Kubánsky denník – časť prvá: z Prahy do Dusseldorfu

 Čo robí dospelý, racionálne zmýšľajúci a zodpovedný človek v dnešných nepokojných dňoch? Snaží sa zostať zamestnaný, zarába peniaze a dúfa, že táto bláznivá krízová doba čím skor skončí. Našťastie, nikdy som nebol dospelý, racionálne zmýšľajúci a zodpovedný... A tak som z práce, ktorá nebola z najhorších a bola dobre platená, ale po 2 rokoch ma prestala baviť, dal na konci júna výpoveď a o povinné 2 mesiace a 10 dní neskôr som už smeroval na Kubu. Na 3 týždne. História ma oslobodí...

 A tak teraz, 2 týždne po príchode, dojediac poslednú tabletku antibiotík (inu, súčasná zima zaskočila moje kubánskymi horúčavami zhýčkané telo), mám konečne čas a silu spísať tých pár poznámok, ktoré mám na papieri a skúsim sa rozpamätať na ten zbytok, ktorý mám (opäť veľmi nezodpovedne) uložený v hlave. Ak sa vám teda budú zdať informácie chaotické a neprehľadné, chyba nie je vo vašom prijímači.

8. a 9. september 2009

 A to som si myslel, ze Dusseldorf bude strašný „vopruz“! Namiesto toho sedím osprchovaný a najedený na hostelovej izbe, ktorú zdieľam s tromi osemnásťročnými španielkami z Barcelony. Z toho jedna je celkom pekná (na Španielku), druhá je tiež celkom pekná (dokonca aj podľa slovenských kritérií) a tretia je nejaká aziatka. Čo tu robí tá vnučka Hočimina v ich spoločnosti, netuším. Ale späť k španielkam – že sú pekné vďačia pravdepodobne svojmu veku. O 5 rokov im zrastie obočie, narastú fúzy a k ich 160 cm už tiež asi veľa nepribudne – to už potom bude iná pesnička. Čo pesnička, to už bude úplne iný hudobný štýl...

 Ale načim by bolo začať od začiatku. To si iba moja ješitnosť nemohla dovoliť nevyužiť ten jemne bulvárny úvod ;) A vlastne je to spôsobené tým, že až teraz som sa dostal k spisovaniu poznámok, pamätí a zážitkov z expedície s pracovným názvom „Príliš veľa Kuby – Zajkova smrť“. Perspektívneho kandidáta na pozíciu „cestovateľský zápisník“ som totiž nestihol kúpiť v Prahe. Tak mám A6 formát v tvrdej väzbe so slnečnicou na obale. Z Dusseldorfu. Za 1,25E. Hmm...

 Ok, dosť bolo bľabotania, vivat chronológia! Najhoršie na tom však je, že sa mi chce strašne spať. Pretože pár nocí dozadu som toho tiež veľa nenaspal. V noci z pondelka na utorok som oplácal pozvanie, ktoré som vraj dal niekde v druhej tretine fľašky portského, ktoré sme k nášmu zdraviu užívali asi o tretej v piatkovo/sobotné ráno spolu s moskovčankou Ľudkou a stokilovým sibírčanom Alexom. Po dorazení lahodnej sedemdecky som sa s ospravedlnením vyparil, pretože o 10 hodín som sa mal stretnúť s Martinom v mamutovi, že zalozíme a on mi prinesie adaptér na americkú (= kubánsku) zástrčku. O desiatej (a potom opäť o pol jedenástej) som sa zobudil čulý ako rybička. Následne mi Martin dal vedieť, že on sa včera rozbil úplne že strašne a či lezenie nepresunieme na 18:00. Že ok. A potom, či nedáme radšej na ôsmu. Že ok. A potom, či nedáme radšej v nedeľu. Že ok, ale to už som sa rehotal ako blázon :D

 Celý víkend som teda robil to, čo predchádzajúce 2 týždne - zúrivo klikal po internete a vyzobával relevantné informácie z asi všetkých cestovateľských zápiskov venovaných Kube, ktoré kedy na sieti boli, sú a aj budú.

