Budeš to musieť zniesť.
- Ako?
Nepovedal nič, len druhú ruku nastavil ku mne a v otvorenej dlani držal malú plastovú hračku. Malé modré autíčko.
- Čo je to? – než som stihla dokončiť uvidela som ako autíčko zachvátili plamene a cez bočné okno vodiča pretŕčala ruka. Bezvládna ruka. Horiaca ruka. Komu patrí sa kvôli plameňom nedalo rozoznať, ale ja som vedela.
Zovrelo mi žalúdok. Bol to veľmi nepríjemný pocit.
- To nie ... – povedala som a nechcela veriť. Máme báječný život, báječný vzťah, báječné dieťa! Toľko plánov! To sa nesmie stať!
V plameni tikali hodinky.
Tušila som ich.
Odrátavali posledné sekundy.
18.
Bola som akurát v práci, sama v kancelárií, pripravovala si dokumenty na poradu a vytešovala sa z chvíľky, keď som sama. Nestáva sa často. Na papierovačky je veĺmi málo času a je ich veľa. Cením si každú chvíľu, ktorú dostanem.
Bolo to tesne pred tým ako som plánovala dať si prestávku a ukojiť potrebu môjho hladného žalúdka, ktorý sa pomaly zaćal vyhrážať prederavením samého seba. Zvuk škŕkania v bruchu naberal na sile a decibeloch. Položila som pero a očami perchádzala pár poznámok na bielom papiery predo mnou. Vyjdem z nich? Stručne, odkazovité ... jasné.
Z dumania ma vyrušil môj mobil. Vzala som ho. Na zeleno pdfarbenom displayi svietilo „Michal“. Dvihla som.
- Áno? Ahoj.
- Čo momentálne robí moja krajšia polovička?
Usmiala som sa, čo Michal samozrejme nevidel, no z jeho ďalších slov som sa uistila, že to vycítil. Sme akosi spojení.
- Práve sa chystám ísť jesť. Som hladná ako spisovateľ.
Otočila som sa na stoličke a vstala.
- Nemáš od toho ďaleko teda.
- Čo potrebuješ?
- Máš pri sebe kalendár?
Podišla som k oknu a zatiahla žalúzie. Nepotrebujem aby ma niekto ohováral, že telefonujem v práci.
- Nie ... povedzme, že ho mám v hlave.
- O týždeň v pondelok si urob reservé na siedmu večer. Mám lístky na premiéru Severky.
Opäť som si sadla a pocítila uvoľnenie. Pritlačila som chrbát o mäkké operadlo stoličky a pozrela do hora.
- No myslím, že to nebude problém. – dodala som s úsmevom. – Michal, musím ísť. Sotva stojím na nohách, taká som hladná. Porozprávame sa doma, jasné? Maj sa ... čau.
Zložené. Ostala som v tej polohe aspoň na chvíľu a v návale radosti som zovrela päsť a vykríkla „Áno!“. Buchla som s mobilom o stôl.
O malú chvíľu som už smerovala do bufetu. Ako náhle som však vyšla von, zamkla dvere a vykročila, premohla ma akási zvláštna nevoľnosť. Zastavila som sa ... musela som sa chytiť steny.
Erik ...
Je to on?
Nie. To nie je tehotenstvo! Nie je ráno. Zatlačilo mi to na hlavu, bolo to podobné ako keď ostane človeku zle na odpadnutie. „Prejde to“, pomyslela som si, ale neprechádzalo. Pozrela som sa pred seba. Mala som pocit, že chodba stmavla a predĺžila sa. Áno. Tá stena sa vzďaľuje. Tlak na hlavu sa zväčšil. Chytila som sa za spánky. Len tak som to vedela vydržať. Sklonila som hlavu. Stisla sánky.
„Čo to je?“ opýtala som sa . Nepamätám sa, že by sa mi stalo niekedy niečo také. Odrazu som pravú ruku dala pred seba. Dlaňou pred tvár. Dýchala som rýchlo. Bála som sa o to viac, pretože som nič také „nechcela“ spraviť. Alebo áno? Prečo by som to robila? Ruka to akoby „spravila sama“.
Akoby mi ju niečo ovládlo.
Prečo som by som sa mala dívať na svoju dlaň.
Je tu Jerry. Na chvíľu ma to potešilo. Aj úsmev sa objavil na mojej tvári ... na chvíľu ... potom sa stratil pod návalom ďalšej nevoľnosti.
Jerry?
Určite je to on?
