Do Stupavy sme prifrčali nadránom. V jednom z miestnych hostincov sa nám pani krčmárka najprv podivila a potom sa podivila ešte raz, keď musela naplniť 6 kofolových pohárov. Toľko nealka naraz vraj ešte nečapovala. V centre (v mestách sa podobný priestor naozaj nazýva ´ centrum´ - tento vedecký termín však aj napriek tomu použijem) sme sa stretli s usporiadateľmi. Ursusáci nás odprevadili na miesto konania – stupavský amfiteáter. Počas cesty a následnom preplietaní sa labyrintom uličiek sa môj odhad počtu divákov zredukoval z pôvodne prehnane optimistických 8 (okrem iného aj pršalo) na číslo veľmi blízke dvojke.
Prezliekli sme sa teda do kostýmov a poďho vystupovať. Ako prvý v poradí. Počas vytrvalého mrholenia sme odohrali a odšermovali pre asi 60 šermiarov a dvoch platiacich divákov. Všetko prebehlo v poriadku, aj nová scénka sa podarila. Len keby Heman nedostane oknisko ako svet a nezabudol celý náš duel. Aj časti, na ktoré si neskôr spomenul, si pomýlil s duelom, ktorý má s Ondrom. Ach, ty huju!!! Treba však podotknúť, že takéto veci sa čas od času prihodia. I mne sa také sem tam stalo...
Po skončení vystúpenia sme až do večera na ostatné šermiarske skupiny čumeli, ich úroveň porovnávali a teplý čaj pili. Veľa teplého čaju pili. Pretože kombinácia zima, mrholenie (miestami prechádzajúce do dažďa), mokré krpce a kilt v jednom je nepríjemnejšia viac ako železná pilina z tesáku v oku. Neochráni pred ňou ani diamantové telo , nieto ešte moja, chorobou a celkovým zhýčkaním poznamenaná telesná schránka.
V rámci zahriatia sme sa v palicovom súboji prestriedali. Dvaja paličáci postavení proti sebe. Každý(á) v ruke s palicou na koncoch obitou molitanom. Nevrelé pohľady. Napätie. Prvé skusmé útoky na odhadnutie reakcií protivníka. Prískok, odskok, prískok – útok! Dobre sme sa pomydlili (ozaj, aj Mydlinka tam bol). Takí dorasovaní sme neboli za dva mesiace šermovania so železnými zbraňami ako po tomto nevinne vyzerajúcom chvíľkovom rozptýlení. ;)
Zahriati nevídanými športovými výkonmi a obedovou kapustnicou sme sa voľne roztrúsili po areáli. Následne si nás odchytili organizátori a chceli nás zapojiť do hromadnej bitky. Keď sme im konečne vysvetlili, že do inscenovaného boja medzi feudálnym pánom a jeho poddanými a nimi privolanými Bratríkmi sa Škóti hodia menej ako intelektuál do reality show, od naliehania ustúpili. Ako istú formu zadosťučinenia som sa však ponúkol, že zaleziem do jedného domčeka a budem aspoň z okna vykúkať a dojem rušného života na vidieku vytvárať. Organizátori boli nadšení! Keď som sa však z kuloárov dozvedel, že inkriminovaný domček má byť počas boja zapálený a zhorieť do tla mu je súdené, prášil som z bojiska nadsvetelnou rýchlosťou.
Po tom, čo sa pani Noc konečne rozhodla
odhodit zášť, rozevřít nad námi
svůj plášť posetý zlatými hvězdami,
sme sa konečne vyzliekli z kostýmov. Doteraz nechápem, prečo sme tak dlho váhali. To, že sme sa zakecali s tanečnicami írskych tancov zo skupiny Eliah, je podobnosť čisto náhodná. (plynulo vyplynulo z konverzácie: „Baby, a kam chodíte do školy?“ „Na základnú“ o chvíľu neskôr „A do prdele! Veď vyzerali najmenej na sedemnásť...“) :D Po vytriezvení zo šoku a prezlečení sa do oblečenia, ktoré už malo samostatný otvor pre každú končatinu (plus ja som mal na šermiarskej košeli oblečené SME tričko, na ňom kostýmovú kožušinovú vestu, na nej mikinu a na nej ďalšiu mikinu), sme po ceste zo stanu stretli Rada.
Rado sa radoval a hneď nás ponúkol „ domácou borovičkou“. Po symbolickej koštovke (nie, nezačalo sa rýchlejšie stmievať) sme sa však nemohli dohodnúť na ovocí, z ktorého je daný špiritus zhotovený. Po našej argumentácii (mojej a Hemanovej ) sa otriaslo aj Radove borovičkové presvedčenie. Heman tvrdil, že je to marhuľa („ Boha, poznám marhuľu, nie?! Veď máme doma marhuľový sad! “). Ja som netvrdil nič. V tvrdom alkohole, keďže ho nepijem, sa neveľmi vyznám. Raz (asi dva roky dozadu) sme šermovali pre jednu krčmičku. Pani hostinská nás po vystúpení ponúkla aj absintom. V rámci budovania si dobrých vzťahov so zákazníkmi sa takáto ponuka odmietnuť nemôže. Tak som si dal aj ja. Pred očami sa mi len tak-tak nepremietol môj obed... Skoro ma to zabilo. Brr! Radovi som oponoval preto iba jediným – dosť pochybujem, že by ti niekto podaroval fľašku borovičky. Domácej. Obrátili sme sa teda na expertov.
