XXX
Denis sa tiež prebudil na to svetlo. Vlastne ho zobudili tie zvuky pred tým. Keď dnu dopadol prvý lúč svetla, tancujúci na podlahe a stenách, už vedel.
Ani tu nie je v bezpečí. Možno si nejakú chvíľu naivne myslel, že existuje miesto, kde ho nemôže nikto nájsť a kde ho Rose a Nick dokážu ochrániť (vôbec veril im, veď ich nepoznal?!). Nemal však nikoho. Vôbec nikoho.
V tomto bolestnom a ťaživom poznaní, ktoré vyplávalo na povrch práve v tej krátkej chvíli si uvedomil relatívnosť a krehkosť svojej vlastnej existencie. V tomto pomätenom svete, kde neexistuje niečo ako bezpečie. Leda tak klamlivý pocit, ale ten je LEN klamlivý, aj keď chviľkami dokáže opantať a uspokojiť myseľ. Realita však skôr či neskôr príde a vráti poblúdenú dušu k sebe.
A že to vtedy nie je práve príjemné, presne tak ako teraz.
Naširoko otvoril oči, ako zviera v ohrození, keď sa snaží svojím najsilnejším zmyslom získať čo najviac informácií z okolitého prostredia. Zatajil dych. Čo ak by práve dych bol to, čo ho prezradí?
Oni to vedia!
Nehýbal sa.
Oni vedia, kde je!
Zopár krát sa nadýchol, ale iba veľmi pomaly, veľmi opatrne.
Je tak naivné myslieť si opak. Myslieť si, že pred nimi utečie. Nikto pred nimi neutečie!
Ruka, ktorú mal pod hlavou, viac a viac zatláčala prsty do vankúša. Nie, nebál sa. Aspoň nie tak, ako by sa bál niekto, pre koho je to niečo nové. To, čo cítil vychádzalo skôr z akéhosi pocitu „tak to je tá chvíľa, teraz to príde“. Možno dokonca v istom momente pocítil aj niečo krajne iracionálne, čo si neskôr vysvetlil ako pocit odovzdania. Keď niekto ide na popravu, ale už sa nebojí. Už sa ani nebojí, pretože vie, že by si strachom len túto cestu znepríjemnil, alebo dokonca už prešiel viac popráv a vie, že za tým príde ... za tou chvíľou možno dosť nepríjemnou ... príde niečo lepšie. Alebo jednoducho že tá chvíľa má iba obmedzené trvanie a skončí. A preto sa jej vlastne netreba báť, ale skôr ju so zaťatými päsťami a sánkami pretrpieť. Iracionálne to bolo hlavne preto, lebo Denis netušil či tá chvíľa bude trvať krátko, dlho alebo či bude mať vôbec niekedy koniec a netušil ani toľko, čo obnáša. Čo ho čaká?
Smrť?
Už to však zažil. Keď prišiel o otca. Alebo tomu len tesne unikol? Nie, nebál sa. Dookola si to potvrdzoval a srdiečko mu dávalo za pravdu. Kľudne a zmierene si bilo ďalej svojím prirodzeným stálym tempom. Hovorilo mu však, že dnes príde ďalšia zmena, dnes skončí, to čo v tejto chate trvalo istú dobu. Budú musieť utiecť, preč a pokúsiť sa prežiť, lebo nič iné im neostáva. To že odišli je ticho pred búrkou, vedel to. Videl túto krátku budúcnosť, videl ju v tom šere. Poskakujúci prichádzajúci od rozbitej okenice mu to ukázal.
- Boli to oni? – opýtal sa šepotom keď Rose vstala z postele a neistým krokom, možno trochu vystrašeným sa pobrala k Nickovi. Zastavila sa.
- Bojíš sa, že už tu nie je bezpečne?
Pokýval hlavou, že nie. Odpoveď poznala aj keď stála k Denisovi otočená chrbtom. V hlave jej skrsla spomienka na starú skladbu od Led Zeppelin. Baby I´m gonna leave you. Spomenula si aj na melódiu, aj keď iba letmo.
- Nebojím sa.
- Prežijeme! Dala som ti slovo a to dodržím.
- Ja sa nebojím smrti, ak si mala na mysli to.
Sklopila pohľad. Vzdychla a po nádychu, ktorý nasledoval, chcela niečo povedať, ale Denis ju predbehol.
- Smrti sa netreba báť. Bojím sa toho, čo je tesne pred tým.
- Možno bude lepšie ak na to nebudeme myslieť. Zatiaľ.
Mala pravdu. Len to situáciu zhorší. Nič netreba preháňať. Aj otec mu to kedysi hovoril.
- Utečieme dnes?
Rose mlčala. Pravou rukou sa chytila zárubne a jemne ju pohľadila. Podvedome si však predstavila akoby tam bol Denis.
Alebo Richie?
Nikto mŕtvy tu nie je!
- Cítim to.
- Čo cítiš?
- Už tu nie je bezpečne.
Ruka jej rezignovane padla dolu a buchla o stehno. Pootočila hlavu. Na moment sa Denisovi zdalo, akoby jej z pootvorených úst vychádzala para, čo by mohlo znamenať že sa tu výrazne ochladilo. Možno to však značí, že príde niečo nevysvetliteľné, záhadné, paranormálne ... oni. Bolot o iba zdanie. Zvláštne bolo to, že si to uvedomili obaja naraz.
- Poďme sa najesť. Máš hlad?
Uhol pohľadom kamsi pod jej posteľ, akoby si prial, že tie najväčšie strašidlá života a tejto doby budú práve tam. Pred tými by mal asi najmenší rešpekt. Aj to však Rose vedela úplne presne, nemusel na Denisa ani na chvíľu upriamiť svoj zrak. Bola s ním akosi zvláštne prepojená. Ako matka so svojim dieťaťom, ale trochu ináč. Svojim spôsobom silnejšie.
Nemal hlad. Nechcel jesť. Žalúdok mal zovretý, samému mu to možno neprišlo. Avšak rozhodol sa prekonať to. Musí z niekade získať energiu, pretože neskôr bude mať zdrojov na energiu veľmi málo. Ak nejaké vôbec budú. Rose ani Nick to nahlas nepovedali, chceli Denisa ušetriť, no netušili, že Denis vie viac ako si obaja myslia. Viac, ako stihli pochopiť, že môže vedieť za ten čas, čo ho poznajú a chránia. Denis má niečo, čo oni nemajú. Vie ...
Vie, že dnes budú musieť utiecť. Vie to síce len od chvíle, ako ktosi v noci svietil do chaty, ale od toho momentu to vie na isto.
Tak ako vedel v ten deň, keď prišiel o otca, že sa stane niečo veľmi zlé (a že bude musieť zas utekať), tak teraz vie, že tento deň bude ich posledný v tejto chatke. Je si vedomý aj toho, že Rose ani Nick o tejto schopnosti nevedia. Nikomu o tom priamo nehovoril. Je to jeho tajomstvo. Jeho svet. A ten si chráni.
