Keď zoberieme do úvahy, koľko komerčnej hudby sa produkuje, aká je pravdepodobnosť, že dvaja ľudia, nezávisle na sebe, mysliaci na jednu pieseň, naraz zistia, že táto pesnička je práve v tom momente hraná v rádiu?
V tomto článku sa venujem problematike náhod. Zážitok popísaný na úvod je takpovediac „malý“ a pri troche snahy by sa dal s použitím psychológie vysvetliť. Vo svete sa však dejú „náhody“, ktoré popierajú akúkoľvek logiku. Dostali spoločný názov – synchronicita.
V krátkosti - čo to je synchronicita? Ide o sled udalostí, ktoré nie sú navzájom kauzálne spojené, no vykazujú spoločnú logickú informáciu, ktorú na úrovni prežitia dokáže subjekt prijať a pochopiť – má pre tento subjekt špecifický význam. Jednoduchým príkladom kauzálnej súvislosti by mohla byť séria javov : 1. Pesnička hraná v rádiu, ktorú si následne (2.) subjekt začne pospevovať. Akauzálna súvislosť je v našom príklade situácia, keď jav 2. bez zjavnej príčiny bezprostredne predchádza jav č. 1..
Trochu z histórie
Pojem zaviedli švajčiarský psychológ Carl Gustav Jung a fyzik Wolfgang Pauli v roku 1952. Vo svojom výklade synchronicity sa Jung opiera o niekoľko vlastných skúseností, najmä o skúsenosť s rybou, ktorá sa mu vo viacerých podobách „pripomenula“ počas jedného dňa. Za synchronné udalosti považuje napríklad aj sny, ktoré ak nájdu korešpondenciu s nadchádzajúcou udalosťou, hovoríme o déja vu – pocite zažitého. Pri skúmaní synchronicity sa Jung opiera o pokusy so zenerovými kartami. Za predchodcu Jungovej teórie je považovaný Paul Kammerer, ktorý zaviedol pojem „zákon sérií“ v roku 1919. Synchronicitou sa zaoberajú aj českí vedci, napríklad Stanislav Komárek, ktorý zaviedol navyše pojmy syntopicita a synmorficita. (Zdroj : http://cs.wikipedia.org/wiki/Synchronicita)
Kontroverzný pojem
Synchronicita je však z vedeckého pohľadu predsa len ťažko uchopiteľná. Nie je vhodná na vedecké skúmanie. Takúto sériu javov nie je možné experimentálne navodiť ani zopakovať. Nie je možné tieto javy exaktne preskúmať. Synchronicita je bezpodmienečne naviazaná na vnímanie človeka – bez prvku vedomia „pridaná hodnota“ takejto skupiny javov neexistuje. Vzhľadom na selektívne vnímanie a selektívnu pamäť človeka je niekedy náročné tieto javy vôbec pravdivo a dôveryhodne zdokumentovať. Balansujeme tak na hranici reálneho sveta a ľudskej fantázie.
Nenechajme sa pomýliť!
Na prvý pohľad isté prvky synchronicity vykazujú rôzne druhy veštenia a snov. Táto oblasť je príliš hmlistá a skeptici ju právom kritizujú. Či už používame guľu, kávové zrnká, hviezdy alebo vojnu mravcov v televíznom prijímači - náš mozog tu využíva práve spomínané selektívne vnímanie, ktorým sa snaží eliminovať chaos. Ešte zo živočíšnej ríše vie, že v chaose je problém prežiť. Neexistujú v ňom opakujúce sa vzorce, pomocou ktorých sa vieme správať a predvídať. Pokiaľ sa stretneme s „chaosom“, náš mozog má tendenciu na základe selektívneho vnímania odfiltrovať len tie informácie, ktoré zdanlivo dávajú zmysel a doplní ich informáciami, ktoré má uložené v pamäti. Tým vytvára jemu známy logický vzorec. Takto inak chaotické tvary, napríklad mrakov, dostávajú svoje mená, v chaotickom rozložení zrniek kávy môžeme vidieť obrazy a podobne. Keď k tomu pridáme nedokonalú pamäť – ktorá si z takto videného obrazu opäť zapamätá len časť, je možné, že v budúcnosti sa stretneme so situáciou, ktorá sa zdanlivo nápadne podobá tomu, čo sme pred tým „videli“ ako proroctvo.
Túto teóriu podporuje aj fakt, že pri pokusoch o veštenie nie sme schopní definovať detaily ani čas, kedy sa udalosť stane. Podobne je to aj s proroctvami od Nostradama. Sú natoľko zahmlené, že ich je možné aplikovať takmer na všetko. Jasný obraz, podobný skutočnosti v nich vidíme až vtedy, keď sa nejaká udalosť stane. To však pri troche fantázie dokážeme aj z akéhokoľvek zložitejšieho vzoru koberca. Je otázne teda, či ide o javy s prvkami synchronicity alebo je to iba výsledok nedokonalých schopností ľudského mozgu? Opusťme teraz labilnú plošinu predpovedania, na nej sa rozhodne ďalej nedostaneme.
