Minulý víkend som sa cítila ako "já kdybych se mněl znova narodit tak bych se musel zmačkat a zachodit!"
Moje srdce, ktoré by malo slušne tĺcť na ľavej strane pŕs, tĺklo veľmi neslušne. Rýchlo a akoby aj v palcoch na nohách, nejdem opisovať kde všade som tĺkot srdca cítila. Mala som stavy že pri každom kroku sa čmajznem o zem a moje myšlienky boli nemierne morbídne. No fuj!
Tak som naklusala k obvodnej lekárke a vravím: "večer zaspím v kľude a ráno sa budím na tĺkot srdca v stave po maratóne. Som spotená a je mi zle. Po dvadsiatich a pol krokoch mám stavy odpadnutia. Ja viem že trpím depresiou a fóbiami ale pomóóc"
Lekárka ma obkukala, zmerala tlak-nízky, zmerala tep- ledva stíhala, utrela mi spotené čelo a vraví: "asi sa vám zhoršila opäť činnosť štítnej žľazy" a nariadila odbery.
Asi nie som normálna ale upokojilo ma že sa nejdem zblázniť z mojích fóbií. Viac sa bojím svojich strachov ako telesnej choroby. Lebo keď mám depresívne stavy myslím na smrť, pri fyzickej chorobe myslím na snahu žiť.
Mimochodom, ešte nesiaham v počte fóbií na Monka ale za tie prežité roky mi pribudli: agorafóbia, akrofóbia, fobofóbia, hypsofóbia, klaustrofóbia, ochlofóbia. Spoločensky najviac hnusné strachy, čo je oproti tomu zvýšená porucha štítnej žľazy.
