Keď čítam a počujem názory že život má ukončiť len božia vôľa a všetko treba nechať na čas a na to že ak Boh chce tak to urýchli tak mi je do plaču a mám chuť vyplakať svoju bolesť.
Vynárajú sa mi spomienky na dotyky smrti v rodine.
Otec zomieral v nemocnici, veľmi si naňho nespomínam, mala som päť rokov a jediná spomienka je že mi bozkával palce na nohách keď išiel na nočnú do zlievarne vo vtedajšej VSŽ. Umieral na bronchiálny karcinóm s metastázami do pľúc a pečene. Dva týždne ho udržiavali pri živote lebo od prístrojov sa odpojiť sa nedá kým srdce bije a mozog funguje. Jeho srdce a mozog vydržali v bolestiach dlhokánske dva týždne. Som rada že som ho nepočula kričať v bolestiach.
Mama umierala pomaly. Vedela že umiera, vedeli to všetci aj ja a mala som 9 rokov. Umrela na karcinóm prsnej žľazy, nedal sa vyliečiť ani amputáciou, rýchlo sa jej to v tele metastazovalo. Umierala doma, v nemocnici starím rodičom povedali aby ju vzali domov, nech umrie v kruhu rodiny a v pokoji. Neviem či cítila vďačnosť ale viem že cítila bolesť, obrovskú, neznesiteňú bolesť, ktorá ju nútila kričať a preklínať Boha, rodičov a svoje deti. Teta mi napchala do uší vatu aby som nepočula jej nárek a kliatby, tíšila ma aby som vedela zaspať kým mi v susednej izbe matka niekoľko dní v bolestiach umierala.
Dedko a oma, ktorí ma vychovávali po smrti mojich rodičov tiež umierali doma a v bolestiach lebo v ich utrpení nepomáhal žiadny liek. Všetkých mojich členov rodiny som videla umierať v bolestiach a zúfalstve a to som ani nedospela do štádia dospelosti.
Áno, poznačilo ma to. Na celý život. Sú situácie keď sa život nedá zachrániť ale verím že sa dá pomôcť umrieť dôstojnejšie. Nikdy nechcem pripustiť aby môj syn videl tú bolesť a beznádej čo ja, ten strach a zúfalstvo, lebo nechcem aby jeho duša trpela tak ako moja .