Stenlyho sme vytrhli z nejakej búrlivej diskusie. Znalecky privoňal. Kvapol si na špičku jazyka. Potom si odpil dúšok. Tak, po „ vyhodňarsky “. A zahlásil „To je calvados ! “ Veľmi nám teda nepomohol. Jeho odpoveď sme však zaevidovali so konečnej štatistiky. Po mnohých ďalších názoroch (niekto sa tam blysol aj tipom „ Fuj! Ehm, orechovica?“) sa pri nás, tápajúcich, zastavil odborník naslovovzatý – Tato. Tato presekol náš pomyselný gordický uzol. Prišiel, statne upil a prehovoril hlasom nepripúšťajúcim žiadny odpor „ To JE jablkovica!“ Štatistické výpočty a naplánované aritmetické priemery razom stratili opodstatnenie. Nuž, takto sme sa bavili až do tmy (nie, nebolo to z tej domácej).
Večerný program sa niesol pod heslom „ Šermiari bavia šermiarov“. Pretože hoci sa v ten deň amfíkom premlelo asi tristo ľudí, do konca ich tam zostalo asi päťdesiat. Dokonca aj nejaký šermiari sa pobrali preč. Aj jedno naše auto sa takto odpratalo do hlavného mesta. Rozhodli sa, že prespia u Stíva . Ten na pred týždňom sľúbenú návštevu úplne zabudol. Ale aspoň (vraj) vyluxoval svoj staromládenecký byt. Aj vysávač použil! Wow, má môj neskonalý obdiv...
Program začal mučením. Mučila sa – tradične – bosorka.
mučila bosorku, mučila,
žaba jej do španielskej čižmy skočila...
Aj ju zmlátili, aj jej nechty povytŕhali, aj jazyk vyrezali, aj rebrá polámali, aj na kôl napichli... A o pol hodinu (len čo zo seba krv zmyla), už sa v dave vysmiata objavila. Kto to tvrdil, že ženu vraj ani kvetinou?!
V programe pokračovali štyri očarujúce orientálne tanečnice. Mne bola zima, len keď som sa na ne pozeral. Ale vydržal som ;) S nimi tancovala Lenka (konečne viem, ako sa volá – dovtedy som ju poznal iba ako Alchyho ženu). Tá nakoniec predviedla aj indický chrámový tanec. Keď som sa s ňou po skončení rozprával, vysvetlila mi, že každé gesto v tom tanci niečo znamená a celé dokopy to je vlastne pohybom prerozprávaný príbeh. Konkrétne tento bol o stvorení sveta. Alebo o niečom veľmi podobnom...
K orientálnym tanečniciam sa za búrlivého aplauzu pripojil aj Pišta. Predstavte si bojovníka sumo. V podprsenke s flitrami (ktorá mu prsia nezakrývala skoro vôbec, pretože na nej boli krátke ramienka a vzadu ju mal zviazanú špagátom, inak by ju nezapol). V širokých polopriesvitných orientálnych gatiach, spod ktorých mu polopresvitali trenírky. S hodvábnou šatkou cez tvár. V čiernej parochni. Niečo neskutočné! Tak sme sa rehotali, až sme zabudli pivo piť! Pišta nám (s výraznou Lenkinou pomocou) predviedol aj naozajstné brušné tance. Pretože pomenovanie „ brušná tanečnica “ nemajú tieto dámy veľmi v láske. Bruchom sa tam totiž tancuje pomenej. Väčšinu práce zvládajú boky. A ramená. A zápästia. Bočná tanečnica sa ale nejako neujalo. V zainteresovaných kruhoch sa teda preferuje pomenovanie „ orientálna tanečnica“. Pišta však triasol brušiskom ako o život. A že mal naozaj čím!
Celé večerné vystúpenie pokračovalo ohňovo-žonglérskym vystúpením Slíža. Také Svet ešte nevidel! Alebo aspoň ja. V tom momente som bol ochotný vyhlásiť ho za Boha. Keby ma to vtedy napadlo. Ale ja nie. Len som čumel (a všetci ostatní rovnako) na to, ako sa mu v rukách mihajú loptičky. Kedysi som tiež skúšal žonglovať. Odvtedy si dokážem chvíľu prehadzovať tri loptičky tak, aby mi nepadli po aspoň troch výmenách. Odvtedy dokážem obdivovať ľudí, ktorí vedia viac. Ale Slíž, to bola iná liga. Akoby ste jediného Pygmeja postavili proti Harlem Globetrotters. A hraj, krpec...
