Marec sa snaží otvoriť dvierka do teplého sveta. Zubaté slniečko zožiera zabudnuté kopčeky snehu, ktoré odpočívajú v tieni stromov. Nepoznávam ho, celé mesiace protirečilo, keď som ho prosil o dúšok teplých lúčov. Raz to však musí skončiť. Keď ráno vetrám izbu, ňuchám či náhodou konečne vo vzduchu nevisí sladkastá vôňa jari...ale nič, ešte je skoro...
Chcem otvoriť oči - sobotné ráno. Slnko ma zobudí skôr ako budík. Radiátor letmo teplý, z ktorého vzduch nie je tak nepríjemné suchý. Cítim, ako mi lúče slnka zohrievajú každou minútou vzduch v izbe. Vstanem a otvorím vetračku... Do studena ladený vzduch sa mixuje z izbovou teplotou. Úžasne to prebudí moje zmysly.
Donedávna som musel ťahať zips vetrovky vysoko ku krku a zrazu si oblečiem len tričko a mikinu ani nezazipsujem. Po úplne suchej ceste kráčajú moje topánky nízkeho vzrastu. Tie zateplené zaangažujem až do kolekcie „jeseň - zima 2009". Vonku je prekrásne. Jemný vánok zdvíha prach z cesty a príjemne ma ovieva. Cítim ako ten južanský vzduch lezie pomedzi moje strapaté vlasy a oblizuje mi pokožku hlavy. Jáááj príjemné.
Tetka oproti zas zametá chodník. Takto to robí pravidelne, v zime, v lete, už minimálne 20 rokov. Ak sa slnko oprie o to vyzametané zrkadlo, odraz lúčov vypáli niekomu oči. Určite si iba našla zámienku, aby sa tiež mohla nadýchať.
Okolo mňa prefúkne asi 12 ročný cyklista. Na špagáte ma pripútaného jačiaceho chlapčeka na korčuliach. Pomyslím si: „Len dávaj pozor, aby s tebou nes..."...wááá wááá... Kriminálka MAIAMI by si určite zgustla. Podľa odretých kúskov kože v asfalte by mohla zistiť DNA korčuliara, zaistiť stopy, vypátrať matku a odovzdať jej zranené dieťa.
Na ceste sa skáče škôlka. 200 metrový úsek je zmaľovaný kriedou. Pamätám si ako v škole nebolo čím písať, ale cesta bola denne zlemovaná portrétmi našich mamičiek a oteckov.
Tá staršia šarža už lieta po ihrisku. Dedinou sa ozýva krik: „Nahraj, nahraj...to čo si urobil?...debil..."
Z každého domčeka vyliezli ľudia, aby sa vyhriali na slniečku. Odvážna teta dokonca vešia bielizeň v podprsenke. Žeby bolo až tak teplo? Nie, vyprala všetko, aj zo seba.
Oproti visí Jana v okne. Hudlíka handrou po skle a zvuk sa rozlieha naprieč dedinou.
No, konečne sa svet zobudil zo zimného spánku a každý čosi robí. Len mne sa akosi ťažko kráča. Asi to bude tým, že si okolo pásu nesiem 5 kg pneumatiku. Určite rozviniem pohybovú aktivitu aj v najbližších dňoch.
Ešte zreničkami zaostrím na vrcholky kopcov, či tam nevidno nejakých prežúvavcov typu - krava. Nič, ani stopa. Nová tráva je ešte len v zárodkoch a podbele im asi veľmi nechutia. Veď aj jelene sa ešte kŕmia popri ceste jabĺčkami z roku 2008. Takto to u nás na jar býva, ...teda až na tie jelene...
Kým si užívam predstavu jarného dňa, uvedomím si, že ešte asi mierne driemem. Pozriem na okno - zas prší. Som zahúľaný v paplóne až po uši, lebo mi je totálna zima. Cez noc musel vyhasnúť kotol tak sa tu trošičku zohrievam túžbou po jari.Už ma štve toto šialené počasie, keď sa z nebies púšťa remix snehu s dažďom. Všetko okolo je rozmočené. Denne sa borím zablateným svetom. Hygienické vreckovky používam, okrem nosa, čoraz častejšie aj na topánky . Dr. Iľko večne hlási zo západu tlakovú níž. „V najbližších dňoch očakávajte prehánky." Už ma hegne. Môžem sa tešiť na dvor plný vody. Aspoň sa tie naše kačky nemusia chodiť kúpať do potoka... . Chcem, aby už bola konečne jar...