 V nedeľu sa o svoje práva prihlásila ruská menšina a tak som musel svojmu slovu hostiteľa dostáť. Rusákov, očarených krásami Moravy a práve sa navrátivších z vinobrania v tejto lokalite, som ale ukecal aspoň na pondelkový večer (pché, my nezamestnaní si takéto bohapusté hýrenie môžeme kľudne dovoliť aj cez pracovný týždeň! A následne dospávať v (ne)pracovnom čase)

 Sovietski delegáti teda prišli, stiahli sme 5 fliaš toho najlepšieho, čo sa v našej pracne, ale s láskou budovanej vinotéke našlo a noc sa plynule pretiahla do skorého rána. Budík o 11stej, ktorý si z našich nenávistných pohľadov nič nerobil, sa konečne premenil v budíček okolo tretej. Ešte krátky (asi hodinový) brunch v čínskej reštike a keď som konečne odprevadil Ľudku na metro, bolo 16:00. A ja som začínal tušiť, že je zle...

 Zúfalo som sa teda snažil dokončiť asi 5 rozpísaných dokumentov, dohodnúť si finálne ubytko na Kube s Marylin a nahádzať na jednu kopu veľkú množinu vecí, z ktorých prísnou (a niekoľkonásobnou) selekciou zostalo vecí iba o máličko menej. Vtom sa z práce vrátil Heman a mňa napadlo – veď ja stále nemám cestovné poistenie! Ok, blbá asociácia, ale aj tak som ako s vrtuľou v zadku upaľoval do Generali. Jedna z výhod bývania v centre Prahy je aj tá, že máta všade blízko... Nakúpil som ešte nejaké potraviny a keď som o 21:00 finišoval moje extrémne extrahované poznatky z netu, zostávalo mi iba jediné – niekde si ich vytlačiť. A potom sa konečne začať baliť. Spomínal som už niekde, že bus z Florencu mal odchod 23:55? A spomínal som už niekde výhody bývania v centre? ;) O pár minút som už maturoval na I. P. Pavlova a snažil sa vytlačiť poznámky, čo sa mi po veľkom trápení a menšej (ale o to dôležitejšej) pomoci personálu podarilo (aké z toho plynie ponaučenie? Návod na použitie treba čítať až DO KONCA). Zastavil som sa ešte v Tescu pre cestoviny (kto nemá v hlave, má v nohách) a Hemanovi pre Coca-colu a o 22:00 dofrčal domov. Už jemne v strese. Heman nad tým iba pokrútil hlavou, poďakoval, prevzal kolu, dolial si ju do pohárika s rozpitou škótskou s ľadom a šiel sa ďalej venovať svojej internetovej mlátenici...

 S hlbokým povzdychom smerujúcim k očividnej nekoherentnosti rozloženia spravodlivosti vo vesmíre som sa konečne dal do balenia. Finálna kôpka, opustená pred pár hodinami, prešla ešte niekoľkými cyklami redukcie, takže nakoniec tam zostal spacák, všetko jedlo, všetky lieky a toľko oblečenia, koľko sa zmestí. Aj tak budem mať problém vysvetliť očividnú nadváhu môjho batohu nad povolených 20 kg. Svoje argumenty budem asi musieť podporiť aj niekoľkými euráčmi podľa platného cenníku. Ach jaj...

 Keď som sa o 23:20 konečne (po krátkej rozlúčke so spolubývajúcimi a so zahnívajúcou zeleninou na Facebook-u) vytrepal z bytu, spadol mi kameň zo srdca. Ale to len preto, aby sa na uvoľnené miesto dostal iný, vačší a ťažší – už len 35 minút! A keď bus nestihnem, zbohom Kuba! (ešte dobre, že moje čierne chvíľky nikdy netrvajú dlho :)

 Keďže mi pred nosom zdrhla tramvaj, VEĽMI rýchlou chôdzou, s 1000kilovým batohom na chrbte som zašľapal rekord a o 23:27 som bol v metre na Pavláku. Nasledovali 3 mučivé minúty, počas ktorých si moja utrápená myseľ dokázala vymyslieť presne 374 dôvodov, prečo by metro nemalo ísť. Ale ujo strojvodca nedostal infarkt ani mu do koľajiska nevbehol pes ani žiadny z cestujúcich nezatiahol za ručnú brzdu, pretože sa jeden z nich premenil na mimozemského votrelca a nezačal ostatným metrovou slamkou zo sangrie vycucávať mozog ľavým uchom (fantázia dokáže byž niekedy nepríjemne detailná) a ja, spotený ako solárny panel a s jazykom vyplazeným po kolená, som dofrčal na Florenc 23:40 a s prehľadom som sa postavil na nástupište č. 2. Poslušne som celú moju batožinu odovzdal ujovi vodičovi, ten ju uložil do podlapubia a 23:52 som už sedel na svojom mieste. O 23:55 sa nič nestalo. O 00:00 sa nič nestalo. O 5 minút – tiež nič. Je 00:10, autobus stojí, motor spokojne pradie a už i vyšťavenému a stále_sa_chytiť_dych snažiacemu mne začína pomaly dochádzať, že „SOMETHING IS WRONG“. Hurá, o 00:15 do busu naskakujú traja neprebudení oneskorenci a v spotených rukách previnilo žmolia rozjedené bagety. Za výstrahy „Příště vás tady necháme!!!“, adresovanej ako meškajúcim, tak preventívne i zbytku osádky, konečne vyrážame – smer Dusseldorf!

