Nie je preto možné, aby si ideálny muž našiel ideálnu ženu a naopak. Preto ideálne bytosti oboch pohlaví rezignujú a uspokoja sa s partnermi menej ideálnymi až neideálnymi (podľa stupňa rezignácie). Toto má za následok pozvoľné (niekedy však nečakane prudké) zľavovanie z pôvodne predstavovaného a očakávaného ideálu.
Ako nežiadúca anomália sa na istý krátky čas (v odbornej terminológii nazývaný „od zásnub k svadbe“ ) prejavuje predstava, že práve jeden jedinec z dvojice – ten ideálny, si našiel svoj ideálny náprotivok. Táto predstava je však klamlivá, rýchlo sa stráca a je veľmi nebezpečná!
Každý jednotlivec však neustále hľadá svoj ideálny protipól. Keďže je ale jeho nájdenie teoreticky vylúčené, citovo sa pripúta k osobe, ktorá požadovaný ideál najviac napĺňa. V ďalšej fáze nastáva euforické očakávanie v postupné prispôsobenie si partnera na potrebný ideál. Vytriezvenie z tohto stavu je niekedy veľmi bolestivé, a to väčšinou iba pre nádejajúceho sa partnera.
Frustrácia sa napráva niekoľkými spôsobmi. V bežnej praxi sa však stretávame prevažne s dvoma:
1. trvalé odlúčenie partnerov – vo všeobecnom kontexte sa myslí „rozvod“ . Nie každý z odlučovaných partnerov (prevažne sa jedná o neideálny, na ideál ďalej nepremeniteľný, subjekt) však tento akt cirkevnej/štátnej moci akceptuje. Objavujú sa preto aj niektoré agresívnejšie a definitívnejšie riešenia. Tieto sú ale celkovo považované za nelegálne a ich pôvodca po prichytení, priznaní a umiestnení do väzby stráca aj posledné ideály.
2. akceptovanie odhaleného stavu – ideálna osoba sa zmieri so situáciou a všetkými silami sa snaží o, keď už nie rozvíjanie, aspoň o udržanie dosiahnutého stupňa ideálnosti. V prípade, ak ju partner miluje alebo jej inak iracionálne imponuje (napríklad excelentným kulinárskym umením či starostlivosťou o spoločné potomstvo) a nieje preto ochotná alebo schopná sa od bývalého ideálu odlúčiť predchádzajúcim spôsobom, nachádza si Ideál zástupný (v prevažnej miere aj za nemalý finančný obnos). Tento by však mal zostať utajený, inak v 83% nastáva riešenie poklesu ideálnosti prvým spôsobom.
Záver:
Obojstranne dosiahnutý ideál zostáva naďalej utópiou. Ak aj (nepravdepodobne) k takmer takémuto stretu dôjde, spoločné spolunažívanie partnerov netrvá príliš dlho a končí sa odchodom ideálnejšieho z dvojice a jeho následným pátraním po Ideálnejšom ideále. Opustený Menej ideálny partner potom svoje kreatívne kulinárske umenie redukuje na miešanie mimoriadne účinných prostriedkov na iluzórne zvýšenie vlastnej ideality, ktoré sa vyznačujú vysokým obsahom alkoholu.
Dôsledky teórie:
– v každom páre si každý z partnerov myslí, že práve on Ideálnejší jedinec,
– výnimky potvrdzujú pravidlo...
