Bol to na prvý pohľad neznámy peso. Malé šteňa, proste šteňa, povedzme ani nie tak malé, vyzeralo podľa rasy že bude obludné. V papuľke žužlalo starší koberček z našej verandy ktorý si pritiahlo k našim dverám. Pozrelo na mňa psími očami plnými trápenia za prežitý mini život a ja sprostá som s ním vymenila plač očí. Ako sa peso k nám dostal nevieme, asi psí anjel viedol ruku jeho predošlého majiteľa aby ho preložil cez plot na náš dvor.
Ostalo mu meno Peso. Je slušne vychovaný, keď sa vyciká tam kde je preň tabu tak sa obhajuje štekaním na susedovu mačku aby som z tej indiskrétnosti podozrievala ju. Keď chce salámku či iné fajnovejšie jedlo /stal sa z neho závislák na fašírke/ tak sa zvalí na na chrbát a hraje na city že umiera od hladu.
A keďže fašírky zbožňuje aj manžel tak sú schopní sa o popsledný kus pohádať.
"Nečum na mňa, tá fašírka je moja!"
"Vŕŕ, gŕŕ a haf /v preklade: pažravec, aj tak máš kilá naviac tak mi nežer to mäsko/
"Tak to určite, tá fašírka je moja a nefuč!"
Nasleduje veľmi neslušné haf a vŕŕ. Vtedy zasiahne syn a tú nešťastnú fašírku zhltne. Dvaja závisláci sa v momente zhodnú a zazerajú na uchmatiteľa potravy. Je fajn že sa Peso rozhodol si nás osvojiť, je nadmieru šťastný, manželovi klesne cholesterol a synovi nejaké tie kilá prospejú . A najlepšie je že si vrčia navzájom a nie na mňa.
