Keď cítim bolesť až kdesi v žalúdku, keď pri každom nádychu sa trasiem. Bolesť, ktorá sa nedá liečiť len tlmiť. Bolesť s ktorou sa musí naučiť človek žiť lebo nikdy nezmizne. Sedím v kresle a dívam sa na prázdnu stenu, v lone obľúbená kniha a zapnutý televízor. To všetko aby som prehlušila to bolestivé ticho, ktoré ma núti premýšľať nad minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Premýšľať nad sebou. Prevraciam svoj smútok na humor, je to obrana ktorú používam aby som sa úplne neuzavrela do seba. Obrana pred smútkom, ktorý mi rozorváva vnútro. Strašne chcem plakať, tak strašne až mi hrdlo stláča, ale neviem. Všetky slzy som vyplakala kedysi dávno, ešte v detstve. Chcem kričať, vykričať svetu svoj smútok, žiaľ nad niečím čo som kedysi stratila a navždy mi bude chýbať. Som obkolesená rodinou, priateľmi a predsa sama.
Hovorí sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ja si myslím, že to nie je pravda. Čo ťa nezabije, s tým sa naučíš žiť a zjazví ti to viac dušu.
