A celé to začalo tak krásne. Ráno som nezaspal. Aj autobus prišiel načas. Do ofisu som prišiel iba s 5 minútovým meškaním, ktoré by sa však dalo v prípade ohrozenia na pracovnej zmluve vyargumentovať. Vodič totiž počúval rádio a tak som sa mohol vyhovoriť na zdržanie v dôsledku dopravnej nehody. Od Michaloviec až po centrum Bratislavy. V prípade ohrozenia...
Do práce som vlastne prišiel s iba jediným konkrétnym cieľom - stretnúť sa so šéfkou. Potreboval som od nej pol dňa voľna. Pretože v pondelok som si zobral svoje úúúplne prvé zamestnanecké voľno. Mal som písať písomku, ktorú som prešvihol, pretože som bol Hamburgovaný. Il profesore sa však na pondelok odporúčal. No to mi bolo oznámené až v nedeľu. Takže nič... Svoj vživoteprvý dovolenkový deň som nakoniec naozaj predovolenkoval – po dvoch mesiacoch som sa vybral na naše vystúpenie. Ako divák-profesionál. A fotograf-amatér .
V ten pondelok sa stalo ešte zopár vecí, ale vráťme sa naspäť k téme. Šéfku som nakoniec zohnal. Po chate. Chatovali sme spolu aspoň hodinu a ja som stále nechápal, prečo nemôžem prísť ku nej (alebo ona ku mne) a niečo mi podpísať. Nakoniec z nej vyliezlo, že je vo Viedni. No krása... Tak mi aspoň potvrdila poldeň voľna na dnes poobede. Dnes bol totiž prvý (a aj posledný) opravný termín na premeškanú zpondelkapreloženú písomku. Neskutočné! Kvôli jednému zápočtu som si minul polovicu dovolenky! Plný počet bodov je len slabé zadosťučinenie za to, že budem v robote sedieť celé sviatky.
Celý tento doterajší príhovor mal jediný účel – navodiť atmosféru pred a po udalosti, ktorá hviezdila dnešnému dňu. Aby som totiž stihol autobus do Trnavy, nemal som sa kedy ani naobedovať. Riešiť som to chcel ambulantne buď na Nivách, alebo v nejakom trnavskom vyživovacom zariadení. Môj žalúdok sa však nedal oklamať lacným trikom. Neuveril, že Horalka a 3bitka sú plnohodnotné raňajky. Podľahol som jeho volaniu a vzal som útokom najbližší hot-dogový stánok. „ Dobrý deň, teta, prosím si jeden hot-dog s kečupom a jeden s horčicou. “
Ako šťastný majiteľ dvoch párkov v rohlíku som sa niesol ako páv. Nebeská manna nemohla chutiť lepšie ako prvý hryz. Všetky moje chuťové bunky sa chveli od vzrušenia. Môj víťazný postup však zastavila reťaz. Červenobiela. Natiahnutá medzi stĺpikmi oddeľujúcimi jednotlivé nástupištia. Bol som presne v strede. Jeden vchod 5 metrov napravo. Druhý vchod 5 metrov naľavo. Teď babo, raď - Kudy kam?
Problém som nakoniec vyriešil šalamúnsky (a previedol chaplinovsky ). Reťaz som prekročil. Ibaže som akosi pozabudol, že mám rifle a už som nebol hodný čas na tréningu. Rozčapil som sa tam pred celým svetom ako žaba. Alebo skôr ježko. Keď ho prejde kamión.
Nekonečné 4 nanosekundy som bojoval s myšlienkou radšej na mieste od hanby zomrieť ako ešte niekedy vstať. Nakoniec zvíťazil môj zmysel pre povinnosť – keď už som si zobral posledné voľno a dohodol som sa s tým Doc. Ing. CSc... A okrem toho, na zemi začínala byť zima. Pozbieral som moje jemne nahryznuté hot-dogy. Skončili v koši. Čiže som asi spravil dobrý skutok...
Decentne som sa oprášil a po očku pozeral po okolostojacich. Všetci sa však tvárili, akoby sa nič nestalo. Jedna polovica úporne študovala cestovný poriadok. Druhá robila niečo podobne prínosné. Iba nemiestny úškrn a podozrivé záchvaty priduseného kašľa ich prezradili. A ja som vedel. Že videli ...
Všetka táto psychická záťaž ale nemohla prehlušiť fyzické potreby. Mal pán Maslow pravdu. Hlad ma teda opäť dohnal ku stánku na levnou krásu a hot-dogy. „ Dobrý deň, teta, prosím si šete raz jeden hot-dog s kečupom a jeden s horčicou. “ „ Fíha, no to musíte byť veľmi hladný! “ „ Ani neviete ako, teta, ani neviete ako... “
