Na Devíne sa odohralo aj blogerské ministretko. Spolu s Myshkou a jej úplne skvelým synátorom sme sa pofotili s trošku aj pokecali. Teda, s Myshkou som trošku pokecal a s malým Myshiakom som sa odfotil. V ďalšej (určite) plodnej diskusii nám zabránilo iba to, že som sa musel odobrať na pódium a uviesť a odmoderovať celú našu scénku.
Ja s malým Myshiakom (foto: Myshka ) |
Okrem toho, že som sa strašidelne vykričal a spadol z pódia, celá naša produkcia dopadla výborne. Veľká časť divákov aj šermiarov ju dokonca označila za najlepšie vystúpenie na festivale. S tým však celkom nesúhlasím. Podľa mňa bola druhá najlepšia... V ten večer, podľa môjho skromného názoru, „hviezdili“ Vargari a ich neskutočne srandovná scénka ktorávlastneanineviemakosavolala . Videl som ju v ten deň dvakrát a vždy som plakal. Od smiechu.
Inak, ten pád z pódia bol úplne skvelý. Šermujem si s Bigbítom, predposledná sekvencia v dueli. Krok dozadu, vykryť štítom jeho sek sekerou smerujúci na moju hlavu, opäť ustúpiť a vykryť, posledný odkrok... a čas sa zastavil. Pod svojou nohou som totiž nenahmatal nič spôsobom, akým sa dá nahmatať len vzduch „s přihlédnutím k jeho řídkosti, která neumožňovala se v něm zachytit...“ *** Pád z meter vysokého pódia som však elegantne zvládol, po schodíkoch som nabehol naspäť hore a dokončil duel i vystúpenie, akoby sa nič mimoriadne nestalo. Iba v záverečnom lúčení s divákmi som spomenul, že „dnes tu pre Vás na tomto pódiu, a chvíľu aj mimo neho, šermovala skupina historického šermu Aldaron! “
Po skončení festivalu sme sa všetci šermiari a celý organizačný team zviezli dole do devínskej základnej školy. Prezliekli sme sa do „civilu“. Nemuseli sme, ale mne bola v kilte strašná zima. Ešte na hrade mi baby poradili, že ak je dievčatám v sukni zima, dajú nohy k sebe. Nebolo mi to ale nič platné, pretože som mal nohy pri sebe aj dovtedy. Baby, ako môžete v tých sukniach sedieť bez toho, aby vám všetci videli spodné prádlo?! Jeden fotograf nás tam dokonca celý deň prenasledoval v snahe odfotiť si tieto inkriminované partie! Tí chlapi sú strašní úchyláci...
Na večernej hostine sme vytvorili niekoľko debatných krúžkov, kde sa preberali, prekvapivo, skoro stále šermiarske témy. Ako som tam tak medzi nimi sedel, cítil som sa príjemne. Veľmi príjemne. Akoby ste boli ozubené koliesko v stroji, ktorý dokonale funguje. Viete, čo máte robiť a robíte to najlepšie, ako viete. Máte svoje miesto. Niekde... V spoločnosti, ktorá pochopí, že najlepším, čo sa vám v živote môže prihodiť je stáť na doskách, ktoré znamenajú svet a za potlesku publika z neho druhý krát odchádzať. Vedia, že najväčšou bolesťou nie je zlomené srdce, ale zlomený meč. Chápu ten blažený pocit, ktorý sa vás zmocní po odložení si zbroje po prešermovanom dni.
Jednoducho – to sa nedá. Nedá sa týchto ľudí prestať milovať. Ich zanietenie, ktoré sa im zračí v očiach, keď im brnknete na ich citlivú strunu. Sedeli sme na zemi, popíjali pivo / víno / medovinu a bavili sa o šití a udržiavaní kostýmov, dobrých a zlých kováčoch, spomínali sme na (skoro už) uplynulú sezónu a ohovárali divákov. ;)
Okolo pol druhej začalo pršať a tak sme sa presunuli pod stan. Pokecali sme s „tradičnými maďarskými bojovými“ bojovníkmi (nemecky), pripili sme si „tradičným maďarským bojovým“ pivom (slovensko-maďarsky). Okolo druhej začala zábava pomaly vyhasínať. Dohovoril som teda, ako posledný zástupca Aldaronu, rozhovorené vety a dopočúval rozpočúvané odpovede, dopil rozpité víno a pobral sa spať.
Doobeda sme sa cestou z Bratislavy ešte zastavili u Ivka s Drakom. Títo dvaja ex-šermiari a skvelí ľudia boli s nami šermovať minulý rok v Taliansku. Teda, šermovať bol s nami iba Ivan. Ale Draka sme tam tiež stretli. Sediac v autobuse a čakajúc na zaplatenie mýtneho pri výjazde z diaľnice, pod oknom sa nám mihla zaujímavá postavička. Vysoký vychudnutý chlapík, na holej hlave s farebnou čiapočkou, zato s najväčšou bradou, akú som kedy videl (stále sa divím, že mu ešte nezhorela). V jednej ruke plechovka Zlatého Bažanta a druhou nám zúrivo kýval. Práve sa, s celým háremom brušných tanečníc, vracali z nejakých vystúpení po Európe. Pristavili sme sa teda, rozkolovali nejakú tú fľašku a po družnom rozhovore sa pobrali každý svojou cestou.
Aby som však aj ostatné informácie uviedol na pravú mieru – Ivan je ešte príležitostný šermiar. Prevažne je však kováč – môj kord aj kopija nesie jeho značku. A momentálne je aj majiteľom cukrárne. Zažil som už private party v mnohých podnikoch, ale popíjať horúcu čokoládu so šľahačkou a pojedať zemiak v marcipáne v súkromí cukrárne, to bolo dnes po prvý krát... A Drak? Tiež bývalý šermiar a dnes pravdepodobne najlepší fakír na Slovensku a priľahlých ostrovoch. Od neho (alebo jeho žiakov) sa učila „fakírstvu“ prevažná väčšina tých divných ľudí, čo zvyknú ležiavať na posteli z oceľových klincov alebo hltať oheň.
Vždy, keď máme cestu okolo, zastavíme sa. A aj keď cestu okolo nemáme. Napríklad o niekoľko týždňov sa tam chystáme znova. Plánujeme nakúpiť nejaké nové zbrane. A Ivko spomínal, že má novú várku orechovice ...
* Samo Chalupka: Mor ho!
** pridané 29. o8. 2oo5
*** Terry Pratchett: Pyramidy
