Spoločnosť mi robí kámoš. Vystúpime z autobusu a mám chuť bozkávať zem...konečne Prešov, chýbal si mi. Zhlboka sa nadýchnem rýdzo prešovského vzduchu, ktorý má až pichne v pľúcach. Oči mi zastavia na novinovom stánku. Hm....dal by som si cigaretku. Na čelo mi vyšla rosa a z pusy odkvapla slinka. Nemôžeš, veď si si dal predsavzatie – odpovie svedomie. Jóóój, jednu si dám viac nie. Svedomie zakazuje – prestaň ty somár, veď to je iba také drahé svinstvo. Ale jedna neublíži, dám si jednu, to iba tu v Prešove. .. Ako mi svedomie ešte dohovára už stojím pri stánku: Marlboro 10 light poprosím. Vyťahujem jednu a cítim ako ma svedomie strašne hryzie do hlavy. Škrtám zapaľovač a stále hryzie silnejšie. No dobre, že nehorí.... Horí.... No čo už, tak to malo byť. Ty si debil – povie mi svedomie a viac sa so mnou na túto tému nebaví.
Kámoš čosi bľaboce, ani ho nevnímam riešim svoju debatu. Hm, urobil som chybu, no hneď na to ju chcem napraviť. Musím sa zbaviť ostatných cigariet. Pri SAD-ke stojí tlstejšia pani rómskej národnosti. „Pani, fajčite?“ V ruke drží rohlík. Ona z neho nehryzie, ona z neho trhá zubami. Ani ma neregistruje. Poťukám ju po pleci.
- Dobrý deň, Pani fajčíte?
- Hej.
–Tak tu mate cigarety, lebo ja ich už nechcem.
– Co mi dávaš, dajaké svinstvo ne?
- Nie, nie to som teraz kúpil a nechcem. Prestávam viete...
– Daj tu
Podám jej ich s úsmevom a svedomie ma pekne pohladká. Dobrý chlapec. Urobím zopár krokov a ona na mňa opäť kričí.
- Héj ty, podz tu, podz tu na kus reči.
Pozriem na kámoša ten prekrúti očami. Očividne neznáša tie moje rozhovory so sociálne slabšou skupinou obyvateľstva. No nič idem sa spýtať čo chce.
– Čo je pani? Čo si prosíte?
Prosí ma, aby som zmenšil tu bariéru medzi nami. Idem teda bližšie.
–No čo?
Obzrie sa doľava, i doprava či nás niekto nešpehuje a potom mi šepkavým hlasom povie
– Čuješ, a dajaké eura nemáš?
- Ta viete čo teta mám, ale nemám veľa, lebo ešte neprišlo štipko.
– A kartu do bankomatu nemáš?
– Ta viete teta mám (na chvíľu som sa zastavil, predstavil som si ako by sa so mnou ta tlstá teta s rohlíkom v ruke trepala až k bankomatu do mesta...ee...) ale ja tam peniaze nemám.
Radšej šáhnem do vrecka mám tam kopu drobných (asi 4 eurá) čo mi šofér autobusu vydal. Vytiahol som celú päť eurovku a tie drobné. Pani nahodila širočizný úsmev. Neviem jej odolať, vysypem všetky drobné. Päťku vopchám do vrecka. Vidím ako kamarát krúti v diaľke hlavou a jeho kroky pomaličky smerujú preč. Hanbí sa za to, že je tu so mnou. Stráca sa mi medzi ľuďmi. Moje svedomie ma jemne pohladkalo. Dobrý chlapec. Čakám trošku na také maličké ďakujem, ale keď sa nič nedeje točím sa na päte a idem.
– Čekaj
No predsa nezabudla poďakovať. Potmehútsky sa usmejem.
– A papirove peňeži nemáš?
Hm, no trošku ma zarazila.
– Mám teta, ale to moje posledné (inak fakt boli)
– Ta daj papirove
– No nedám vám, lebo aj ja potrebujem
- Len daj, daj mám muža chorého.
– No dobre teta a ja čo ani na MHD nemám.
– Daj papirove a ne také mi tu davaš bľašane (plechové)
– Tak mi vráťte aspoň jedno euro a vám dám.
Obzriem sa, kámoš mi už utiekol. A pani hrabe v mojich drobných. Vytiahne 10 centov a podáva mi ich.
– Ale to nie je jedno euro
– Jak ne, glupu zo mne robiš?
– No hádam vy zo mňa robíte hlúpeho
Ešte raz to skúša po dobrom.
– Daj papirove
–Dajte euro a dám vám
Zvýšeným a priam rozčúleným hlasom mi odvetí
– Ty sviňo jedna ta ty odemne chudobnej peneži pytas?
No tak toto ma rozosmialo. Že ja pýtam peniaze od nej. Asi už zabudla čo sa dialo pred chvíľočkou. Zarážajúce. Vidím, že sa radšej poberiem. Otočím sa a kráčam.
– Dze idzeš ty hovedo?
Nereagujem a nazlostene kráčam.
– Bodaj ce rakovina zožarla.
Hm, silné slová. Nereagujem. Svedomie mi hovorí...hm, hlupák všetci ľudia na teba pozerajú. Zo zadu sa ozýva hrubý hlas rómky.
– Peňeži odemne pýta, smarkaty, odemne poctivej ženy. Ta naj ci mama da a ne odemne pytaj. Ta ja na tebe nerobim. Hovedo!!!
No naštvalo ma to. Kámoš sa zo mňa rehoce keď ho uvidím v diaľke. Prestaň, hovorím mu, ideme preč.
No nie vždy sa dostane za vašu pomoc poďakovanie, ale neprestávam pomáhať ľuďom, lebo viem, že sú aj dobrí. Toto bol jeden prípad z tisíca...
