Keď som ju nevedel nikde nájsť, tíško som sa prikradol pod veľkú čerešňu uprostred dvora. Sedela tam bez pohnutia, len vztýčená ruka kolmo prepichujúca vákuový pokoj, pomalými pohybmi opisovala snové elipsy. Drobné lupene jej sladko padali do vlasov tak, že vyzerala ako zasnežená kráska. Nedalo mi to, nuž som sa zviezol popri mladej kôre až na zem. Tíško si pohmkávala mne známu melódiu.
"Skrývala sa v skorom ráne, čerstvo napadanej rose.
Odetá len v plavých vlasoch, mala nohy bosé."
Síce bola ešte veľmi malá, oči mala plné nepopísatelnej múdrosti. Mohol som sa akokoľvek snažiť, strhávala z môjho tela vrásky, zanesené kusy každodenných problémov , 'nesmieš', 'musíš', 'mal by som' ako lístie dopadalo celkom na dno.
"V správny čas, až slnko bude mútiť mraky ;
narastú jej páperové krídla, aké mávajú len vtáky. "
Mátala ma predstava, že raz prídem späť domov a ona tu už nebude. Viem, ľudia sa ma snažili pripraviť na jej odchod, dokonca aj sama dokázala vytušiť čo sa deje v mojej hlave. Jedno popoludnie sa vytratí, celkom rozplynie dostratena, ostane po nej len trpká chuť nedozretých jabĺk.
"Veciam, čo ponúkal jej svet, napokon odolá.
Nik ju nevidel. A možno ani nikdy nebola."
Veril som jej však každé slovo a gesto. Aj to, že bola drobnou vílou, raz nájde vchod do ulity a zachráni sa. Aspoň ona.
