V tom cez poškodenú výplň okenice do chatky preniklo svetlo. Bolo to ostré svetlo ako z halogénového svetelného zdroja. Rose rýchlo urobila krok späť. Jej prízrak Richieho sa rozplynul. Dopomohla mu k tomu tým, že rázne fúkla do lampáša. Plamienok zhasol. Opatrne privrela dvere.
Nie ... je to horšie ... nezdá sa jej to.
„Nikto nevie, že tu sme, nikto to nesmie vedieť! My musíme Denisa ochrániť!“ povedala si. Modré silné svetlo osvetľovalo miestnosť aj chodbičku k toalete. Tancovalo po stenách, ako ktosi pohyboval baterkou. Rozšírenými očami to pozorovala skrz úzku medzeru ...
... ona je všetkému na vine!
... ktorú si nechala medzi zárubňou a dverami. Nezatvárala úplne. „Kto to je?“. Srdcový tep sa jej zrýchlil. Ten, kto sa takto pozerá do ich chaty určite uvidí Nicka. Spí priamo v prvej miestnosti. Vidí aj Denisa? Ten spí priamo naproti vchodu, ale je za stenou. Svetlo naposledy prebleslo a stratilo sa. Opäť ostala tma ako v hrobe. Tá, ktorá ju v prvé noci na tomto mieste trochu desila a teraz ju desila úplne najviac, pretože ukrývala niekoho kto o nich vie. A to je veľmi zle! Už tu nie sú v bezpečí! Chvíľu počula iba svoj výrazný dych. Ten bol neskôr opäť prerušený praskaním dreva, z ktorého je vyrobená podlaha verandy. Neboli to normálne kroky. Takto človek neodchádza ... Boli pomalé a akési ... nemotorné? Alebo až príliž motorné?
Ticho.
Ani len šušťanie trávy od odchádzajúcej osoby (osôb?). Nie je to normálne. Stále uprene pozerala na miesto, kde pred chvíľou videla medzeru medzi dverami a zárubňou. Chvíľu tak stála stŕpnutá strachom. Keď to pomaly prekonala, otvorila dvere, ktoré v krajnej polohe hnusne zavŕzgali v pántoch. Pomaly sa blížila cez chodbičku do miestnosti kde spí Nick.
- Rose, si to ty? – ozvalo sa náhle šepotom.
- Áno! – odpovedala mu to rovnako.
- Videla si to?
Prikývla, no uvedomila si, že takto jej odpoveď nedostal. „Hej, videla. Čo to bolo?“ nakoniec preriekla.
- Netuším.
- Niekto o nás vie?
- Pravdepodobne.
Prišla až k nemu.
- Sú preč?
- Sa mi zdá, že áno, počul som ich kroky. – na chvíľu stíchol – Čo budeme robiť?
- Ja tu neostávam. Zbalíme Denisa a vypadneme preč.
- Kam chceš ísť?
- Do mesta.
- Zbláznila si sa?
- A kam podľa teba máme ísť? Jedine tam nám môžu pomôcť! Nájdu nám iné miesto.
- Dostali sme Denisa preč z civilizácie, aby sme sa v prípade nebezpečenstva do nej vrátili? Veď to je samovražda.
- Nie. Poznám to tu. Pomôžu nám. Oni nie sú ako ...
- Prečkáme noc a ráno uvidíme, dobre?
- Bohvie, kto to bol! Čo ak sa medzi tým vrátia? Už vedia, že sme tu! Zabudol si snáď ...
- Nie, nezabudol. – stíchol načo po chvíli pokojne preriekol - Začína svitať. Počkaj aspoň do svetla.
Rose si ľahla, no bola v strehu. Sledovala poškodenú okenicu, ktorú mala priamo na dohľad. Nezaspala. Po chvíli vonku skutočne výrazne pribudlo svetla. Začal sa ich posledný deň v tejto chatke.
