XXX
Rose sa v noci zobudila na volanie prírody. Najprv len ticho pozerala do absolútnej tmy v strope a vnímala chlad na tvári, ktorý sa k jej telu nevedel dostať, aj keď sa všemožne snažil. Hrubá deka, ktorou bola prikrytá síce nevoňala novotou, ani pracím práškom, ale v tejto situácií jej to úplne stačí. Nevidela nič.. Na absolútnu tmu v noci si však nebolo tak ťažké zvyknúť. V horách neexistuje pouličné osvetlenie svietiace tak silno, že dokážete čítať veľké titulky na novinách.
Prvých pár noci možno mala trochu problém, nezvyčajná horská nočná tma ju trochu desila. Predsalen predstava, že si človek nevidí ani na nos nebola dva krát príjemná už len z bezpečnostných dôvodov.
Potom tu bol element, s ktorým sa snažila bojovať asi najurpútnejšie.
Čo som ti povedal ?!
Kým bol život v normálnych koľajach a všetko išlo tak ako v civilizovanej spoločnosti má ísť, svoj boj úspešne zvládala. No s novými podmienkami prišli aj nové, nečakané výzvy a tie staré sa odrazu tiež hlásili o slovo.
Čo som ti, kurva, povedal?!
Posadila sa. Jej bosé nohy sa dotkli studenej drevenej podlahy. Odhrnula deku a do tela sa jej zabodol chlad. „Ten kúsok cesty na záchod sa dá prežiť“ pomyslela si pretierajúc si oči. Otvorila ich. V tej tme presne naproti nej ležal Denis. Jeho rozkladacie kreslo bolo len pol metra odsunuté od jej postele, aby vznikla malá ulička. Zdalo sa jej, že ho na chvíľu vidí, aj keď veľmi dobre vedela, že až do okamihu ako škrtne sírkou a zapáli svoj príručný lampáš ho vidieť nemôže. Na oknách majú z bezpečnostných dôvodov okenice. Aj keby prírodné nočné svetlo z mesiaca svietilo tak silno, ako za splnu zvykne, v chate by bola tma ako v hrobe, presne taká aká nakoniec aj je. Nick spal v inej miestnosti. Neplánuje ho budiť.
Načiahla sa a pravou rukou nahmatala pod svojím vankúšom zápalky. Jednu z nich vybrala.
Keď už malý plamienok vytváral práve toľko svetla, aby mohla svoju cestu uskutočniť, vstala. Pred tým, ako sa pobrala na záchod, pozrela na spiace chlapča. Z jeho výrazu tváre nedokázala usúdiť, či spí, tvrdo spí (sotva) alebo či má len pro forma zavreté oči a snaží sa zaspať, tak ako obvykle.
Na malú chvíľu sa jej zdalo, že v tej posteli leží Richie. Možno sa tak na chvíľu zatváril, možno sa naozaj na neho podobal a možno v nej na tú chvíľu ...
... naozaj bol.
... skrslo len prianie, aby tam bol. Narovnala svoj ťažko skúšaný chrbát, vyšla z izby za doprovodu práskania drevených dosiek v podlahe.
Zavrela za sebou dvere na záchode, položila na žlto svietiaci lampáš na zem. Až teraz pocítila aká je v skutočnosti ustatá. zvraštila obočie a nemohla sama uveriť, akým stupídnym myšlienkam sa v poslednej dobe oddáva. Nastal povzdych.
- Rose, spamätaj sa! – povedala sama pre seba potichu. - ... lebo z toho zošalieš. – držala si ruky na obočí. Pokúsila sa prísť na myšlienku ako z tejto situácie von, ako sa vrátiť späť (v čase?) a pokračovať v normálnom živote, ktorý síce nebol ideálny, ale bol rozhodne lepší ako živorenie?
Ako takéto živorenie!
Stiahla si nohavičky, dvihla nočnú košeľu a sadla si na misu. Z tej únavy a z tých myšlienok si musela dať tvár do dlaní, načo na plné ústa zívla. Podvihla hlavu, ale keby si ju v brade nepodopierala, určite by odkvecla. Chvíľu si tú malú miestnosť osvetlenú slabučkým svetlom premeriavala.