Čo takto víťazstvo v lotérií alebo v televíznej súťaži? Ani tu cesta nevedie. Pravdepodobnosť a štatistika presne určujú koľko pokusov by malo byť v priemere vykonaných, aby boli uhádnuté všetky čísla. Keď si uvedomíme koľko ľudí podáva tikety každý deň a v koľkých rôznych lotériách, je jasné, že občas sa niekomu podarí vyhrať. Nevykazuje to žiadne prvky „tajomnej a logiku popierajúcej“ náhody. Tak isto rôzne súťaže. Pravdepodobnosť z pohľadu účastníka pri náhodnom žrebovaní závisí od počtu súťažných lístkov. No z pohľadu organizátora je to úplne jedno, u neho máme istotu, že niekoho vytiahne a ten niekto vyhrá. Opäť tu neexistuje nič, čo by popieralo logiku.
Príklady „náhod“.
Ako sa teda môže synchronicita prejaviť? Po definovaní pojmu v úvode si teraz popíšme niektoré konkrétne a v literatúre často sa vyskytujúce príklady synchronicity:
Typickým a často uvádzaným príkladom je príbeh Francúza menom Dechamps a hrozienkového pudingu, ktorý nepochybne hral v jeho živote veľkú úlohu.
Keď bol Dechamps malým chlapcom, pozval ho istý monsieur de Fortgibua v Orleans na hrozienkový puding. O niekoľko rokov neskôr si chcel hrozienkový puding objednať v jednej parížskej reštaurácií, no neuspel pretože posledný bol pred malou chvíľou predaný – monsieurovi de Fortgibue. A do tretice – o niekoľko desiatok rokov neskôr sa Deschamps zúčastnil hostiny, ktorej súčasťou bolo aj podávanie hrozienkového pudingu. Keď s humorom poznamenal, že mu chýba už iba monsieur de Fortgibua, v tej chvíli sa na prahu dverí objavil zmätený starý muž. Tvrdil, že si splietol adresu. Bol to monsieur de Fortgibua.
Niektoré série udalostí hraničia s komikou. Roku 1985 sa angličan John Stott stal účastníkom dopravnej nehody. Haváriu vyšetroval seržant Walter Stott a ako s poistným prípadom sa ňou zaoberala agentka poisťovne Tina Stottová. Samozrejme nemôžeme zabudnúť ani druhého pôvodcu nehody, ktorého meno je John Stott. Na záver treba dodať, že Sttotovci, zúčastnení v tomto prípade nie sú príbuzní. (zdroj : Blog užívatela Ivlu na servery birdz.sk článok Synchronicita – kronika prapodivných náhod)
Známky synchronicity vykazujú aj mená niektorých ľudí v spojitosti s ich zamestnaním. Takým je napríklad psychiater Vražda, chirurg Mäsiar, v Čechách operuje ďalší chirurg menom Řezník, pekár Nejezchleba, policajná hovorkyňa Zatloukalová, psychiatrička Drbová, miss ČR Šeredová alebo študent bývalej Vojenskej leteckej akadémie (v tom čase samozrejme vojak) Pištoľ. Jeho nadriadený sa volal Bomba.
Niektoré náhody naháňajú strach. 5. decembra 1660 sa v Doverskej úžine potopila loď. Jej potopenie prežil jediný muž Hugh Wiliams. Presne o stodvadsať rokov neskôr sa na rovnakom mieste potopila ďalšia loď. Opäť prežil jediný muž menom Hugh Wiliams. Do tretice 5. decembra v roku 1860 sa potopila loď s 25 cestujúcimi na palube. Opäť prežil jediný muž menom Hugh Williams. Opustíme 5. December, toho už bolo dosť! Piaty august sa stal osudným pre parník na rieke Temža. Stroskotanie nikto neprežil s výnimkou malého chlapca Hugha Wiliamsa. A nakoniec 10. júla 1940 zasiahol britský trajekt mína. Udalosť sa stala osudnou pre celú posádku. Pardón, pre celú nie! Prežili dvaja muži - strýko a synovec. Obaja sa volali Hugh Wiliams. Pravdepodobnosť takejto série udalostí s práve takýmto priebehom si viete všetci domyslieť.
