Pamätáte sa na film , v ktorom hral Louis de Funès a nejaká polievka a behal tam nejaký mimozemšťan? Ja nie. Videl som ho raz dávno a aj to nie celý. Jediné, čo si pamätám bolo, že to dávali v nedeľu poobede. V pondelok sme prišli do školy a spolužiačka sa z toho nemohla dosmiať ešte tri prednášky a jedny cviká. Keď som tam teda v menu zbadal “ Französische Zwiebelsuppe”, voľba bola jasná. Dej filmu sa síce točil okolo kapustovej polievky a táto bola cibuľová, ale, pre Gabču – in loving memory .
Po cibulačke (a patričnom čakaní, ktoré sme preklínali a nespôsobne ofrflali) nasledovala hviezda dňa: Mr. Steak . Štvrťkilový kusisko mäsa. Well done. Od kolegu som za do dostal virtuálny pohlavok – „ Well done?! Daj si medium! Maximálne! “ Možno raz. Ale krvavé mäso zatiaľ fakt nemusím...
Čo vám budem hovoriť – prežrali sme sa jak také hovadá. V tej reštike sme sedeli skoro dve hodiny. Fučali. Prskali. Funeli. Prevaľovali sa z boka na bok ako veľryby na pláži v predtuche pomalej a bolestivej smrti. No niečo nechutné. Obžerstvo v tak koncentrovanej forme, že horšie to ukázali iba Pythoni .
Na raňajky som mal v ten deň jeden maličký puding. Na obed stejk. A na večeru som si dal krajec chleba. O pol jedenástej. Nasilu. Nie kvôli jedlu, ale kvôli prežúvaniu. Nie je predsa možné, aby som nejedol pol dňa! Zdá sa, že bolo. Žalúdok o tom vedel. Ale hlava to nie a nie pochopiť...
Inak, aby som to zhrnul po gurmánskej stránke – taký stejk nie je nič extra. Slušný kus mäsa, to áno. Ale inak? Oveľa radšej by som si dal mamin rezeň s tatovým zemiakovým šalátom. Takéto imidžovky nie sú nič pre mňa. Raz stačilo. Na koštovku. Aby som mohol povedať „ No jasně... “
PS: A spravil som nový rekord v sume zaplatenej za obed. Doteraz som si myslel, že tých 17 Euro za jednu pizzu a pivo je neprekonateľná cena. He – he – he, naivka ...