 O 15 minút začínam mrznúť a jediná mikina, ktorú mám, je zastrčená na dne batohu a ten je bezpečne zamknutý v batožinovom priestore SA autobusu rútiaceho sa po diaľnici na Plzeň (takýto vyčerpávajúci opis situácie uvádzam iba preto, aby sa do mojej situácie dokázali vžiť aj tí čitatelia, ktorí ešte nikdy autobusom necestovali).

 A vlastne aj mikina (a.k.a. „bumbajka“ a.k.a. „trigovica“ – ech, užili sme si srandy, keď sa na vysokoškolských chatách pozliezali ľudia z rôznych kútov našej krásnej domoviny a kúsok tej svojej domoviny priniesli vydestilovaný vo fľašiach bez etikety...) ...ehm, ale späť k mikine – tak tú som si zobral na dôrazné upozornenie a doporučenie kubánskych cestovateľov, že v lokálnych spojoch spoločnosti Viazul sa vodiči snažia prítomných turistov umraziť a v týchto dopravných prostriedkoch je priemerná teplota asi 15 stupňov Celzia. Preto je fajn si so sebou zobrať ničo s dlhým rukávom – najlepšie pápervú expedičnú vetrovku. Prečo ma ale nikto nevaroval, že SA školí svojich vodičov v podobnom duchu?! No radost až na kost...

 Pri srdci ma síce hreje 284-tá repríza „Jak básníci přicházejí o iluze“, ale ani toto vnútorné teplo (aaach, Jeskyňka) nedokáže dostatočne dorovnávať výsledok kalorickej rovnice môjho okolia a ja sa pomaly začínam pohybovať smerom od červených čísiel, čo v tomto prípade nie je dobré vôbec ale vôbec!

 O druhej v noci máme prvú cik/cig-pauzu. Snažil som sa prechádzkou k čerpacej stanici trošku zahriať a prípadne zakúpiť notes na založenie denníka, ale bol som 2x neúspešný. Notes nemali a kedže bola vonku zima ako v ruskom filme, ešte som aj dobre vymrzol. Inu – keď sa darí, tak sa darí...

 2:45 – básnici sú už dávno dopozeraní a moje telo si povedalo, že menej bolestné bude zomrieť chladom v spánku a tak i napriek tomu, že vlhkosť vyzrážaná na prednom skle pomaly začína inovatieť, podarilo sa mi zaspať. Keď tu zrazu – z lodného mikrofónu zaznie hlásenie, že je pred nami nemecká pasová kontrola! Doprdele, tak načo máme ten Šengen?! Nemci prišli, pustili do éteru jeden „gúten mórgen“ a po dvadsiatich minútach nás pustili ďalej (pretože NIEKTO – a tentoraz výnimočne nie ja – mal pas v kufri v kufri autobusu). Akože 3. ríša musí byť furt volačo extra?! Šajze!

 Nakoniec som ale opäť zaspal, iba občas budený mátožným hlasom stewardky ohlasujúcim momentálnu polohu. Nič iné okrem spánku sa aj tak robiť nedalo, pretože filmy sa v noci nepremietajú a potemnenú panorámu krajiny som si skrz zamrznuté predné okno vychutnať nemohol. Na 2 veci mi bolo moje luxusné sedadlo číslo dva...