- Čo som ti, do piče povedal ?!
Dívala sa dopredu, na miesto, kde sa dvere dotýkajú zárubne.
- Počuješ? Dívaj sa na mňa keď s tebou, kurva, hovorím!
Uprene sa tam dívala ...
- Zase si pil? Zase si sa ožral jak prasa?
... a predstavovala si, čo sa tam – ďalej – odohráva.
- No a čo? Ty sa pozri na seba! Ty mne ideš hovoriť aký som?
Bola tam len tma ...
- Kto je ti piča? Ha? Kto je ti piča? Choď si za druhou, keď sa ti nepáči, debil!
Hlas sa priblížil ako ráznym krokom prešla okolo. Dunivý zvuk ďalších nôh Rose hovoril, že aj druhá postava sa blíži. Snáď prejde okolo a pôjde ďalej. Tie kroky však už neboli tak sebaisté. Boli ako hlas. Išli slalomom.
- Jáááááj kurva čo je toto zase?! – do niečoho kopol. Rose sa podľa zvuku zdalo, že by to mohla byť papierová krabica, ktorú tam jej matka položila už ani nevie prečo. Snáď aby sa pokúsila ocovi spôsobiť infarkt, v ktorý možno aj tajne dúfala.
Zase bol ožratý a keď bol v tomto stave, agresivita v jeho správaní sa stupňovala. Najradšej by v tom momente odletela na Mars. Alebo na Mesiac (ach ako tam len musí byť krásne!). Alebo hocikam inam ... preč.
Ruky si z brady pomaly presunula vyššie. Narovnala prsty a s upreným pohľadom ...
... nie s upreným pohľadom, ale upreným roztraseným pohľadom, ktorý zabodla kamsi ku svojim nohám si zakryla uši. Aj tak všetko počula.
- Mal si si zobrať inú, ktorá by ťa živila a robila ti slúžku.
- Zase rozprávaš bludy. Kedy si ty pohla prstom? Ha? Len tie tvoje pojebané vázy ... a pojebané sklo. Povyhadzujem ti to všetko, kurva, počuješ?!
Znova kroky, ktoré smerovali (sebaisto) okolo dvier, tento krát na opačnú stranu a o niečo rýchlejšie.
Rose si ruky čím ďalej tým viac pritláčala o uši.
Čím ďalej tým viac sa triasla.
- Povyhadzuj si svoj bodrel! Máš tu deti, tak sa o ne, do riti, začni starať! Na čo si si ich urobil?
- Veď ty si ich chcela! A je to stále môj byt!! Môžete byť radi, že vás nepošlem na ulicu!! Budú tu moje pravidlá! Nie tvoje! Moje!
Aj druhý pár nôh sa rozhodol (slalomom) ísť podobným smerom.
... a Rose znovu pritlačila ...
... tak, že ju to až začalo bolieť. Na malíčkoch cítila, že žilky na spánkoch jej pomaly navierajú. Akoby si tým chcela spôsobiť odchod z tohto priestoru niekam do iného sveta, kde je pokoj.
Raz to spraví.
Áno, spraví. Utečie.
- DAJ NÁM POKOJ! POČUJEŠ? NECHAJ NÁS NA POKOJI TY HOVADO ALKOHOLICKÉ!
- Kto si ty??? Kto si ty, že mi hovoríííííš, komu mám ... JA ... dáááť pokoj?? Kto ...
Úder a výkrik
- ... si ...
ďalší úder a ešte väčší pretiahnutý výkrik.
- ... ty, ...
Pritlačila ...
- ... že mi ...
... tak, že si za chvíľu ...
- ... hovoríš ...
... asi rozpučí hlavu.
(tupý úder)
- ... komu mám dať pokoj?!
A tým unikne.
(plač a nezrozumiteľné prosby)
- Ha? Ha???
Preč ...
