O tom, ako mi kamaláska v pondelok večer zavolala, či má kúpiť posledné lístky do divadla a ja som súhlasil…
O pôvabnej Magde, ktorá ako jedna z mála žien dokázala objaviť krásu v človeku, ktorý je podľa všetkých estetických kritérií považovaný za škaredého.
O tom, ako som v utorok z Pezinku šiel na posledný bus a v Trnave som si bol istý, že ak mi nič nepôjde, zavolám Lubenkovi a možno prespím u neho.
O tom, ako som bol na namakanej hodinovej masáži a kúpil som si nové trendy okuliare.
O tom, ako som chcel napísať Salónke, ale dal som si sťahovať demo Hellgate: London a tak som mal strašne pomalý internet.
O mojich kamaláskach, z ktorých každá je výnimočná žena a o tom, prečo sa ja cítim ako sviňa, aj keď som ako jediný dodržiaval pravidlá.
O Neminutých básňach .
O Mirke, mojej dávnej jednotýždňovej frajerke, ktorá teraz učí filozofiu na výške a z ktorej sa za tých 9 rokov stala žena s tajomstvom.
O koncerte Mňága&Žďorp, ktorých musím a o tom, ako mi neodtrhli vstupenku a tak som zavolal aj schwester .
O tom, ako nechcem písať o smrti. O bleskzjasnéhoneba SMS-ke od Gabči, že si zomrel.
O tom, ako neviem, čo mám povedať.
O tom, ako neviem, či mám právo niečo vôbec povedať.
Lubenko , bol si priateľ. Nežil si život nadarmo. A to o sebe nemôže povedať veľa ľudí... Mať každý z nás aspoň trošku z tvojho optimizmu, sily a chuti do života, svet by bol oveľa krajším miestom.
Nikdy by som neuveril, že o tebe budem odteraz písať iba v minulom čase. Neverím…