 Do Dusseldorfu sme prišli presne podľa plánu. Našiel som vlakovú stanicu na letisko (ehm, bola hneď za rohom…) a sic by som to s (miernym) prehľadom dal ešte v ten deň, do Nemecka som radšej prišiel o 24 hodín skôr. Pre istotu - jeden nikdy nevie, čo sa môže na takej ceste stať. A vôbec nezáleží na tom, že na diaľnici sa sangriové slamky zháňajú veľmi ťažko... V turistickom informačnom centre som teda začal pídiť po nejakom ubytovaní. Mal som síce nejaké vytipované už z Prahy (noc za 22E v dormitory), ale veď prečo sa nepoinformovať o lokálnych možnostiach. Mladá nemka s obrovským herpesom mi poradila za 20E, ktorý bol navyše kúsok od stanice. Napadlo mi ešte vymeniť si české koruny aspoň za 200E a cena na tabuli bola viac než priaznivá – 1E za 22CZK. Hmm, lepší kurz ako v Prahe?! Ale povedal som si, že to skúsim ešte porovnať s nejakou bankou.

 Obložený informačnými letákmi a mapou som nakoniec hostel našiel, zaplatil 18E za noc v 6 posteľovej izbe (wow :) a kedže bolo poludnie a posteľ mala byť hotová až po tretej, nechal som si batoh v úschovni (vtedy mi to prišlo ok, ale teraz, keď si spomeniem, že som nechal v nestráženej odomknutej miestnosti na polici svoj batoh, kde som mal polovicu peňazí, letenku a ostatné drobnosti, uff...) a vyrazil poznávať pamätihodnosti Dusseldorfu.

 Dusseldorf je pekné mesto a celé aj s nakupovaním na Kö sa dá obehať vo veľkej pohode za 1 deň. Prešiel som sa k TV veži (ale vyliezť som na ňu chcel, až keď sa vrátim z Kuby), okolo nejakej presklenej Tör až k Media Haus-u a potom popri rieke späť do centra. Pochodil som všetky pamiatky na mapke (ehm, jemne poblúdivší) a kúpil si tradičnú Curry-würst a (konečne!) aj denníček a okolo pol šiestej som dorazil do hostela. A po vstupe do izby na mňa prekvapene hľadeli tri páry tmavých očí, ako som už bol spomínal na začiatku.  Vliezol som do sprchy a po krátkej konverzácii nesúcej sa v nasledujúcom duchu:
Ja: „ Ahoj, čo robíte v Dusseldorfe? “
Barcelončanka: „ Spíme v hosteli. “
Ja: „ Ok, a prečo ste v hosteli? “
Barcelončanka: „ Lebo je blízko letisko. “
Ja: „ A kam letíte? “
Barcelončanka: „ päť do Barcelony. “
Ja: „ Barcelona? Super, tam som bol a mám tam sestru (ehm, už nie, momentálne je niekde v Bretónsku)“
Barcelončanka: „ Hmm... “
Ja: „ A kde ste boli? “
Barcelončanka: „ V Belgicku, Holandsku, a tak... “
Ja: „ Heh, na čokoládu a trávu? “
Barcelončanka: „?!“
Ja: „ Ehm, to bol vtip... “
Barcelončanka: „ Hmm... “
Ja: „ Ja idem na Kubu! “
Barcelončanka: „ Hmm... “
Ja: „ Ehm, a kedy letíte? “
Barcelončanka: „ Zajtra ráno o šiestej. “
Ja: „ Aha, takže to ma dnes veľa po španielsky asi nenaučíte, čo? “ (čitateľ odpustí, starý pán sa snažil byť opäť vtipný)
Barcelončanka: „ Ani nie, lebo na Kube sa hovorí inou španielčinou a my sme z Barcelony a tam sa hovorí katalánsky... “
Ja: „ Hmm... “

 V tomto momente som už aj ja pochopil, že nemá zmysel dialóg ďalej rozvíjať a dal som sa do ustieľania postele (pre obliečky som sa musel vrátiť na recepciu, pretože mi ich zabudli dať) a písania denníka. Následne, ešte stále dumajúci nad tým, že „na Kube sa hovorí inou španielčinou“ (čo tým asi myslela?) som sa navečeral, písal denník ešte si do pol desiatej a potom zaľahol, pretože už aj barcelončanky zalomili a piaty obyvateľ, nejaký mladý týpek, niečo drtil na notebooku. Tak, a prvý deň úspešne za nami...

 V ďalšom dieli sa hlavný hrdina konečne dostane zo Starého kontinentu, vychutná si 10hodinový let a úspešne pristane na Kube. A zrazu nič nebude také, ako si to predstavoval...

PS: a to som si večer v hostelovej izbe spomenul - veď ja som si zabudol v Prahe plavky! No super...