Stláčala sánky a zvraštila čelo. Už je koniec? Ešte nie? Netuší. Radšej ostane ešte chvíľu tu, zavretá sama so sebou. Medzeru medzi dverami a zárubňou ignorovala. Mohla by jej byť osudná. Mohla by ju dostať priamo tam do centra ... Tá medzera je tomu na vine, cez ňu k nej tieto zvuky prišli. Ona ich pustila dnu, Rose sa už nedokázala ubrániť. Ruky na ušiach boli málo platné. Len slabá obrana.
Kroky (slalomom), prešli zase naspäť a Rose pevne dúfala, že už sa nikdy nevrátia.
Z opačnej strany prichádzali vzlyky bolestivého charakteru, no vychádzali skôr z duše, ako z tela, čo spôsobovalo väčšie utrpenie a viacerým ľuďom, nie iba ich pôvodcovi.
Odvážila sa dať si ruky na kolená ...
(Snáď je už koniec.)
... a zamyslene prežívajúc tiež akúsi formu bolesti, ostala ešte chvíľu sedieť. Potom dvihla zrak ...
... od lampáša ...
... na miesto nenávidenej medzery medzi zárubňou a dverami ...
... ktorú osvetľoval slabý plamienok tak, že ju sotva rozoznala. Nepočula žiadne vzlyky. Len ticho, ktoré jej hučalo v hlave. O chvíľu, keď našla odvahu, vstala a obliekla sa. Snažila sa však to ticho udržať. Čo ak by sa kroky rozhodli vrátiť? Nie nesmú sa vrátiť. Už raz odišli, už im raz utiekla. Do ľavej ruky vzala kahanec. Otvorila dvere. Urobila prvý krok.
V tom zmeravela. Kútikom zorného poľa zbadala niečo, čo na toto miesto rozhodne nepatrí. Niečo ... zlé. Krvi by sa v nej nedorezal. Šija jej stuhla. Napriek jej odporu, pomaly otočila hlavu ...
Nikto tu nie je ...
V ľavo od nej stála malá bledá postava so sklonenou hlavou
Nikto (mŕtvy) tu nie je ... zopakovala panicky jej myseľ.
Opierala sa chrbtom o stenu. Na zátylku mala vlasy strapaté a špinavé od hustej červenej krvi. Stekala jej na krk a nechávala tmavú stopu. Zrazu postavička dvihla pohľad dohora. Ofina sa jej na mŕtvolne bielom čele odhrnula. Bol to jej brat. V očiach, uprených na ňu, mal slzy, strach, bolesť ... akúsi prosbu.
Richie?
Nemo na ňu pozeral. V tom pohľade videla samú seba. Prestrašene stisol pery a preglgol – presne tak si to pamätala, pretože u neho – teda lepšie povedané u toho, čo z neho nakoniec ostávalo – si nešlo nič iné zapamätať. Prekričalo to všetky, aj tie krásne zážitky, keď otec ešte nepil, keď aspoň zdanlivo bolo všetko v pohode. Jeho ústa nič nevyslovili, ale jeho duša sa nahlas pýtala preč. Nevedel kam, ale vedel, že chce preč. Niekam inam.
Kde ocko a mama nebudú na seba zlí.
Možnosť úniku skúšal hľadať v Rose. Z toho pohľadu išiel mráz po chrbte. Nie od strachu. Ale od neschopnosti brániť sa. A v neposlednom rade láska. Možno ešte živá, ale nie dlho ...
Bože môj čo ti to len robia? Ty si to všetko počul? Ty si počul ako si nadávajú, ako otec mamu zbil? Ako sa hádajú?“ pýtala sa v mysli.
Presne si tú chvíľu pamätá. Ako tam stál ...
Odrazu zaznel od vchodu do chaty akýsi zvuk. Richie pozrel tým smerom. Aj Rose obrátila hlavu. Znelo to presne tak isto, ako keď niekto z nich troch ide po doskách, ktoré tvoria podlahu. Prichádzalo to z vonku - od verandy. „Niekto tam je?“ prebehlo jej mysľou, ale nahovárala si, že sa jej to zdalo. Nick spí v tej miestnosti, snáď by sa na neobvyklé zvuky zobudil? Lenže zvuk sa zopakoval a Rose sa tento krát vážne preľakla.