Nespájam si len jeho prítomnosť s pocitom, že tu niekto (niečo) je, čo nemám možnosť vidieť. Nie. Pozor. Červená kontrolka. Nie je to Jerry. Je to také isté, ale nie je to on. Viem presne, kde je. Viem presne, že sa blíži. Ale nie je to on.
Je to iná entita.
Ďalšia.
Dobrá?
... alebo zlá?
Ide ku mne. Avšak ja sa nemôžem pohnúť. Možno od strachu, možno od toho, čo ovládlo aj moju ruku. Tlak na hlavu nepovoľoval. Bože nech to už skončí. Je už úplne pri mne.. Odvrátila som tvár. Aj keď „to“ nevidím. ... bojím sa. Nie je tu nikto. Nikto, kto by mi pomohol.
Odrazu to prestalo.
V tom okamihu, akoby sa povolili nejaké veľké kliešte a ja som stratila rovnováhu. Narazila som bokom do steny a len tak tak sa udržala na nohách. Vydýchla som si, aj keď som netušila, čo sa dialo. Bola som rada, že je to preč.
Keď severná hviezda padá ... nesmieš veriť! Odvráť sa, nedúfaj, nemysli ... spomenula som si na text piesne.
Severka ... severná hviezda ... to predstavenie ... je to znamenie?
Plač múdrych žien vzduchom bude znieť, pokiaľ uveríš.
Hilda ... bola to profesorka na strednej škole ... ona sa nechala zlákať na stretnutie Children of Jesus (ktorých volajú aj Severná hviezda). Ona „uverila“ a jej plač „vzduchom znel“ ... vtedy keď som sa omylom zviezla výťahom na zlé poschodie, keď som išla domov ...
Keď severná hviezda padá ... Severná hviezda ... Children of Jesus, zvyknú nás volať aj Severná hviezda.
... v tom na severe preťala oblohu padajúca hviezda ...
- Videla si to? Praj si niečo ...
„Panebože!“ prebehlo mi mysľou. To predsa nemôže byť náhoda. Alebo skutočne sú to znamenia, ktoré si mám všímať? Ktoré mi zoslal Jerry?
Sú?
Aj teraz.
Všetko so všetkým súvisí. Je to tak, pretože to tak má byť!
Ten hovor nie je pre teba!
Musím sa tej sekty zbaviť! Musím, pretože inak asi zošaliem.
Zošaliem!!!
- Je ti niečo?
- Bože! – prudko som sa vystrela. Môj šéf Boris mi spôsobil skutočný šok. Otočila som sa držiac sa za hlavu. – Kriste, ty si ma vydesil.
- Skôr ty mňa. Vyzerala si akoby ... akoby si to nebola ty.
- Momentálna nevoľnosť. – kývla som rukou. – Už je to preč.
Rozhodila som rukami a dívajúc sa kamsi mimo som rýchlo preriekla „Idem sa najesť.“. Obišla som ho tak rýchlo až to vyzeralo akoby som pred ním utekala. Vtedy mi to však bolo jedno.
Nevoľnosť sa vrátila niekoľko krát. Bála som sa toho, ale rovnako tak sa bála to povedať Michalovi a vôbec ... priznať si to. Nasledujúci týždeň som na sedenie nešla. V pondelok večer sme sa Michalom vybrali na predstavenie Severky do divadla. Posledné čo si pamätám je, ako som nastupovala do auta.
19.
Jerry
... Jerry je tu .
Sedí za mnou.
...
Prečo nič neurobí? Prečo.
Slzy.
Krik.
...
(svetlá, ktorá ma prudko osvietili, ... krik ... náraz ...)
Bol to Chris
Určite!
Nevoľnosť.
Prečo nič nerobí?
Opäť tá nevoľnosť! Nevydržím to ... Ježišikriste ... JA TO NEVYDRŽÍM!!! ... výkrik ...
(rachot skla, plechu ... náraz ... črepiny ... )
Plazím sa po asfalte ... vlhkosť ... krv ...
(prečo si nič nespravil Jerry, prečo??)
Malé modré autíčko.
Chris ... usmieva sa .. .tajomne, zákerne ...
... načiahol ku mne ruku ... autíčko zahltili plamene ... cez okno pretŕča bezvládna ruka ... horiaca ruka ... kto to je ... nedá sa rozoznať ... ale ja viem ...
Ja viem!
JA VIEM!!!
Michal!
Malé modré autíčko .. .symboly ... toho, čo sa stane sú všade naokolo.
Tak to má byť (ten hovor nie je pre teba!)!
Bolesť.
Strach.
