Pozriem z okna a naozaj. Krásne pomaly, vychutnávajúc svoj príchod sa blížili muzeálne nákladiaky s prívesmi. Dalo sa to čakať veď zajtra sa koná polmaratón Košice-Seňa, o týždeň je odpust a potom nasledujú výročné dni obce spojené s jarmokom. A tak prišli kolotočári.
Rozložili si maringotky, postavili reťazovku, malú i veľkú. Ďalej autodráhu, húsenkovú dráhu a čo ja viem čo ešte. V celej obci znie dychovka, senzus /bŕŕ/, maďarské šlágre, drišľak, holky z našej školky, Dvidove poupátka a iné vsugerujúce sa melódie. Deti drankajú peniaze od rodičov, starkých, krstnych a milo vyzerajúcich susedov. Veď prišiel kolotoč. Nádhera.
Parádne ogrckaný chlapček ide dom s nárekom. Tato ho nasilu vlečie.
"Ja chcem ešte na kolotóč!"-kvíli na celú ulicu
"Veď si celý ogrckaný!"-zúfa tato
"To nič, ja chcem ešte, ešte!"
Matka zalamuje v bránke rukami a naháňa mláďa do sprchy. Tato vytiahne papierovú ružu a podáva ju žene so slovami:
"Kým ogrckával okolie, tak som ti vystrelil ružu.
Dívame sa na to s manželom z okna. Zrazu sa ozve:
"Chystaj sa mladá, ideme na kolotoče"
Pobehujem po dome a štafírujem sa ako pred desaťročiami. Bodkovaná sukňa, blúzka, sandálky. Zrazu hrôza! Veď nemám ridikul. Bez poriadneho ridikulu sa na kolotoče nejde. Zázrak, manžel s vykrútenými fúzmi mi podáva čosi malé, čierne a lesklé.
"Vravel som ti predsa že sa to raz zíde"
Môj starý, zanedbaný ridikul s rozpadajúcou papierovou ružou vo vnútri. Chcem novú papierovú ružu, veľkú a červenú. Ideme na kolotoče.