Azda najpodivnejšiu zhodu náhod popisujú autori Jenny Randlesová a Peter Hough vo svojej Encyklopédií nevysvetliteľného (Mustang, Plzeň 1996). Príbeh sa stal autorke Jenny v máji 1983. Jenny moderovala v liverpoolskom rádiu program, v ktorom každý týždeň na ploche asi desiatich minút rozoberala rôzne nadprirodzené úkazy. Na konci jedného vydania Jenny ohlásila, že o týždeň sa bude venovať synchronicite. Cez víkend sa stala zvláštna vec. Neďaleko došlo k ozbrojenej lúpeži a páchatelia zanechali automobil, ktorým pôvodne utiekli, priamo pred Jenninými dverami. Nevedeli, že naproti býva dôstojník kriminálnej polície a tak sa Jenny náhodou zapojila do policajného vyšetrovania. O niečo neskôr sa Jenny vydala do Liverpoolu natočiť reklamný šot, ale kým odišla dostala telefonát. Občas takto poslucháči jej programu ohlasovali pozorovania UFO. Teraz niekto z Merseyside ohlásil, že nadránom videl padať hviezdu z neba. K zdanlivo dvom nesúvisiacim udalostiam sa pridala ďalšia. V nahrávacom štúdiu sa Jenny dozvedela, že na neďalekom železničnom priecestí dvaja mladíci bez zjavného dôvodu odstavili svoje motocykle a vbehli na železničnú trať, kde prišli o život pod kolesami nákladného vlaku. Zmätená Jenny prešla všetky správy pripravené na spravodajstvo a zistila, že udalosť sa stala približne v čase, keď človek, ktorý jej telefonoval, videl padať hviezdu. Je možné, že dvaja nešťastníci, ktorí sa rovnako stali svedkami divadla na oblohe odstavili svoje motocykle a zaujatí „hviezdnym“ predstavením neopatrne vstúpili na železničnú trať? Jenny chcela na celú vec zabudnúť. Sériu príhod povedala svojmu kolegovi Brianovi Fordovi, ktorý spolupracoval na jej programe. Pri otázke, či má kontaktovať políciu vošli do štúdia dvaja uniformovaní policajti. Jenny to pokladala za odpoveď. To však nebolo všetko. Pri ceste domov sa jej dostali do rúk noviny, ktoré oznamovali nový album od skupiny The Police s názvom Synchronicity. O niekoľko týždňov neskôr sa titulný singel dostal na prvé miesta rebríčkov hitparád. Keď si uvedomíme predchádzajúci príbeh, je názov skupiny, albumu a text singlu doslova mrazivý – „A star fall, a phone call, it joins all – synchronicity“ (v preklade „Padajúca hviezda, telefónny hovor, to všetko spája synchronicita“).
Týmto príbehom som sa inšpiroval pri písaní novely Entita, ktorú môžete nájsť tu, na mojom blogu. Môj príbeh je samozrejme vymyslený. Blog neobsahuje prvú kapitolu, tú nájdete na webe www.citanie.madness.sk.
Ani pán Stuart Gordon neostáva pozadu. Vo svojej knihe Paranormálne javy (The Paranormal, London 1992) popisuje pod heslom „Vesmírny vtipálek“ niekoľko nasledujúcich udalostí. V roku 1911 boli v Greenberry Hill obesení za vraždu Sira Edmundbury Godfreya traja muži – Green, Berry a Hill. Tak isto spomína prípad zlodeja, ktorý sa pokúšal vykradnúť obchodný dom v Barnslay v Yorkshire a zistil, že sa v ňom koná stretnutie detektívov obchodných domov. Zaujímavý je aj prípad essexského policajta Petera Moscardiho, ktorý sa s novým osobným číslom 40166 pochválil svojmu kamarátovi. Keď neskôr kontroloval továreň, z neznámych príčin nezamknutú a s rozsvieteným svetlom, zdvihol vyzváňajúci telefón a prekvapený zistil, že na druhej strane je kamarát, ktorý vytočil 40166.
Zhrnutie
Aj napriek nemožnosti exaktne preskúmať logiku popierajúce náhody, z početných a (snáď dobre) zdokumentovaných prípadov sa dajú vysledovať spoločné charakteristiky :
1. Neexistencia priameho kauzálneho prepojenia sledovaných javov (napríklad pri potopeniach piatich lodí v priebehu 300 rokov).
2. Existencia logického prepojenia, ktoré dáva subjektu zmysel (v prvých troch prípadoch sa lode potopili na rovnakom mieste, v rovnaký deň a mesiac a vo všetkých prípadoch mali všetci zachránení rovnaké meno)
3. Často je skutočná príčina a zmysel schovaný pod rúškom tajomstva (Fakt, že všetci zachránení mali rovnaké meno je síce zaujímavý, no jeho podstata, dôvod, príčina aj následok nám zostávajú neznáme).
4. Javy, ktoré nesú rovnaký znak, ale nie sú spojené kauzálne, dokáže pochopiť len človek, ktorý jav prežil alebo je s ním oboznámený. To nás vedie k záverečnej otázke, či synchronicita existuje aj mimo priameho vnímania vedomím a pokiaľ áno, ako môžeme existenciu serií takýchto javov dokázať?
Náhody sa stávajú. Bolo by veľmi jednoduché alibisticky zamiesť sledovanú problematiku pod koberec tvrdením, že popísané udalosti sú vymyslené. Bude náš svet potom ľahšie uchopiteľný? Prestanú existovať udalosti popierajúce logiku?
Pripusťme, že popísané udalosti sa stali. Možno sme aj tak pri skúmaní synchronicity na úplne zlej adrese a hľadáme tak odpovede, ktoré neexistujú. Možno sú to skutočne len nič neznamenajúce náhody a ako takými sa nám s nimi neoplatí zaoberať. Možno však tieto série javov naznačujú, že v ľudskom vedomí existujú úrovne o ktorých netušíme. Ktorých vonkajším a pravdepodobne minoritným prejavom sú tieto náhody a ktoré by nám mohli dať odpovede na nezodpovedané otázky o našej psychike.
© Ing. Ľuboš Zahradníček