Program skončil viac-menej koordinovanou ohňovou show. Tej predchádzalo malé intermezzo. Keď sa organizátori pýtali, či baby nemajú nejakú vlastnú hudbu na ohňovku, Rado spomenul, že má v stane CD Pretty Woman. Aj sa preň vybral, a hoci ho nenašiel, spustil lavínu. S našou tichou podporou vyštartoval do krčmy a zapožičal jeden kompaktný disk. Nič netušiaci fakír Stenly prišiel na scénu. Do ticha sa ozývalo len skandovanie „ Stenly! STENLY!!!“ Nechal sa teda strhnúť davom a na prvé tóny pustenej skladby začal svoju šou. Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa mu namiesto očakávanej orientálneho podmazu ozvalo:
Ma-ia-hii!
Ma-ia-huu!
Ma-ia-hoo!
Ma-ia-haa... **
Ako správny profesionál sa však prispôsobil a predviedol výnimočné divadlo. Po jeho vystúpení ešte zapoiovali a ohňovými palicami potočili všetci ešteniecelkom zamrznutí šermiari. Týmto sa program skončil. Pre divákov.
My sme sa postupne zhrčili do niekoľkých diskusných skupín. A diskutovalo sa až do rána. S Vierkou sme o.i. kecali aj o marketingu. Druháčka v Zlíne, bolo si treba vymeniť naučené poznatky a porovnať vedomosti. Tak sme sa zakecali, až som sa skoro do školy začal tešiť. Je však pravda, že naša debata bola dosť monotematická, takže diskutéri na voľnej nohe sa pri nás zastavovali čoraz redšie. No keď mi začala opisovať život „ na koleji “, situácia sa zlepšila. Akademická úroveň rozpravy upadla, počet diskusných príspevkov však rástol geometricky.
S Lenkou sme dokončili rozbesedovanú tému o význame gest. Cez Indiu a Orient sme sa prerozprávali až do Turecka. Dokonca ma naučila nejaké gesto, ktorým sa dá do krvi uraziť 96% Turkov. Vraj znamená „ ty buzerant“ a je to údajne tá najsamstrašnejšia urážka. Len som ho zabudol... Niekde medzi Orientom a Tureckom sa k nám priplichtila Ciri. S ňou (a ešte niekým) sme sa zaoberali vysokoučenou dišputou. Prebrala sa fyzika (ako sa dokáže vyspať 5 ľudí v stane pre tri osoby? Jednoducho - spraví sa pyramídka. Na spodok si ľahnú traja a na nich ďalší dvaja.) Nasledovala biológia (pozor – VEDA!!!). Neviem už ako, ale dostali sme sa k deleniu buniek . Dostal som polhodinovú prednášku o rozpletaní DNA a dôležitosti RNA počas tohto procesu. Tak dopadnete, keď k sebe pustíte osemnásťročnú študentku francúzskeho gympla. Jediné čo som si spomenul z mojich gymnaziálnych hodín biológie bolo, že to ´ U´ je uracil . Ej veru, bola by na mňa p. prof. Brestovská pyšná!
Pomedzi toto všetko som sa ešte stihol napiť piva z vedierka na šampanské. Naučil som sa čapovať pivo (z núdze cnosť). Naučil sa niekoľko pesničiek. Text si už nepamätám, pretože to celé prebiehalo v dosť zmätenom tempe, ale bolo to dosť neslušné na to, aby sa babky prežehnali, cudné devy červenali a admini zasahovali.
Nakoniec sme s Hemanom odišli v najlepšom. Do stanov, ktoré boli pripravené, sme však odvahu ísť spať nenašli. Mám síce spacák do -20, ale nemal som chuť testovať to. Natlačili sme sa teda do Hemanovej škodovky. Poviem vám, spať zazipsovaný ako múmia na sedadle spolujazdca, ktoré sa navyše nedá sklopiť, je zaujímavá skúsenosť. Ranné umývanie rozospatých očí v minerálke detto .
Ale vyspali sme sa. Potom sme museli frčať na Bratislavský hrad. Tam sa totiž konal ďalší festival. Dorazili sme, odšermovali a odišli. Zastavili sme sa potom ešte u Ifka pre kordy, ktoré nám ale zabudol opraviť. Tak sme s ním teda dali po kofole a frčali domov.
Inu, celkom pekný víkend to bol.
PS: takýto dialóg prebehol v aute cestou zo Stupavy:
Heman: "To čo je za kravinu, že ´ Bratislava - hlavné mesto ´? Nestačí tam dať iba Bratislava?! Veď ani Praha to nemá napísané, že je hlavné mesto. Ani Londýn! Ani New York!"
Ja: "Ehm, no, New York?"
Heman: "Ticho!" po chvíli "Do kelu, to zas dáš na blog, čo?"
Ja: "No jasné!" ;)
* Stupavská krčma (slovenská ľudová pieseň)
** O-Zone: Dragostea din tei