Hodiny ... vidím hodiny ... Michalove ... dni ... hodiny .. .sekundy ... všetko ukazuje nulu.
Ja viem!
NULA.
Pomaly som otvorila oči. Vidím biely priestor. Všetko okolo je biele ... nedokážem rozoznať kde som. Aj keď niečo vidím, je to príliž nejasné, rozmazané, neurčité ...
Jerry.
Jerry si tu?
- Žiaden Jerry tu nie je. – zaznelo akoby z diaľky. Sotva som to počula.
Čože? Žiaden Jerry? Jerry neexistuje? Preto mi nepomohol? Tak preto ... v čom mi mal pomôcť? Dobrá otázka. Nedokážem sa rozpamätať.
Svetla, ktoré ma prudko ožiarili ...
V čom mi nepomohol?
Biely priestor začínal naberať konkrétne obrysy. Postava, ktorá sa nado mnou skláňala tiež.
Prečo nič nerobí? Prečo?
Zaostrovala som a čím ďalej tým lepšie som si uvedomovala, že som vo svojom vlastnom tele – príliž to bolelo.
- Žiaden Jerry tu nie je, ale som tu ja.
Kto?
Zaostrila som.
... náraz ... krik ...
- Kto ...
- Predsa ja ... Silvia.
Rozhliadla som sa okolo. Bola som sa schopná už pohnúť, keď už ničím iným aspoň hlavou. Upravil sa mi dychl. Snažila som sa pravidelne nadychovať a vydychovať. Bola to moja kamarátka Silvia. Bola to skutočne ona.
- Čo sa stalo?
Do miestnosti (nemocničnej) vbehli tri postavy v bielych plášťoch, dvaja chlapi a jedna žena. Nerozumela som tomu.
- Pani, pokojne ležte. Mala ste nehodu
- Kde je Michal? Môj manžel?
- Všetko sa dozviete.
- Je v poriadku?
- Prosím vás, nechajte nás teraz. – otočil sak Silvií a tá sa poslušne vzdialila na chodbu.
- Chcem hovoriť so svojim manželom.
- To bohužiaĺ teraz nie je možné. Ležte pokojne. Môžete vďačiť strážnemu anjelovi, za to, že vôbec žijete. Je to hotový zázrak.
20.
- Michal je mŕtvy.
- Je? – opýtala som sa so slzami v očiach.
- Bol na mieste ... – odvrátila pohľad v ktorom aj ona mala slzy. Nasledoval dlhý vzdych a vreckovka. Biela. Jemná. Hojaca. Nemôžem jej povedať, že som to vedela. Nemôžem. Vôbec nikomu ani o Jerrym ani o Chrisovi. Zošaliem z toho. Michal za nič nemohol tak prečo? Prečo práve on?
Je to Chrisová pomsta? Za mučenie? Za moje vlastné chyby a prešľapy?
Prečo mi Jerry nepomohol a bol tam na zadnom sedadle. Viem to. Cítila som ho. Som si istá. Neurobil vôbec nič.
Ale prečo?
Dnes to už viem. Jerry mal za úlohu nie ma chrániť, ale zariadiť, aby sa v mojom živote stalo to, čo sa má stať Tak ako to bolo predurčené. Vrátane prežitia a smrti.
Michal mal zomrieť a bol tam s nami preto, aby som ja prežila a on zahynul.
- Na mieste ... – pošepkala. – Aspoň netrpel.
- Čo Danka?
- Príde ťa pozrieť. – preriekla. – Dnes poobede. Ináč je u starej mamy a ... znáša to celkom dobre.
- Ani som mu na pohreb nemohla prísť. – usmiala som sa, ale bolo to s veľkým premáhaním a cez slzy.
- Zájdeme spolu ... až sa z tadeto dostaneš. Snáď to bude iba pár týždňov. – chytila ma za ruku, stisla, pohľadila. Potom ju pomalu presunula na moje brucho, akoby tam chcela cítiť pohyb. Nie .. .tak skoro nie, ešte je čas.
- Musíš sa z toho rýchlo dostať.
Prikývla som a urobila to isté. Bude to ťažké, ale zvládnem to, som odhodlaná.
- Je to neuveriteľné, ale ... dieťa to prežilo tiež.
Príde medzi nás. To ma momentálne drží nad vodou. Lekár to odhadol asi na ôsmy týždeň. Zázrak. Budem mať Erika. Druhé dieťa. Bude sa mať ako v bavlnke. Postarám sa o to.
21.
