Určite poznáte tú radosť (ukrytú hlboko v mozgu – niekde medzi pudmi a reflexmi) z čerstvého chleba. Ešte cestou z obchodu ho stískam na hrudi. Je ako živý človek. Aj teplo z neho sála podobné. Rukami z neho odlamujem kúsky kôrky, ktoré tak krásne chrumkajú. Po príchode domov ho položím na stôl (ako na oltár) a nájdem obľúbený nôž. Na zadnej strane urobím čepeľou malý krížik. Nie z úcty k Bohu. Z úcty k pokrmu. Niečím mi to pripomína japonské čajové obrady . Trojhodinové láskanie pretavené do jediného gesta. A zakrojím.
V ruke mi zostane krajec. Chrumkavá kôrka ukrýva jemné a voňavé vnútro. Nemám tú silu a vlastne ani nechcem sprzniť jeho krásu a chuť nejakými prichucovadlami. Len sami dvaja. V tej chvíli je niečo posvätné. Niečo intímne.
Akoby som v ruke držal kus histórie. Podobný bochník možno držali v ruke starovekí faraóni. Ak by po nich nezostalo nič iné, úplne by to stačilo (ale vďaka, pyramídy sú tiež celkom fajn). Podobný možno delil Ježiš na Poslednej večeri. Da Vinci možno prežúval kúsok chleba, keď maľoval Monu Lisu. Ona ho videla a pochopila. A záhadne sa usmiala ...
A dnes ráno? Vyberiem chlieb a čo nevidím? NAKRÁJANÝ! Strčený do fólie. Niečo také si nezaslúžil. Pripadal mi taký nejaký smutný. Zneuctený. A ja som si pripadal taký nejaký smutný.
Zajtra je nedeľa. Kresťania slávia v okázalých chrámoch svojho Boha. Jedia chlieb a veria, že je to „telo Pánovo“. Ja si spravím vlastnú omšu. S mäkučkým krajcom v ruke prednesiem „Chlieb náš každodenný daj nám i dnes. Amen.“