Asi o štyri týždne neskôr, keď sa môj stav zlepšoval a dokonca hrozilo, že za ďalší týždeň by ma mohli pustiť domov, som sa raz v noci prebrala. Hľadela som do tmy nemocničnej izby, cítila, ten tajomný zápach sterilina (ktorý som neznášala, lebo mi pripomínal školu). Odrazu prvý krát po nehode som pocítila prítomnosť kohosi ďalšieho.
Bol to ten dôverne známy pocit šteklenia na konci prstov, otáčajúci môj pohľad tam, kde ten „neznámy“ stojí. Nehmotná postava, z ktorej vybruje akási energia, podľa ktorej o nej viem - a dnes vo mne vyvoláva iba dobré asociácie.
Pocit tajomna zmizol. Zmizol strach, obavy a namiesto nich ostal silný pocit bezpečia, prítomnosti niekoho, koho milujem od nepamäti, bol so mnou keď som ako malá hľadala malé modré autíčko, keď som spadla z rebríka a zhodil mi slúchadlo od telefónu .. .aj teraz.
Stále nás niekto rozdeľuje.
Prišiel sa rozlúčiť?
Alebo je našému trestu koniec? Nie, ešte nie, ale neprišiel ani čas lúčenia. Prečo je tu? Chce mi niečo naznačiť? Ukázať?
Ten zhluk energie, nabitých častíc, ktoré majú svoj dôvod, tvar, inteligenciu a cieľ sa pohol ku mne, k mojej posteli. Normálne som ho dokázala sledovať, ako sa približuje zatiaľ, čo moje spolubývajúce na izbe spokojne odfukovali. Zo všetkých síl som sa snažila nenarušiť tú rovnováhu a interakciu medzi nami.
Dotkol sa mojej ruky. Bolo to príjemné. Trochu chladivé. A ten pocit sa začal šíriť k môjmu ramenu a odtiaľ sa pomaličky dostával do celého môjho tela. Akoby sa tá energia po mne rozlievala. Áno, rozlievala sa, dostala sa do môjho tela a to, čo som teraz prežívala sa dá slovami iba veľmi slabo opísať.
Intenzita toho zážitku dosahovala astronomických výšok.
Ja ťa ľúbim ...
Bola to iba halucinácia? Nie, nemohla. Bola som zobudená a cítla som sa báječne po zdravotnej stránke.
Bol to on. Skutočne on. Entita.
Po krátkej chvíli sa sústredila do môjho brucha. Tam akoby najviac žiarila akoby prenikala skrz. Chladivý vybrujúci pocit som prestávala cítiť na koži, ale vo vnútri ostával. Tam, kde mal svoj domov Erik.
Tam, kde sa cíti teraz najlepšie.
O chvíľku to plynule prestalo a opäť sme v izbe ostali iba samé. Čo to mohlo znamenať? Nikdy som nenašla postačujúcu odpoveď, ale jedno môžem smelo tvrdiť.
Myslím si to, ba dokonca som o tom presvedčená, že Chris vo svojej pomste opäť pokročil – bol to on, kto v konečnom dôsledku spôsobil Michalovú smrť. Či je už dokonané ťažko povedať. Možno to budem splácať ešte aj v ďalších životoch, no nikdy potom sa mi už oná nevoľnosť s pocitom, že moje telo ovláda niekto iný neobjavila.
A čo dieťa? Krásny zdravý chlapec. Erik. Vždy keď som sa na neho pozrela, vždy keď ma objal, keď mi dal pusu, alebo keď sa so mnou šalil, keď obdaroval okolie úsmevom na pehatej tvári lemovanej dlhšími ryšavými vlasmi s vôňou čistoty a nevinnosti ... keď som ho šteklila, keď sa smial, alebo keď jedol, alebo sa so mnou rozprával, nemohla som sa zbaviť pocitu – že z neho vyžarujú zvláštne a príjemné vybrácie, že oplýva dokonalou chladivou energiou na základe ktorej som kedysi dávno, dávno poznala lásku.
Ba dokonca – že on je tou energiou!
Je možné, že on je vlastne niečo ako reinkarnácia Jerryho? Ak je to tak, potom pevne dúfam, že náš osud – akýsi trest – je naplnený. Stále mi v pozadí s malou obavou ostáva fakt, že každý život to bolo iba na chvíľu. A tá veta, ktorú mi povedal kedysi dávno v ktoróm si minulom živote ...
Stále nás niekto rozdeľuje!
Ja ťa ľúbim ...
... Jerry.
... Erik.
KONIEC ŠIESTEHO DIELU
